Zobrazenie zdroja stránky Alexios I. (Byzantská ríša)

{{Infobox Panovník
|meno= Alexios I. Komnénos
|titul= [[Zoznam vládcov Byzantskej ríše|byzantský cisár – autokrator]]
|obrázok= Alexios_I_Komnenos_TFA.tif 
|popis obrázku= Alexios I. Komnénos, iluminácia In: [[Euthymios Zigabénos|Zigabénos, Euthymios]], ''Dogmatikes Panoplias'', [[Konštantínopol]], [[12. storočie]], f. 2
|panovanie= [[1081]]{{--}}[[1118]]
|korunovácia= [[5. apríl]] [[1081]]
|dátum narodenia= asi [[1057]]
|miesto narodenia= asi [[Konštantínopol]]
|dátum úmrtia= [[15. august]]
|miesto úmrtia= [[Konštantínopol]]
|miesto pochovania= Kláštor Krista Filantrofa, [[Konštantínopol]]
|vierovyznanie= [[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|ortodoxné kresťanstvo]]
|predchodca= [[Nikefor III. Botaneiates]]
|regent= [[Anna Dalasséna]]
|nástupca= [[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]]
|manželka= [[Irena Dukaina]]
|potomstvo= [[Anna Komnéna]]<br> Mária Komnéna<br> [[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II. Komnénos]]<br> Andronikos Komnénos<br> Eudokia Komnéna<br> Theodóra Komnéna<br> Izák Komnénos<br> Manuel Komnénos<br> Zóé Komnéna
|dynastia= [[Komnénovci]]
|otec= Ióannes Komnénos
|matka= [[Anna Dalasséna]]
|portál1=Byzantská ríša}}
{{Pozri|rovnomennom trapezuntskom cisárovi|Alexios I. (Trapezuntské cisárstvo)|byzantskom cisárovi v rokoch 1081 – 1118}}

'''Alexios I. Komnénos''' ({{VJZ|grc|Ἀλέξιος Κομνηνός}}, {{VJZ|lat|''Alexius Comnenus''}}, * asi [[1057]], [[Konštantínopol]]{{--}}† [[15. august]] [[1118]], tamže) bol [[byzantský]] cisár v rokoch [[1081]] až [[1118]]. Bol druhým vládcom [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] z rodu [[Komnénovci|Komnénovcov]] a zakladateľom komnénovskej dynastie na byzantskom tróne.<ref name=":EKB">{{Citácia knihy
|titul=Encyklopedia kultury bizantyńskiej
|vydavateľ=Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego
|miesto=Warszawa
|kapitola zborník=Aleksy I Komnen
|meno zborník=Maciej
|priezvisko zborník = Salamon
|rok=2002
|isbn=83-235-0011-8
|strany=17{{--}}18
|vydanie text=Wydanie I.
|editori=[[Oktawiusz Jurewicz]]}}</ref><ref name=":KZD">{{Citácia knihy
|editori= [[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul= The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto= New York
|kapitola zborník=ALEXIOS I KOMNENOS
|vydavateľ= [[Oxford University Press]]
|rok= 1991
|počet strán= 2338
|isbn= 0-19-504652-8
|strany=63
|jazyk= en}}</ref><ref name=":1">{{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
|kapitola zborník=Alexios I. Komnenos
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|titul=Encyklopedie Byzance
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011
|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=21}}</ref><ref name="DoMA">{{Citácia knihy
|titul=Dictionary of the Middle Ages
|vydavateľ=[[Charles Scribner's Sons]]
|miesto=New York
|rok=1982
|isbn=0-684-16760-3
|kapitola zborník=ALEXIOS I KOMNENOS
|meno zborník=Charles M
|priezvisko zborník= Brand
|strany=157{{--}}159
|zväzok=1. AACHEN{{--}}AUGUSTINISM
|typ zväzku=Vol.
|jazyk=en
|editori=Joseph R. Strayer}}</ref><ref name="cat">{{Citácia knihy
|titul=New Catholic Encyclopedia
|vydavateľ=Thomson Gale
|kapitola zborník=ALEXIUS I COMNENUS, BYZANTINE
EMPEROR
|autor zborník=BRAND, C. M
|miesto=Farmington Hills
|rok=2003
|isbn=0-7876-4005-0
|strany=275{{--}}276
|vydanie text=2nd Ed.
|zväzok=1. A{{--}}Azt
|typ zväzku=Vol.
|editori=Thomas Carson, Joann Cerrito}}</ref>

Alexiova vláda sa niesla v znamení bojov. Na východe krajiny boli jeho protivníkmi [[Seldžuckí Turci|Seldžuci]], na severe kmene [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumánov]] a [[Pečenehovia|Pečenehov]], na západe sicílski [[Normani (Normandia)|Normani]]. Jedným z najvýznamnejších počinov jeho vlády bolo iniciovanie [[Prvá križiacka výprava|prvej križiackej výpravy]]. Alexios zaviedol početné reformy v krajine, uskutočnil menovú a daňovú reformu i reformu armády. Centralizoval riadenie štátu a potlačoval [[Heréza|herézy]]. Zastavil vojenský a kultúrny úpadok Byzantskej ríše a krajine priniesol rozsiahle teritoriálne zisky. Obdobie byzantských dejín započaté jeho vládou býva nazývané aj [[komnénovská renesancia]].<ref name=":EKB" /><ref name=":KZD" /><ref name=":1" /><ref name="DoMA"/>

