Agathinos zo Sparty
Agathinos (starogr. Ἀγαθῖνος) bol grécky lekár pôsobiaci v Ríme v druhej polovici 1. storočia.[1][2][3]
Agathinos zo Sparty bol najvýznamnejším žiakom Athénaia z Attaleie, zakladateľa pneumatickej lekárskej školy (pneumatizmus, idealistická náuka, podľa ktorej všetko preniká a oživuje božský duch[4]), a učiteľom Archigena a Hérodota[5][1] Agathina filozoficky ovplyvnil stoik Lucius Cornutus.[1] Stoici pripisovali mimoriadnu dôležitosť pneume, akejsi duši sveta, životoplodnej látky.[6] Agathinos sa ale neskôr sčasti odklonil od pneumatizmu a koncepty svojho učiteľa Athénaia zlúčil s náukami empiricistickej a metodickej školy (usiloval sa založiť lekársku školu na racionálnom a filozofickom základe a vyberal spomedzi dostupných doktrín a praktík[7][8]) a stal sa tak zakladateľom novej eklektickej lekárskej školy, ktorú Galénos nazýval aj „episyntetickou“ alebo „hektickou“ školou (bola to v podstate škola, ktorú praktizoval Galénos[8]).[1][9]
Agathinos napísal veľa diel, no všetky sa stratili (mnohé jeho názory sú preto neznáme, okrem citovaných[7]). Z jeho prác je známa náuka o pulze (Περί σφυγμῶν – Peri sfygmón), obsiahnutá v niekoľkých knihách (dospel k poznaniu, že pneuma môže byť vnímaná prostredníctvom pulzu v ľudskom tele[6][10]). Agathinos napísal i niekoľko kníh o horúčke (Περί ήμιτριταίων – Peri émitritaión). Starovekí autori napísali, že proti vodnatieľke odporúčal čemericu. Podľa Archigena z Apameie k účinkom čemerice dospel empiricky. Agathinos tiež poskytoval rady o používaní studených a teplých kúpeľov (Περί θερμολουσίας καί ψυχρολουσίας – Peri thermolousias kai psychrolousias).[1][3]
Agathinos zo Sparty nie je totožný s Claudiom Agathinom, gréckym lekárom z antoniovského obdobia (138 – 192).[1][11]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f Werner E. Gerabek, Bernhard D. Haage, Gundolf Keil, Wolfgang Wegner. Enzyklopädie Medizingeschichte. Berlin : Walter de Gruyter, 2011. ISBN 978-31-1097-694-6. S. 17.
- ↑ Aetius (of Amida.). The Gynaecology and Obstetrics of the VIth Century, A. D.. Philadelphia : Blatistom, 1950. S. 9.
- ↑ a b World Who's who in Science. Chicago : Marquis-Who's Who, Incorporated, 1968. ISBN 978-08-3791-001-7. S. 16.
- ↑ Mária Ivanová-Šalingová. Slovník cudzích slov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 67-001-83. S. 688.
- ↑ Hermann Grensemann. Knidische Medizin. Berlin : de Gruyter, 1975. ISBN 978-31-1004-141-5. S. 33.
- ↑ a b Florian Steger. Asklepiosmedizin. Stuttgart : Franz Steiner Verlag, 2004. ISBN 978-35-1508-415-4. S. 30.
- ↑ a b Alexander Wilder. The Early History of Medicine. Morrisville : Lulu.com, 2017. ISBN 978-13-8709-238-3. S. 68.
- ↑ a b Roderick Erle McGrew, Roderick McGrew, Margaret P. McGrew. Encyclopedia of Medical History. New York : McGraw-Hill, 1985. ISBN 978-00-7045-087-5. S. 120.
- ↑ Ottův slovník naučný. Praha : J. Otto, 1888. S. 433.
- ↑ Max Wellmann. Die pneumatische Schule bis auf Archigenes - in ihrer Entwicklung dargestellt. Hamburg : SEVERUS Verlag, 2011. ISBN 978-38-6347-024-1. S. 183.
- ↑ Inscriptiones: Italy, incl. Magna Graecia, IGUR III 1349 [1]