Londýnsky dohovor (1840)
Londýnsky dohovor alebo Londýnska zmluva z roku 1840 (úradne po ang. Convention for the Pacification of the Levant, doslovný preklad: Konvencia o obnovení mieru v Levante) bola medzinárodná zmluva podpísaná 15. júla 1840. Zmluvu podpísali vtedajšie mocnosti Spojené kráľovstvo, Habsburská ríša, Prusko a Rusko. Jej účelom bola garancia územnej celistvosti Osmanskej ríše. Zmluva pomohla vyriešiť osmanské nezhody s egyptským správcom Muhammadom Alím, ktorý vládol relatívne samostatne a mocensky vystupoval proti svojmu pánovi - Osmanskej ríši.[1]
Predohra
Osmanská ríša sa dlhodobo potýkala s vnútornými i zahraničnopolitickými problémami. Vrámci ríše museli sultáni často potláčať povstania miestnych správcov, či národov žijúcich v ríši. Tieto spory neraz riešili za pomoci ďalších guvernérov, ktorých moc tým však ešte viac rástla. Podobne si svoje panstvo a moc vybudoval Muhammad Alí paša, ktorý vládol v Egypte. Muhammad sultánom viackrát pomohol proti povstaniam (napr. povstanie v Grécku a Arábii), nakoniec sa však sám proti sultánom v okamihu ich slabosti postavil a povstal. Počas prvej vojny s osmanským sultánom (1831 – 1833) svoju moc rozšíril do Palestíny a Sýrie a v roku 1838 proti osmanským sultánom vytiahol do boja opäť.[2]
Európske veľmoci sa obávali zrútenia Osmanskej ríše, pretože by to malo príliš veľký dopad na politickú stabilitu v Stredomorí a ich obchodné záujmy v Osmanskej ríši. Najmä Briti, ktorí s Osmanmi v roku 1838 uzavreli obchodnú dohodu, sa obávali možnej ruskej a francúzskej intervencie do osmanských záležitostí. Ruská ríša a Osmanská ríša totižto v roku 1833 po vzájomnej vojne uzavreli v zmluve z Hünkâr İskelesi ochranný pakt a Egypťanov zase podporovali Francúzi. V roku 1839 sa konflikt medzi Osmanmi a vzbúreným pašom vyhrotil po tom, čo Egypťania Osmanov porazili pri Nizipe, a po tom, čo Osmani prišli o námornú prevahu pre dezertovanie osmanskej flotily k Egyptu. Osmanský minister Mustafa Reşid paša sa preto so žiadosťou o pomoc obrátil na európske veľmoci. Z tohto dôvodu sa v Londýne stretli zástupcovia Veľkej Británie, Pruska, Ruska a Rakúska a prerokovali situáciu v Oriente.[1]
Zmluva
Európske veľmoci v zmluve z 15. júla 1840 stanovili, že výmenou za mier a obnovu osmanskej moci v Oriente malo Muhammadovi zostať dedičné panstvo v Egypte, a doživotné panstvo nad provinciou (ejáletom) Akra v Palestíne. Muhammad dostal od veľmocí desať dní na vyjadrenie súhlasu so zmluvou, inak mal prísť o vládu nad územiami v Ázii. Ďalšie zdržanie by znamenalo vypuknutie vojny a stratu všetkých území. Keď Muhammad odmietol zmluvu podpísať, vyhlásili mu Spojené kráľovstvo a Habsburská monarchia vojnu. Spustili zároveň ofenzívu na Muhammadove dobyté dŕžavy v Sýrii. Muhammadov spojenec Francúzsko Egyptu nebolo schopné pomôcť, a Muhammad, ktorý nemohol veľmociam čeliť, nakoniec s ich podmienkami súhlasil, a 27. novembra 1840 Londýnsku zmluvu podpísal. Udržal si tak ako osmanský vazal dedičné panstvo v Egypte, ktorý mal vrámci krajiny zvláštne postavenie, a pred tým obsadené územia a flotila sa vrátili Osmanom.[1]
Referencie
- ↑ a b c TREATY OF LONDON. In: Historical Dictionary of Ottoman Empire. Ed. Selcuk Aksin Somel. New York : Scarecrow Press, 2003. (Historical Dictionaries of Ancient Civilizations and Historical Eras.) ISBN 0810843323, 978-0810843325. S. 308.
- ↑ Muḥammad ʿAlī In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-06-22]. Dostupné online. (po anglicky)