== Vzhľad a osobnosť ==
Byzantská kronikárka [[Anna Komnéna]], Alexiova dcéra, vykresľuje svojho otca ako smelého, no pokojného človeka, dušou bojovníka. Bol strednej, no pevne stavanej postavy, elegantný no neúnavný jazdec. Mal čierne vlasy, tmavé hnedé oči a tmavšiu pleť. Bol vynikajúcim, vzdelaným rečníkom a miloval vojenské remeslo.<ref name=":0" /> Hoci ako bojovník údajne nepôsobil nebezpečne a veľkolepo, na cisárskom tróne mal vzbudzovať úctu a pôsobiť vznešene. Podporoval vzdelanosť a i vďaka jeho matke [[Anna Dalasséna|Anne Dalasséne]] sa mu podarilo obnoviť poriadok v paláci a lesk cisárskeho dvora.<ref name=":0" /> Spravidla mal pevnú vôľu a neváhal učiniť rázne rozhodnutia. Zároveň však v jeho živote zohrávali dôležitú úlohu ženy, ktoré často ovplyvňovali jeho rozhodnutia (najprv jeho matka Anna Dalasséna, neskôr i jeho žena [[Irena Dukaina]]).<ref name="DoMA" /> Kriticky sa voči nemu stavajú historici [[Ióannes Zónaras]] a [[Ióannes Oxeites]].<ref name="cat" /><ref name=":PE"> {{Citácia knihy
|titul=[[Pravoslavnaja enciklopedija]] <!-- [Православная Энциклопедия] -->
|miesto=Moskva
|kapitola zborník=ALEKSEJ I KOMNIN<!--  [АЛЕКСЕЙ I КОМНИН] -->
|priezvisko zborník=Ľubarskij
|meno zborník= Ja. N
|rok=2000
|strany=627{{--}}628
|isbn=5-89572-006-4
|url=https://www.pravenc.ru/text/82378.html
|zväzok=I. A{{--}}ALEKSIJ STUDIT <!-- А{{--}}АЛЕКСИЙ СТУДИТ -->
|typ zväzku=Tom.
|vydavateľ=Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“<!--  [Церковно-научный центр «Православная Энциклопедия»] -->
|dátum prístupu=}}</ref>

== Životopis ==
=== Raný život a rodina ===
Alexios sa narodil pravdepodobne v roku [[1057]], ako tretí syn ''kuropalata'' a ''domestikona'' Ióanna Komnéna, brata byzantského cisára [[Izák I.|Izáka I. Komnéna]] a ambicióznej aristokratky [[Anna Dalasséna|Anny Dalassény]]. Dalasséna dúfala, že niekto z jej rodiny raz siahne na cisársku korunu. Po tom, čo cisársky diadém nezískala pre neschopnosť a nezáujem jej manžela, začala k zisku koruny všemožne podporovať a nabádať svoje deti. Keď v roku [[1067]] zomrel Alexiov otec, stala sa Anna hlavou rodiny a jedinou vychovávateľkou svojich ôsmich detí, z ktorých väčšina už ale bola dospelá.<ref name=":0">{{Citácia knihy
|priezvisko=Diehl
|meno=Charles
|odkaz na autora=Charles Diehl
|titul=Postavy z byzantských dejín
|vydanie=2
|vydavateľ=[[Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov]]
|miesto=Bratislava
|rok=2009
|isbn=978-80-8061-373-0
|strany=230{{--}}245
|počet strán=246
|prekladatelia=[[Štefan Janšák]]
|kapitola=XII. Anna Dalasséna}}</ref> Okrem štyroch bratov mal Alexios ešte tri sestry. Podobne veľkú rodinu založil aj samotný Alexios, ktorý si v roku [[1078]] zobral za manželku Irenu z rodu [[Dukovci|Dukovcov]], s ktorou mal celkovo deväť detí – dcéry [[Anna Komnéna|Annu]], Máriu, Eudokiu, Theodóru a Zóé a synov [[Ján II. (Byzantská ríša)|Jána]], Andronika, Izáka a Manuela.

[[Súbor:Seal_of_Alexios_Komnenos_as_Grand_Domestic_of_the_West.jpg|vľavo|náhľad|Pečať Alexia I. ako vojenského veliteľa]]

=== Život pred nástupom na trón ===
Po abdikácii cisára [[Izák I.|Izáka I.]] a smrti svojho otca sa Alexios spolu s svojimi staršími bratmi Izákom a Manuelom zamestnali v cisárskych službách. Keďže Manuel čoskoro zomrel, štrnásťročný Alexios začal vojenskú kariéru pod vedením svojho brata Izáka. Bojoval vo vojskách [[Roman IV.|Romana IV.]] proti Seldžukom na východných hraniciach ríše. Po neúspešnej [[Bitka pri Mantzikerte|bitke pri Mantzikerte]] (1071) sa novým cisárom stal [[Michal VII.]] (1071{{--}}1078), ktorého neskôr vystriedal [[Nikefor III.]] (1078{{--}}1081) Alexios v tomto čase za oboch cisárov vybojoval viacero bitiek v Malej Ázii i na Balkáne. Po tom, čo v roku [[1074]] vypuklo v Anatólii povstanie normanského žoldnierskeho vodcu [[Roussel de Bailleul|Roussela de Bailleula]]<ref name=":PE"/>, ktorý tam chcel založiť vlastný štát, poslal [[Michal VII.]] Alexia, aby vzburu porazil, čo sa mu aj podarilo. Už o dva roky neskôr ([[1076]]) bol Alexios novým cisárom [[Nikefor III.|Nikeforom III.]] vyslaný na Balkán, kde mal poraziť povstanie dračského správcu [[Nikéforos Bryennios|Nikéfora Bryennia]].<ref name=":EKB" /> Po ďalšej úspešnej kampani získal Alexios čestný titul ''nobilissimus.'' O čosi neskôr mal v Anatólii bojovať proti svojmu švagrovi Nikéforovi Melissénovi, čo však odmietol.

Situácia v ríši sa medzi tým zhoršovala. Cisár Nikefor III. mal už vysoký vek a celkovo sa ukázal byť neschopným vládcom. Na východe sa rozmáhala moc Turkov a na západe vznikal Byzancii nový protivník v podobe sicílskych [[Normani (Normandia)|Normanov]]. Po tom, čo v roku [[1074]] dobyl normanský vodca [[Robert Guiscard]] byzantskú pevnosť [[Bari (Apúlia)|Bari]]<ref name=":3">{{Citácia knihy
|priezvisko=Norwich
|meno=John Julius
|odkaz na autora=John Julius Norwich
|titul=Byzantium The Decline and Fall
|vydanie=
|vydavateľ=The Folio Society
|miesto=London
|rok=2003
|isbn=
|strany=3{{--}}66
|počet strán=537}}</ref> a po páde spojenectva, ktoré s Normanmi uzavrel [[Michal VII.]], bol v Byzancii očakávaný skorý normanský vpád na Balkán. 

