Actio (rímske právo)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Actio (lat.) je v rímskom práve v širšom zmysle právne konanie (actus). V užšom zmysle je to len súdne konanie, najmä úkon, ktorým niekto začína stíhanie svojho práva na súde. V procese legisakcií (legisakcia je úkon, ktorým bolo v starovekom Ríme pred vyšším úradníkom uzatvárané právne konanie alebo vykonávané súdne konanie) znamenala actio súhrn všetkých slávnych úkonov a vyrieknutých vecí konaných pred súdnym magistrátom, neskôr žalobnú formulu, neskôr - tak ako dodnes - žalobný spis (libellus conventionis). Okrem tohto formálneho významu má actio aj materiálny význam. V materiálnom význame znamená právnu možnosť stíhať určité právo na súde, vymôcť štátom (súdom) konanie, ktoré tomuto právu zodpovedá, t. j. najmä právo na žalobu.

Actio ako žaloba alebo právo na žalobu[upraviť | upraviť zdroj]

Táto kapitola sa zaoberá dvoma z vyššie uvedených významov: (ob)žaloba a právo na žalobu.

Actio mala, ako už bolo spomenuté, formálny a materiálny význam. Z formálneho hľadiska vyjadrovala procesnú činnosť žalobcu, žalovaného a príslušného vysokého rímskeho úradníka (prétora). Bola výsledkom ich spolusúčinnosti, preto neprichádzalo do úvahy vo veci znovu konať či dokonca vziať žalobu späť.

Z hmotného hľadiska to bolo subjektívne právo resp. povinnosť vyplývajúce/-ca z vyššie uvedenej činnosti (teda žaloby), a to takým spôsobom, že pre každú typickú skutkovú podstatu existovala actio patriaca k tejto skutkovej podstate. Konkrétna skutková podstata teda nebola podriadená všeobecnej ako v súčasných právnych systémoch, ale zisťovalo sa aká žaloba a či vôbec sa v konkrétnom prípade môže uplatniť. Rímske právo tak predstavovalo sústavu žalôb, na rozdiel od moderného práva ako sústavy nárokov.

V rímskom práve existovali osobné žaloby (actiones in personam; používané na konkrétnu osobu) a vecné žaloby (actiones in rem; proti komukoľvek, kto porušil cudzie právo k veci).

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]