Slnečné hodiny
O rovnomennom súhvezdí pozri Slnečné hodiny (súhvezdie).
Slnečné hodiny sú prastarým prostriedok na meranie času za pomoci rotácie Zeme a tým spôsobeného zdanlivého pohybu Slnka po oblohe. Pohybujúce sa Slnko vrhá rovnako pohyblivý tieň, ktorý potom za pomoci tienidla a stupnice ukazuje čas.
História
Najstaršie pramene hovoria o používaní hodín v Číne a Egypte v období okolo roku 1500 pred Kr. V Grécku zostrojil prvé slnečné hodiny Alexander Lakedaimonský asi v prvej polovici 5. storočia pred Kr. [1] Antické hodiny boli zložené z pologuľovej misy so zvislým polomerom, ktorý slúžil ako os. Koniec tyče zapadal do stredu gule a vodorovného kruhu, ktorý bol okrajom pologule. Polkruh v mise bol delený na 12 rovnakých dielov a tyč vrhala v priebehu dňa na polkruh svoj tieň. Do Ríma priniesol slnečné hodiny konzul Manlius Valerius Massala zo Sicílie v roku 263 pred Kr.
Prvé slnečné hodiny s gnómonom kolmým na zemský povrch boli nepresné. Ich podstatné zlepšenie nastalo, keď sa gnómon umiestnil tak, že koniec tyče smeroval do polohy svetového pólu a bol tak rovnobežný so zemskou osou. Pri takejto úprave sa nemerala dĺžka vrhnutého tieňa, ale smer. Okrem pevných slnečných hodín sa od stredoveku používali aj prenosné slnečné hodiny. Z niektorých slnečných hodín sa dali zistiť rôzne kalendárne údaje, sviatky, hodiny východu a západu Slnka a pod.
O zdokonalenie stredovekej gnomoniky sa zaslúžili Arabi, v 13. storočí to bol najmä Abú Hasan Alí. V Európe sa slnečné hodiny objavili najskôr v nemeckých krajinách, približne okolo roku 1450. Medzi známych výrobcov slnečných hodín patrili Hans Dorn, Ján Pretorius, Erazmus Habermel a ďalší.
Referencie
- ↑ Adamuv, P.: Slnečné hodiny na Slovensku, Technické múzeum Košice, 1980, str. 12
Pozri aj
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slnečné hodiny
Externé odkazy
|
Tento článok týkajúci sa techniky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |