3. symfónia (Górecki)
Symfónia č. 3 "Symfonia pieśni żałosnych", Op. 36 | |
| Druh skladby | symfónia |
|---|---|
| Vznik | 1976 |
| Približná dĺžka | 56 min. |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
| 2 Picc., 4 Fl., 4 Cl., 2 Fag., 2 Cfg. – 4 Cor., 4 Tromb. – Ar., Pno. – Sop. Solo – Archi. | |
Symfónia č. 3 "Symfónia žalospevov" ("Symfonia pieśni żałosnych"), Op. 36 je dielo poľského skladateľa Henryka Góreckeho. Symfónia sa stala svetovo známou po prekvapujúcom komerčnom úspechu jej nahrávky v 90. rokoch 20. storočia.
Vznik[upraviť | upraviť zdroj]
Skladateľ dielo zložil počas októbra a decembra 1976. Symfónia je určená pre orchester a sólový soprán, ktorý v každej z troch viet spieva odlišný text. Ako prvý sa k skladateľovi dostal text záverečnej tretej vety. V 60. rokoch poľský etnológ Adolf Dygacz poskytol skladateľovi nahrávky štyroch ľudových piesní nahratých v Sliezsku. Góreckeho zaujal nápev Kajze mi sie podzioł mój synocek miły opisujúci hlboký žiaľ matky nad synom, ktorý padol vo vojne. Góreckeho vtedy zaujala úprimná poetika tohto jednoduchého ale zároveň silného textu piesne. Neskôr sa dopočul o prípade Heleny Wandy Błażusiakównej. Táto iba 18-ročná dievčina bola počas druhej svetovej vojny väznená v gestapáckom väzení v Zakopanom na poľskej strane Tatier. Po vojne sa na stene väzenskej cely našiel nápis, ktorý tam Helena napísala: "Ó, mama neplač, nie – Prečistá Kráľovná nebies, vždy ma posilňuj." Góreckeho fascinovalo týchto niekoľko úprimných slov, ktorými dievča hľadalo útechu v ťažkej situácií, v kontraste s nenávistnými a zúfalými volaniami, ktorými boli steny vo väzení popísané. V tom čase Górecki začal uvažovať nad zhudobnením týchto textov. Uvažovanie nad hudobnou formou mu nakoniec uľahčil nález ľudovej piesne z 15. storočia, ktorá je lamentáciou Panny Márie nad jej synom zomierajúcim na kríži. Skladateľ sa rozhodol zložiť trojvetú symfóniu ako zhudobnenie troch textov, ktorých spoločným prvkom je materstvo a odlúčenie matky a dieťaťa. Kvôli textu druhej vety je niekedy symfónia prezentovaná ako dielo, ktorého ústrednou témou je protest proti druhej svetovej vojne, čo však Górecki dôsledne odmietal. Chcel ponechať symfónií univerzálnejší charakter, jeho vlastnými slovami: "…tretia symfónia nie je o vojne, nie je to Dies Irae, je to jednoducho Symfónia žalospevov." Prvá nahrávka diela bola nahratá rok po skomponovaní v Poľsku. Symfónia nevyvolal žiadny výraznejší medzinárodný ohlas. Dielo v 70. a 80. rokoch zanelo na niekoľkých európskych festivaloch vážnej hudby, kde sa stretlo prevažne s výrazne negatívnou reakciou kritiky. Górecki patril vtedy jedným z predstaviteľov výraznej povojnovej skladateľskej generácie v Poľsku, známy len úzkej skupine poslucháčov v rodnej krajine. Takmer 15 rokov po skomponovaní sa však dielo stretlo s prekvapujúcim úspechom. V roku 1992 vydavateľstvo Elektra-Nonesuch vydalo na hudobnom nosiči nahrávku symfónie so sopranistkou Dawn Upshow a orchestrom London Sinfonietta pod vedením Davida Zinmana. Nahrávka sa stretla s priaznivým ohlasom poslucháčov a v USA a Veľkej Británií sa jej predalo neuveriteľných milión kópií, čo asi dvestonásobne prekročilo očakávanie vydavateľstva. Nahrávka sa 38 týždňv držala na vrchole amerického rebríčka klasickej hudby, vo Veľkej Británií bola dokonca na 6. mieste v mainstreamových rebríčkoch. Úspech bol o to prekvapivejší, že išlo o dielo súčasnej vážnej hudby, navyše od neznámeho poľského skladateľa. Fenoménom sa vtedy zaoberalo mnoho hudobných kritikov, niektorí ho pripisovali dobrému marketingu, styčným prvkom s populárnou hudbou, iní uvažovali, či ide o nastúpujúci trend vzostupu záujmu o vážnu hudbu. Samotný Górecki situáciu okomentoval slovami: "Pravdepodobne ľudia v tomto hudobnom kuse našli niečo, čo potrebovali. Nejakým sposobom som trafil správnu notu, niečo čo im chýbalo. Niečo sa im niekde stratilo. Cítim, že som inštinktívne vedel, čo potrebujú." Symfónia sa stala známou a jej fragmenty boli použité ako sprievodná hudba k niekoľkým hraným a dokumentárnym filmom, a dokonca aj v populárnej hudbe.