V roku [[1078]] sa Alexios priženil do rodiny [[Dukovci|Dukovcov]] a jeho vplyv opätovne vzrástol. Kým cisárova popularita klesala, mladý Alexios v spoločenskom rebríčku rástol. Tešil sa tiež priazni byzantskej cisárovnej [[Mária Alanská|Márie Alanskej]], ktorá bola pôvodne manželkou cisára [[Michal VII.|Michala VII.]] Duku. Mária bola verná rodu Dukovcov a staršieho Nikefora nemilovala. Po tom, čo bezdetný cisár odmietol ustanoviť Máriinho a Michalovho maloletého syna Konštantína za dediča a uprednostnil svojho príbuzného Synodéna, stratila s cisárom trpezlivosť úplne.

V roku [[1079]] vypuklo v Byzancii ďalšie povstanie – tentoraz dračského stratéga [[Nikéforos Basilakes|Nikéfora Basilaka]], ktoré opäť potlačoval Alexios. Za službu získal ďalší vysoký titul ''sebastos'', ktorý mu priniesol obrovské uznanie. Nasledujúceho roku ([[1080]]) Alexia len o niekoľko rokov staršia cisárovná Mária Alanská adoptovala za svojho syna.<ref name=":EKB" /> Nikefor proti tomuto kroku nič nepodnikol, ba dokonca znovu dosadil Alexia na čelo vojsk a vyslal ho proti [[Seldžuckí Turci|Seldžukom]], ktorí práve obsadili maloázijský prístav [[Kyzikos (mesto)|Kyzikos]].<ref name=":3" />

[[Súbor:Alexius I.jpg|vľavo|náhľad|Alexios I. Komnénos, iluminácia od anonymného autora, [[12. storočie]], ''Vat. gr. 666, folio 2 recto'', Vaticano: [[Bibliotheca Apostolica Vaticana]]]]
=== Nástup na trón ===
Alexios pod rúškom chystanej kampane začal zhromažďovať vojsko a s pomocou aristokratov Geórgia Palaiologa a Ióanna Duku v polovici februára [[1081]] vytvorili plán zvrhnutia senilného cisára. Na Alexiovej strane stálo aj značné množstvo žoldnierov. V marci vojsko vytiahlo na [[Istanbul|Konštantínopol]], do ktorého sa dostalo takmer bez boja. Alexiovo vojsko, ktoré sa z veľkej časti skladalo z tureckých a barbarských žoldnierov začalo mesto rabovať. Cisár uvedomiac si vážnosť situácie na radu patriarchu Kosma vystúpil [[1. apríl]]a v [[Hagia Sofia|Chráme Božej múdrosti]] a ohlásil svoju abdikáciu. Alexios okamžite potlačil rabovanie vojakov a predstúpil pred súd konštatínopolského patriarchu, ktorý mu udelil pôst ako pokánie.<ref name=":3" /> O pár dní neskôr bol korunovaný za cisára.<ref name=":EKB" />

Už krátko po Alexiovom nástupe na trón sa však v jeho spojenectve s rodom Dukovcov objavili trhliny. Dukovcov pobúrilo to, že Alexios povolil [[Mária Alanská|Márii Alanskej]] aby a ním zotrvala v hlavnom [[Palác Boukeleon|paláci Boukeleon]], kým svoju manželku [[Irena Dukaina|Irenu Dukainu]] a jej rodinu usídlil v menšom dolnom paláci. Mestom sa navyše začali šíriť zvesti o tom, že cisár sa chystá s Irenou rozviesť a chce si Máriu Alanskú vziať za ženu (už pred tým sa šírili zvesti, že sú milenci). Fámy boli zosilnené tým, že Alexios na radu svojej matky [[Anna Dalasséna|Anny Dalassény]] nepovolil korunováciu svojej manželky spolu s ním. Irena Dukaina tak bola korunovaná až v máji po tom, čo patriarcha Kosmas Dalasséne sľúbil, že po jej korunovácii rezignuje v prospech jej obľúbeného eunucha Eustratia Garida.<ref name=":3" />

Mária Alanská následne musela palác opustiť, vymohla si ale, že je syn Konštantín bol menovaný Alexiovým spolucisárom. Aby si cisár zachoval priazeň Dukovcov a udržal ríšu pre svoj rod, zasnúbil dcéru (a v tom čase i dedičku) [[Anna Komnéna|Annu Komnénu]] s Konštantínom Dukom. Z potreby komnénovsko-dukovskej únie zišlo po tom, čo sa Alexiovi v roku [[1087]] narodil mužský dedič ([[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]]) a Konštantín Dukas v roku [[1096]] zomrel.

=== Vojny s Normanmi ===
[[Súbor:ItalieIllyrie1084-fr.PNG|náhľad|Politická situácia v južnom Taliansku okolo roku [[1084]]]]
[[Súbor:Robert_Guiscard.jpg|náhľad|Normanský vládca [[Robert Guiscard]], minca]]
Po tom, čo padla pevnosť [[Bari (Apúlia)|Bari]] ([[1074]]) a po tom, čo bolo Normanmi v roku [[1075]] rozvrátené posledné lombardské panstvo v južnom Taliansku – [[Salernské kniežatstvo|Salerno]], sa dominantnou silou v oblasti stalo normanské panstvo apúlijského a kalábrijského vojvodcu [[Robert Guiscard|Roberta Guiscarda]]. Cisár [[Michal VII.]] sa s Guiscardom snažil udržiavať priateľské vzťahy a vyjednal taktiež svadbu medzi svojím synom Konštantínom Dukom a normanskou princeznou Helenou. Po páde cisára Michala však princezná bola poslaná do kláštora a vzťahy medzi krajinami sa opäť zhoršili. Chystaná vojna Normanov s Byzantskou ríšou však už nezastihla cisára [[Nikefor III.|Nikefora III.]], ale Alexia I.

