Absurdná dráma
Absurdná dráma alebo absurdné divadlo je smer avantgardnej drámy resp. divadla, ktorý vznikol v 50. rokoch 20. storočia vo Francúzsku. Vychádza z existencializmu, ktorého hranice však posúva ďalej.
K najvýznamnejším predstaviteľom absurdnej drámy patria Samuel Beckett a Eugène Ionesco.[1]
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Absurdná dráma sa niekedy nazýva aj antidráma, pretože porušuje klasickú kompozíciu drámy. Chýba v nej súvislý dej, zápletka, rozuzlenie a záver. Nemusí byť rozdelená na dejstvá. Vystupuje v nej málo postáv, ktoré medzi sebou komunikujú veľmi málo alebo vôbec, často chaoticky alebo nezmyselne.[1]
Znaky[upraviť | upraviť zdroj]
Pre absurdnú drámu je typická nihilistická koncepcia človeka i života. Táto dráma nedáva svetu ani najmenšiu šancu na prežitie. Je veľmi subjektívna - zobrazuje najmä pocity a život jednotlivca. Všade vidí a zobrazuje skepsu a nezmyselnosť ľudského života. Zobrazuje človeka v bezvýchodiskových a nezmyselných situáciach. Prebiehajúci príbeh je neskutočný až absurdný a odohráva sa v neurčenom čase a na neznámom mieste.
Častým javom v absurdnej dráme je opakovanie sa situácií - autori tak chcú poukázať na monotónnosť a kolobeh života a tak vytvárajú pocit beznádeje. Je to spôsobené aj tým, že hry majú často rovnaký začiatok aj koniec.
Dej sa skladá z množstva rôznych obrazov a výstupov, ktoré však nie sú dejovo pospájané. Scéna v divadle je často veľmi jednoduchá - nemá kulisy a má veľmi málo rekvizít.
Postavy[upraviť | upraviť zdroj]
Postavy sú absolútne netypické. Autori ich zobrazujú v cudzom a pre ne nepochopiteľnom svete. Vzťahy medzi postavami sú absurdné a nezvyčajné, postavy medzi sebou nevedia komunikovať. Veľmi často sa vyskytujú monológy postáv, ktoré síce nasledujú za sebou, ale nenadväzujú logicky, čo spôsobuje nízku zrozumiteľnosť. Konanie postáv tiež často nekorešponduje s ich slovami.
Postavy sú osamelé a uvedomujú si, že nežijú v reálnej skutočnosti. Nežijú plnohodnotným životom, často konajú bezcieľne. Postupne to speje až k odcudzeniu samého seba. Postavy sú podriadené modernej dobe, ktorú však vnímajú ako niečo, čo ich ohrozuje.
Na rozdiel od ostatných, či už dramatických alebo iných literárnych diel, sa v absurdnej dráme nevyskytujú „hrdinovia“, v absurdnej dráme sa často hovorí o „antihrdinoch“, ktorí sa správajú absurdne a až groteskne.
Predstavitelia absurdnej drámy[upraviť | upraviť zdroj]
Absurdná dráma na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]
Slovenská dramatická tvorba nemá žiadne pôvodné dielo, ktoré by sa dalo označiť za absurdnú drámu. Známe sú však absurdné humoresky Milana Lasicu a Júliusa Satinského Nečakanie na Godota z roku 1969.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c absurdná dráma. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 34.