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Symfónia bola prelomovým dielom v skladateľovom tvorivom vývoji. V prvej etape tvorby sa skladateľ prezentoval ako avantgardný tvorca, ovplyvnený predovšetkým dielami Pierra Bouleza a Karla Stockhausena. Vo svojich dielach, ktoré sa vyznačovali ostrými dizonanciami, využíval serialistické kompozičné postupy. V 70. rokoch skomponoval niekoľko zborových diel, v ktorých už od predchadzajúcich postupov upúšťal. Nové smerovanie skladateľa sa naplno prejavilo v jeho Symfónií č. 3, ktorá sa dramaticky líšila od starších diel. Górecki začal uplatňovať zásady minimalizmu a zaradil sa k predstaviteľom tzv. sakrálneho minimalizmu, ktorého predstaviteľmi sú napríklad ešte Arvo Pärt a John Tavener. Symfónia nesie niekoľko charakteristických znakov nového smerovania: čisté melodické línie, zjednodušenie štruktúry, a mnohonásobné opakovanie hudobných prvkov, líšiacich sa len v jemných zvukových alebo harmonických obmenách. Dielo znie prevažne konzonantne a po tejto stránke je dostupné širokému okruhu poslucháčov. Napriek tomu, že je dielo nazvané symfónia, ide skôr o zvláštný druh piesňového cyklu. Dielo nenesie takmer žiadne typické atribúty symfónie – má len tri vety, ktoré formálne nezodpovedajú tradičným symfonickým vetám. Neposkytujú očakávaný vzájomný kontrast, pretože sa nelíšia charakterom a náladou, a všetky sú písané v rovnakom základnom tempe Lento. Vyskytujú sa tu len malé dynamické výchylky, fortissimo dielo dosahuje iba v niekoľkých taktoch. Hoci je dielo určené pre pomerne bohato zastúpený orchester, nástroje hrajú vačšinou tutti, notové party sú minimálne technicky náročné a dokonca aj také nástroje ako harfa a klavír zaznievajú prevažne len v jednom tóne a plnia predovšetkým zvukovú funkciu.
Časti[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá veta, ktorá trvá viac než zvyšné dve vety dokopy, je možno rozdeliť na niekoľko celkov. Prvým je rozsiahly kánon v desiatich hlasoch s opakujúcim sa 24 taktovým motívom. Ten v úvode diela zaznieva najprv v podaní kontrabasov v nízkej basovej polohe. Nasledujúci hlas sa pridáva k predchádzajúcemu vždy po 12 taktoch a je zdvihnutý o kvintu vyššie. Kanón vyvrcholí v znení desiatich hlasoch súčasne, a potom sa jednotlivé hlasy odpájajú. Nasleduje jadro vety, ktorú tvorí samotná pieseň z 15. storočia v podaní sopránu. Po vyvrcholení v najvyššom tóne sa znovu vracia kánonový motív vo výraznom prevedení, ktoré postupne upadá do tichej dohry.
V druhej vete je zhudobnený nápis z väznice v Zakopanom. Górecki chcel vo vete vytvoriť dojem vysokohorskej prírody a krajiny. Celá veta je naozaj veľmi imaginatívna, založená na jednoduchom ale posobivom základnom štvortónovom motíve E-G-G-F zasadeného do harmónie nónových akordov. Spev sa na rozdiel od prvej vety ozýva už krátko po začiatku vety, najskôr je veľmi ponurý, ale postupne prináša aj pocit nádeje, ktorý vrcholí v speve základného štvrotónového motívu vo vysokom registri.
V záverečnej vete vrcholí kompozičný postup použitý v tomto diele. Melodickú linku spevu orchester sprevádza len jednoduchým dvojtónovým motívom, neustále opakovaným. Spev je rozdelený do troch sloh, pričom druhá a tretia prinavracajú aj prvky z druhej vety. Po doznení tretej slohy orchester moduluje zo základnej tóniny a-mol do A-dur a soprán zaznieva opakovane v elegickej ale povznášajúcej melódii, ktorá je akýmsi vyústením sopránového partu v celej symfónií. Po mnohonásobnom opakovaní jedného akordu sa orchester vracia spať do tóniny a-mol, v ktorej spev ako akýsi dovetok zaznieva naposledy. Počas neho je znovu nastolená tónina A-dur, v ktorej orchester dielo jednoducho uzatvára postupným znižovaním tónov po intervaloch základného kvintakordu.
Zvukové ukážky[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- www.en.wikipedia.org
- Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
- Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 807341905X