V máji [[1081]] vyplávali Normani spolu so sicílskymi Arabmi na veľkej flotile k epirským brehom. Tu sa k nim pridala menšia námorná flotila z [[Dubrovník|Ragúsy]].<ref name=":3" /> Po dobytí strategického ostrova [[Korfu]] sa Normani vydali dobyť pevnosť [[Drač (mesto)|Drač]] (''Dyrrhachion''), po ktorého páde by im otvorilo celé byzantské vnútrozemie. Alexios si uvedomoval, že byzantské loďstvo nestačí na normanskú porážku a na pomoc si povolal [[Benátska republika|Benátčanov]], s ktorými Byzantská ríša udržiavala prerušované námorné spojenectvo už od čias [[Bazil II.|Bazila II.]] Dóža [[Domenico Selvo]], obávajúc sa normanskej vlády nad [[Otrantský prieliv|Otrantskou úžinou]], Byzancii ihneď poslal na pomoc veľkú benátsku flotilu. Za ich pomoc, poskytol Alexios Benátkam privilégium založiť si v [[Istanbul|Konštantínopole]] svoju obchodnú základňu a obchodovať v ríši bez ciel, čím ich výrazne zvýhodnil oproti domácim i zahraničným obchodníkom a položil základy neskorších sporov s Benátkami.<ref name=":EKB" /><ref name="cat" />

Benátčania Normanov v námornej bitke pri [[Drač (mesto)|Drači]] porazili, no Normani aj napriek tomu naďalej pokračovali v obliehaní pevnosti po súši a v záškodníckej činnosti v Epire, čo Alexia prinútilo vyslať voči Robertovi pešie vojsko. V októbri [[1081]] bolo byzantské, najmä žoldnierske, turkické a normanské vojsko na čele s Geórgiom Palaiologom pri [[Drač (mesto)|Drači]] úplne rozdrvené. Vo februári nasledujúceho roku ([[1082]]) pevnosť padla a Normani postupne obsadili celý [[Epirus (historické územie)|Epirus]].

Normani sa následne chceli po ''Via Egnatia'' vydať ďalej do vnútrozemia a dobyli dokonca [[Kastoria|Kastoriu]], kde sídlila veľká posádka [[Varjagovia|varjagov]]. V ďalšom postupe ich ale v apríli zastavili správy zo Sicílie. Pápež [[Gregor VIII. (pápež)|Gregor VIII.]] žiadal normanskú pomoc proti rímsko-nemeckému kráľovi [[Henrich IV. (Svätá rímska ríša)|Henrichovi IV.]], ktorý s armádou prišiel do [[Rím]]a so žiadosťou o cisársku korunováciu. Samotný Alexios Henrichovi poslal vyše 360 000 zlatých mincí za to, že zaútočí na Normanov. K tomu Alexios navyše podnietil Robertovho synovca Abelarda, aby sa vrátil do [[Apúlia|Apúlie]] a aby tam spolu s jeho bratom Hermanom podnietil vzburu. Robert preto zobral časť armády a vrátil do [[Apúlia|Apúlie]]. V [[Epirus (historické územie)|Epire]] však zanechal [[Bohemund Tarentský|Bohemunda z Tarentu]], ktorý dokázal Byzantíncov poraziť pri Janine a Arte, v dôsledku čoho obsadil rozsiahlu časť [[Macedónia (historické územie)|Macedónie]] a [[Tesália (historické územie)|Thesálie]].<ref name="DoMA" /><ref name=":3" />

Posledným mestom na normanskej ceste k Peloponézu bola [[Larisa (mesto v Grécku)|Larisa]]. Bohemund Larisu [[3. október|3. októbra]] obľahol, čím Alexia prinútil vyslať už tretiu rozsiahlejšiu výpravu proti normanskému vpádu. Tento raz vojsko rozdelil na dve časti. Jedna časť, ktorú viedol Geórgios Melissénes, predstierala ústup, čím Normanov vylákala z nepriateľského tábora. Následne Basileios Kourtikius na čele menšej časti vojska vtrhol do normanského tábora a zaútočil na [[Bohemund Tarentský|Bohemunda]]. Normani sa museli vzdať obliehania Larisy a stiahli sa do Kastorie a krátko na to Byzanciu opustili.

Po tom, čo v máji [[1084]] [[Apúlijské kniežatstvo|apúlijský]] a [[Kalábrijské kniežatstvo|kalábrijský]] knieža Robert obsadil [[Rím]], začal chystať novú výpravu na východ. Na jeseň [[1084]] znovu vyplával ku [[Korfu]], kde sa stretol s benátskym loďstvom, ktoré porazil. V zime normanské vojsko postihla epidémia týfu, na ktorú ochorel aj Robert. Na následky ochorenia počas svojej výpravy na [[Kefalonia|Kefalóniu]] [[17. jún]]a [[1085]] aj zomrel. Robertovou smrťou sa normanská hrozba na čas rozplynula, pretože jeho dedičia rozpútali spory medzi sebou.<ref name=":3" />

=== Pečenežský a kumánsky vpád ===
Krátko po tom, čo sa Alexios zbavil normanskej hrozby, zakročil proti [[Bogomilstvo|bogomilským]] a [[Paulikiáni|paulikiánskym]] heretikom, ktorí sa rozmohli v byzantskom Bulharsku. Heretici odmietali poslušnosť cisárovi a dezertovali z jeho vojsk, za čo im Alexios hromadne odňal pôdu, ktorú užívali. To však viedlo k vypuknutiu povstania v [[Plovdiv (mesto)|Plovdive]]. Do čela povstania sa postavil bývalý paulikiánsky heretik [[Traulos]], ktorého vyprovokovalo odňatie pôdy jeho sestrám.<ref name=":4">{{Citácia knihy
|priezvisko=Meško
|meno=Marek
|titul=Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna
|vydavateľ=[[Univerzita Konštantína Filozofa]]
|miesto=Nitra
|rok=2012
|isbn=978-80-558-0101-8
|strany=126{{--}}127
|počet strán=268}}</ref> Vzbúrenci sa spojili s nomádskymi kmeňmi [[Pečenehovia|Pečenehov]] (a čiastočne i [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumánov]]), ktoré sídlili v [[Paristrion]]e a už v predchádzajúcom období plienili byzantské územie. Na jar v roku [[1086]] byzantské vojsko na čele s Grégoriom Pakurianom prehrali s Pečenehmi [[Bitka pri Beliatobe|bitku pri Beliatobe]] a len protiofenzíva vedená Kónstantinom Humbertopoulom od [[Plovdiv (mesto)|Plovdivu]] zabránila ďalším škodám.<ref name=":4" />

[[Súbor:Cumaninvasion1095AD-en.svg|náhľad|Kumánsky vpád do Byzancie v rokoch [[1094]]{{--}}[[1095]]]]
Najneskôr na jar [[1087]] Pečenehovia znovu vtrhli do Byzantskej ríše, tentoraz však šlo o iné kmene – asi 40 000 Pečenehov a [[Uzi (národ)|Uzov]] spoza [[Dunaj]]a, ktorých viedol chán [[Tzelgu]] (Čelgü). Pečenežskej ofenzívy sa zúčastnil (a v nej aj zomrel) aj zvrhnutý uhorský kráľ [[Šalamún (Uhorsko)|Šalamún]]. Pečenehovia prenikli hlboko do byzantského územia, kde sa odohrala pre Byzanciu víťazná bitka pri hrade Kulé, ktorého poloha je ale neznáma.<ref name=":4" /> Chán Tzelgu zomrel a Alexios osobne na čele protiofenzívy zaútočil a dobyl pevnosť Dorostolon (''[[Silistra (mesto)|Silistrium]]''). Počas svojho návratu bol však kočovníkmi v auguste [[1087]] [[Bitka pri Dristre|pri Dristre]] obkľúčený a len s veľkými ťažkosťami unikol zajatiu. Na jar [[1088]] Pečenehovia prenikli až k Plovdivu, ktorý dobyli a vyplienili.<ref name=":4" /> Na jeseň bol uzavretý krehký mier, ktorý však Pečenehovia už v roku [[1090]] porušili.  Tento raz ich vpád Alexios definitívne potlačil až po tom, čo ich s pomocou kumánskych spojencov porazil  [[29. apríl]]a [[1091]] v [[Bitka pri Lebounione|bitke pri Lebounione]] v Trákii.<ref name=":4" />

V rokoch [[1094]] – [[1095]] vtrhli do Byzancie i Alexiovi bývalí spojenci [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumáni]]. Podľa [[Anna Komnéna|Anny Komnény]] mohol za nomádsky vpád pretendent, falošný syn [[Roman IV.|Romana IV.]], [[León Diogenes]], (niekedy sa hovorí o Kónstantinovi Diogenovi). Podľa Mareka Meška môže byť za vpádom aj byzantsko-ruský spor o čiernomorský [[Tmutarakaň]], zdroj ropy potrebnej na výrobu gréckeho ohňa.<ref>{{Citácia periodika
|priezvisko=Meško
|meno=Marek
|titul=Nová pravdepodobná príčina kumánskeho vpádu na byzantský Balkán roku 1095
|periodikum=Byzantinoslovaca
|odkaz na periodikum=Byzantinoslovaca
|vydavateľ=Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre Všeobecných dejín FiF UK v Bratislave
|miesto=Bratislava
|dátum=
|ročník=2014
|číslo=5
|strany=192{{--}}204
|issn=
|url=https://www.academia.edu/16317574/M._Me%C5%A1ko_Nov%C3%A1_pravdepodobn%C3%A1_pr%C3%AD%C4%8Dina_kum%C3%A1nskeho_vp%C3%A1du_na_byzantsk%C3%BD_Balk%C3%A1n_roku_1095._Byzantinoslovaca_V_2014_s._192-204
|dátum prístupu=}}</ref> Byzantínci Kumánov porazili po tom, čo v bitke pri [[Edirne|Adrianopole]] padol ich vodca.

=== Byzantsko-seldžucké vojny ===
[[Súbor:Anatolia_1097.svg|náhľad|Anatólia pred [[Prvá križiacka výprava|prvou križiackou výpravou]]]]
Po [[Bitka pri Mantzikerte|bitke pri Mantzikerte]] ([[1071]]) obsadili [[Seldžuckí Turci|Seldžuci]] Arméniu a ich vazali postupne prenikli ďalej na západ [[Malá Ázia|Malej Ázie]]. Seldžuci sa v tomto období začali skôr orientovať na svoje južné a východné hranice, kde bojovali najmä s [[Fátimovci|Fátimovcami]]. Až nový seldžucký sultán [[Malikšáh I.]] poveril [[Sulejman ibn Kutalmiš|Sulejmana ibn Kutalmiša]], aby si podmanil jednotlivé byzantské panstvá, v dôsledku čoho sa celá vnútorná Anatólia s výnimkou niektorých pobrežných miest dostala pod tureckú nadvládu. Byzancia zmietaná vnútornými nepokojmi nedokázala efektívne zareagovať, ba niektorí byzantskí veľmoži si dokonca najímali tureckých žoldnierov do svojich služieb. [[Sulejman ibn Kutalmiš]] sa v žoldnierskych službách dokonca zmocnil miest [[İznik|Nikaia]] a [[İzmit|Nikomédia]] a v roku [[1077]] založil v Anatólii [[Rumský sultanát]]. Po Sulejmanovej smrti sa novým sultánom stal jeho syn [[Kilič Arslan I.]], ktorý pokračoval v rozširovaní moci. Byzancia aj napriek Alexiovmu nástupu na trón, stratila v 80. rokoch 11. storočia ďalšie maloázijské mestá, medzi aj [[Izmir|Smyrnu]] ([[1084]]) a sýrsku [[Antiochia|Antiochiu]]. V Smyrne sa okolo roku [[1088]] usadil bývalý byzantský veliteľ turkického pôvodu [[Tzachas]] (Çaka), ktorý odtiaľto začal po mori ohrozovať ďalšie byzantské dŕžavy a obsadil niekoľko egejských ostrovov. Medzi inými [[Lesbos]], [[Samos (ostrov)|Samos]], [[Chios]] či [[Rodos (ostrov)|Rodos]]. 

Do roku [[1091]] bola prakticky celá Malá Ázia stratená a samotný emir [[Tzachas]] sa v roku [[1092]] prehlásil za cisára. V spojení s [[Pečenehovia|Pečenehmi]] sa dokonca chystal vtrhnúť do [[Istanbul|Konštantínopola]]. Jeho plán nakoniec zlyhal a vojskám Ióanna Duku a Kónstantina Dalaséna sa podarilo Tzacha vyhnať z niektorých ostrovov. Po smrti seldžuckého sultána Malikšáha v roku [[1092]] sa [[Seldžucká ríša]] sa rozpadla na viacero malých emirátov a sultanátov a seldžucká moc slabnúť. V roku [[1093]] na Alexiovo naliehanie pozval rumský sultán Kilič Arslan svojho zaťa Tzacha (ktorý bol tŕňom v oku i jemu samotnému) na hostinu, kde ho podlo zabil. Následne sa byzantským generálom podarilo do roku [[1097]] obsadiť všetky Tzachove panstvá vrátane [[Izmir|Smyrny]].<ref name=":EKB" /><ref name=":9">{{Citácia knihy
|editori= [[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul= The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto= New York
|kapitola zborník=TZACHAS
|vydavateľ= [[Oxford University Press]]
|rok= 1991
|počet strán= 2338
|isbn= 0-19-504652-8
|strany=2134
|jazyk= en}}</ref>

Po tom, čo sa Alexios vysporiadal s problémami na západe a zaistil dunajskú hranicu, obrátil svoju pozornosť na východ. Alexios si uvedomoval, že stav byzantskej armády nie je dobrý. Klasický byzantský armádny systém zažíval krízu a v byzantských armádach stále častejšie bojovali žoldnieri s pochybnou povesťou, úmyslami a nie príliš veľkou oddanosťou. Alexios preto začal hľadať spojencov pre byzantskú "reconquistu" a obrátil sa na pápeža [[Urban II.|Urbana II.]] a západný katolícky svet.

=== Prvá križiacka výprava ===
{{Hlavný článok|Prvá križiacka výprava}}
[[Súbor:StatueUrbanII.jpg|náhľad|Pápež [[Urban II.]]]]
Vzťahy medzi Byzanciou a pápežstvom produkovali po stáročia zlomové úseky byzantských dejín. Zásadný zlom v ich vývoji znamenala schizma v roku [[1054]]. Vzťahy medzi cisárstvom a pápežstvom ochladli a komunikácia takmer umĺkla. Do takejto situácie vstúpil i Alexios, na ktorého pápež [[Gregor VII. (pápež)|Gregor VII.]] rozšíril kliatbu uvalenú na uzurpátora [[Nikeforos III. Botaneiates|Nikefora III.]] Alexios dokonca prikázal zatvoriť všetky latinské chrámy v Konštantínopole. Zvrat nastal po tom, čo na pápežský stolec nastúpil pápež [[Urban II.]] Obaja štátnici si výborne porozumeli a v rámci normalizácie vzťahov Alexios v roku [[1089]] znovu otvoril latinské chrámy. zvolaná synoda znovu povolila pripájanie pápežovho mena pri vykonávaní [[Eucharistia|eucharistie]]. [[Urban II.]] zase odvolal kliatbu uvalenú na cisára a medzi Rímom a Konštantínopolom sa znovu rozhorela korešpondencia. Byzantínci boli taktiež prizvaní na koncil (resp. skôr synodu), ktorý sa mal konať v [[Koncil v Piacenze|Piacenze]], od čoho si Alexios sľuboval získanie podpory pre jeho východné ťaženie. Byzantskí diplomati na koncile svojimi prejavmi o utrpení východných kresťanov ohromili prítomného pápeža Urbana II. a západný klér natoľko, že pápež zvolal na [[18. november|18. novembra]] [[1095]] koncil do francúzskeho [[Clermontský koncil|Clermontu]], kde svojim entuziastickým prejavom vyzval na usporiadanie [[Prvá križiacka výprava|prvej križiackej výpravy]].<ref name=":3" />

Výzva pápeža [[Urban II.|Urbana II.]] vyvolala obrovskú odozvu. Tisíce ľudí od najnižších vrstiev po vládnucich šľachticov sa rozhodli zúčastniť pripravovanej kruciáty, ktorá sa mala začať [[15. august]]a [[1096]] na sviatok [[Nanebovzatie Panny Márie|Nanebovzatia Panny Márie]]. Na rozdiel od západných účastníkov, v Byzancii vyvolalo chystané ťaženie mierny nepokoj. Pre Byzantíncov neboli vojny s moslimami nič nové a samotný Alexios skôr očakával pomoc menších armád, ktoré by včlenil do svojho vojska. Takisto Alexios nemal v pláne oslobodiť priamo [[Jeruzalem]]. Mesto bolo pre ríšu stratené od 7. storočia a Alexios skôr dúfal v prinavrátenie anatólskych území. Každopádne, po tom, čo výprava začala, nebolo možné ustúpiť. Keď sa cisár dozvedel o budúcom príchode obrovských vojsk, začal pripravovať zásoby pre putujúcich križiakov, aby zabránil rabovaniu a plieneniu. Veľká časť proviantu bola uskladnená v [[Drač (mesto)|Drači]] a menšie časti v jednotlivých zastávkach po ceste do Orientu. Samotná križiacka výprava sa delila na dva hlavné, zjavne odlišné prúdy. Jeden symbolizovala francúzska a nemecká šľachta a druhý chudobní poddaní roľníci.<ref name=":3" />
[[Súbor:PeoplesCrusadeMassacre.jpg|náhľad|Stredoveký iluminovaný rukopis zobrazujúci ľudovú krížovú výpravu [[Peter Pustovník|Petra Pustovníka]] z roku 1096. ''Fr.5594, f.21r'', 1474, Paríž: [[Bibliothèque nationale de France]] ([[Iluminícia (maľba)|iluminícia]] od [[Jean Colombe|Jeana Colombeho]] z ''[[Livre des Passages d'Outre-mer]],'' od [[Sébastien Mamerot|Sébastiena Mamerota]])]]

==== Ľudová výprava ====
Ešte pred samotnou križiackou výpravou, ktorá dorazila do Jeruzalema a na [[Blízky východ|Blízkom východe]] vytvorila rad [[Križiacky štát|križiackych štátov]], sa uskutočnila križiacka výprava chudobných. Na čele tejto výpravy stál postavil francúzsky kazateľ [[Peter Pustovník|Peter Pustovník z Amiensu]]. Asi tridsaťtisícová masa žobrákov, roľníkov a najchudobnejších obyvateľov miest spôsobila počas cesty viaceré problémy. Po svojej ceste nemeckými krajinami spôsobila viacero pogromov a často sa uchyľovala k rabovaniu. Výprava putovala pobrežím cez [[Uhorsko]], kde vyplienila mesto Semlin (dnes [[Zemun]], mestská časť Belehradu) a po prechode do Byzancie aj mestá [[Belehrad]] a [[Niš]].<ref name=":3" /> Po ceste k Bosporu neusporiadané vojsko spôsobilo ďalšie škody a cisárovi Alexiovi bolo zrejmé, že ľudové vojsko nesmie naďalej zostať pod hradbami [[Istanbul|Konštantínopola]]. Takisto vedel i to, že proti skúseným tureckým bojovníkom príliš neobstojí. [[6. august]]a [[1096]] sa križiacke vojsko preplavilo cez úžiny a pri Nikomédiii rozložilo tábor zvaný [[Kibotos]].<ref name=":3" /><ref name=":8">{{Citácia knihy
|priezvisko=Zástěrová
|meno=Bohumila
|odkaz na autora= Bohumila Zástěrová
|spoluautori=a kol.
|titul=Dějiny Byzance
|vydanie text=Vyd. 1.
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Academia (české vydavateľstvo)|Academia]]
|rok=1992
|počet strán=529
|isbn=80-200-0454-8
|strany=253}}</ref> Nedočkavé masy sa však čoskoro pustili do ofenzívy a dobyli bohatú [[İznik|Nikáju]]. Pád mesta posmelil neorganizovanú chudinu k rabovaniu a plieneniu, pri čom ich však zastihol seldžucký útok a obrovský masaker a porážka. Zajatci boli predaní do otroctva a len niekoľkým sa podarilo nájsť úkryt za [[Bospor]]om. Ľudová križiacka výprava sa do [[Jeruzalemské kráľovstvo|Jeruzalema]] nedostala.<ref name=":3" />

==== Rytierska výprava ====
Čoskoro po príchode ľudovej armády sa na cestu vydala aj výprava zložená z organizovanejších a skúsenejších bojovníkov – rytierov a šľachticov západnej Európy. Alexios sa na prichádzajúce vojská pozeral s nedôverou. Uvedomoval si, že tieto vojská majú väčšiu šancu uspieť, zároveň sa však ich plány nie úplne kryli s plánmi [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]]. Cisár dúfal v prinavrátenie byzantských kresťanských území, no bolo zrejmé, že križiaci netúžia podporiť rozširovanie jeho ríše. Naopak, mali svoje vlastné ciele – vytvorenie vlastných panstiev a dobytie Jeruzalema. Alexios si preto od niektorých šľachticov vynútil aspoň zloženie lénneho sľubu, čím sa ''de iure'' stali jeho vazalmi. Po dobytí križiackych území však križiaci na tento sľub zabudli. 

[[Súbor:CrusadersThrowingHeadsOfMuslimsOverRamparts.jpg|náhľad|Križiaci ostreľujú Nikáju ľudskými hlavami v roku 1097, ''BNF MS Fr 2630 f.22v.'', [[13. storočie]].]]
Ako prvý prišiel do Byzancie francúzsky princ [[Hugo z Vermandois]], ktorého loď búrka priviala k [[Drač (mesto)|Draču]], kde ho zastihol a ujal sa cisársky vyslanec Ióannes Komnénos. K výprave sa okrem neho pripojilo viacero západných šľachticov, medzi nimi [[Róbert II. Flanderský]], [[Róbert II. Normandský]], [[Štefan z Blois]], či Alexiovi bývalí nepriatelia [[Bohemund Tarentský]] a jeho synovci Tankréd a Guillame.<ref name=":8" />

Medzitým z [[Uhorsko|Uhorska]] prišlo ďalšie križiacke vojsko z Lotrinska vedené [[Godefroy z Bouillonu|Godefroym Lotrinským]] a jeho bratmi. Tu nastal medzi krehkými spojencami rozpor, pretože Godefroy odmietol Alexiovi zložiť sľub vernosti a po tom, čo Byzantínci pozastavili zásobovanie križiackych vojsk, začali títo začali plieniť okolie Konštantínopola a dokonca zaútočili na mesto. Obrancom sa útok podarilo odraziť a [[Godefroy z Bouillonu|Godefroy]] nakoniec ustúpil a Alexiovi sľub zložil. Následne sa vojsko preplavilo do Nikomédie. Ku križiakom sa ďalej pridali juho-francúzske vojská [[Raimond IV. z Toulous|Raimonda IV. z Toulous]], [[Gaston IV. z Béarn|Gastona IV. z Béarn]]. 

[[Súbor:Dorylee2.jpg|náhľad|Bitka pri Dorylaione, stredoveká miniatúra [[Viliam z Týru|Viliama z Týru]]. ''BN MS Fr. 352 f''. 49. [[14. storočie]].]]
V máji [[1096]] križiaci zaútočili na [[İznik|Nikáju]], sultán [[Kilič Arslan]], ktorý práve bojoval na východe i napriek snahe mesto zachrániť neuspel a [[19. jún]]a [[1097]] mesto padlo. Po predchádzajúcich skúsenostiach so západnými armádami sa mesto vzdalo byzantským vojskám na čele s Butumilom a križiakom bol vstup do mesta povolený len v malých skupinách. Byzantínci povolili Turkom vykúpiť sa zo zajatia a nespokojnosť križiakov umlčali bohaté dary. Týždeň po páde Nikáje sa križiaci pohli ďalej na východ. Vo vojsku sa rozhoreli spory o vrchné velenie, o ktoré sa uchádzal Bohemund Tarentský (ktorý už pred tým neúspešne požiadal Alexia o vedenie a titul ''domestikona východu''), najstarší a najbohatší účastník výpravy, [[Raimond IV. z Toulous]] a lotrinský [[Godefroy z Bouillonu|Godefroy]], ktorý sa výpravy zúčastnil so svojimi bratmi. Byzantské vojská viedol generál [[Tatikios]].<ref name=":3" />

Alexios využil seldžuckú prehru a obnovil byzantskú kontrolu nad západnou časťou Malej Ázie. V roku [[1097]] boli okrem Smyrny a egejských ostrovov získané aj lýdske mestá [[Sardy]], [[Alaşehir|Filadelfia]] a [[Laodikeia]]. Koncom júna [[1097]] boli križiaci [[Bitka pri Dorylaione|pri Dorylaione]] prepadnutí seldžuckým sultánom Kiličom Arslanom a jeho [[Danišmendovci|danišmendovskými]] spojencami. Iniciatívu prevzal [[Bohemund Tarentský|Bohemund z Tarentu]] a Normani, ktorí jediní poznali seldžuckú taktiku boja. Po príchode posíl sa [[Kilič Arslan]] dal na útek. Na to križiaci vtrhli do vyprázdneného [[Konya|Ikonionu]] a prenasledovali moslimov ďalej na východ až do [[Kayseri|Cézarey]].<ref name=":8" /> Cesta vyprahnutou Anatóliou vojsku spôsobovala viaceré choroby a niesla sa v znamení rozporov medzi križiakmi a Byzantíncami. Ďalší stret so Seldžukmi nastal pri Herakleii, ale Kilič Arslán aj tam nariadil ústup.

[[Súbor:Map_Crusader_states_1135-cs.svg|náhľad|[[Križiacky štát|Križiacke štáty]] v Levante vytvorené po [[Prvá križiacka výprava|prvej križiackej výprave]].]]
Križiaci postupne prekročili kilíkijské hory a prešli do Sýrie. Výpravu využili [[Arméni]] v [[Arménske kniežatstvo v Kilikii|Malej Arménii]], ktorí sa osamostatnili spod nadvlády [[Seldžuckí Turci|Seldžukov]] a vybudovali nezávislý štát. V roku [[1098]] získal [[Balduin I. (Jeruzalem)|Balduin z Boulogne]] kresťana Thora podriadeného Seldžukom [[Edessa (Mezopotámia)|Edessu]] a vytvoril prvý križiacky štát {{--}}[[Edesské grófstvo]].<ref name=":8" /> Na severe v Malej Ázii zatiaľ byzantské vojská a menšie križiacke oddiely útočili na Seldžukov a ich spojencov [[Danišmendovci|Danišmendovcov]], pričom dosiahli striedavé úspechy (napr. dobytie [[Ankara|Ankyry]]) a prehry (napr. porážka pri [[Amasea|Amasei]]).<ref name=":3" />

[[20. október|20. októbra]] [[1097]] obľahli križiaci sýrsku [[Antiochia|Antiochiu]], v ktorej od roku [[1085]] vládli Seldžuci. Zložité obliehanie trvalo osem mesiacov. Križiakov trápil hlad a choroby a morálka klesala. Vojská čakali pomoc od Byzantíncov, no dočkali sa len útokov moslimov z [[Damask|Damašku]], [[Halab|Aleppa]] a [[Mosul]]u. Absencia Alexiovej pomoci viedla k tomu, že väčšina križiakov odmietla Antiochiu vrátiť Byzantskej ríši a podporila vznik nezávislého [[Antiochijské kniežatstvo|antiochijského kniežatstva]].<ref name=":3" /><ref name=":8" />

Zvyšní križiaci pokračovali ďalej na juh, kde vznikli ďalšie dva križiacke štáty{{--}}v roku [[1099]] [[Jeruzalemské kráľovstvo]] a v roku [[1102]] [[Tripoliské grófstvo]]. Alexios s výsledkami výpravy nebol  spokojný. Podarilo sa mu síce získať vplyv nad časťou ríše, ktorú pred tým ovládali [[Seldžuckí Turci|Seldžuci]], zároveň však v Oriente vzniklo niekoľko štátov, ktoré odmietali uznať jeho zvrchovanosť nad nimi, ba dokonca v niektorých prípadoch sa voči jeho ríši dokonca stavali nepriateľsky.<ref name=":8" />

=== Problémy s Antiochiou a Bohemundom Tarentským ===
[[Súbor:Bohemond_daimbert.jpg|náhľad|Bohemund a patriarcha Daimbert sa vracajú do Apúlie. Miniatúra z [[13. storočie|13. storočia]].]]
Vyslovene nepriateľsky sa voči Byzantskej ríši staval normanský vodca [[Bohemund Tarentský]], ktorý sa stal nezávislým antiochijským kniežaťom. S tým nesúhlasil ani Alexios, ani niektorí križiacki velitelia. Roztržku posilnilo i to, že krátko po svojom nástupe na trón Bohemund zosadil ortodoxného antiochijského patriarchu a dosadil na stolec latinského patriarchu, čím sa východná schizma rozšírila i do Antiochie. Niekedy v roku [[1101]] bol Bohemund po prehranej bitke na istý čas zajatý [[Danišmendovci|Danišmendovcami]], no jeho spolubojovníci ho zo zajatia vykúpili. Po prehratej [[Bitka o Harrán|bitke o Harrán]] v roku [[1104]] sa na jeseň sa vypravil do Talianska, kde sa snažil presvedčiť nového pápeža [[Paschal II.|Paschala II.]] o potrebe novej križiackej výpravy proti Byzantskej ríši.<ref name="DoMA" /> 

Pápežský stolec na žiadosť nereagoval, no zjavne bol naklonený tejto myšlienke a Alexios preto posilnil posádky a loďstvo na západe.<ref name=":8" /> Aby sa Alexios mohol venovať novej normanskej hrozbe, musel uzavrieť prímerie s rúmskym sultánom Kilíč Arslanom. V roku [[1107]] sa Alexiova flotila znovu stretla s Normanmi pri pevnosti [[Drač (mesto)|Drač]] a Normanov rozdrvila. Normanské, asi 34 000 vojsko<ref>{{Citácia knihy
|titul=Tracking History's Most Intriguing Monks
|kapitola zborník=The Knights Templar Chronology
|vydanie text=2nd Edition.
|rok=2007
|meno=George
|priezvisko=Smart
|url=http://www.georgesmart.com/ktc2c2.htm
|vydavateľ=Arthouse
|miesto=Bloomington
|dátum vydania=2005
|isbn=978-1418498894
|dátum prístupu=2019-08-05
|url archívu=https://web.archive.org/web/20090105221813/http://www.georgesmart.com/ktc2c2.htm
|dátum archivácie=2009-01-05
}}</ref>, medzitým zostalo na pobreží, ale po roku bojov a troch neúspešných pokusoch o dobytie pevnosti bol bolo prinútené ustúpiť a podriadiť sa Byzancii. Výsledkom Devolskej (Diabolskej) dohody<ref name=":3" /> (podľa albánskej pevnosti Devol) bolo, že sa Antiochia ''de iure'' znovu stala byzantským lénom a bol na stolec bol znovu dosadený ortodoxný antiochijský patriarcha. Skutočnú moc nad mestom však Byzancia nezískala, pretože Bohemund v roku [[1111]] zomrel a moci v Antiochii sa ujal jeho synovec [[Tankréd]].<ref name=":8" />

=== Posledné roky Alexiovej vlády ===
Okrem Benátok mali svoje obchodné záujmy v Levante aj talianske republiky [[Janovská republika|Janov]] a [[Pisánská republika|Pisa]]. Pre byzantsko-benátske spojenectvo však svoje zisky neustále strácali na úkor Benátok, v dôsledku čoho začali koncom 11. storočia korzárčiť vo vodách [[Iónske more|Iónskeho mora]] podporovali Normanov. Alexios, ktorý stále pomýšľal i nad možnou výpravou na normanské územie sa preto snažil s nimi nadviazať priateľské vzťahy a v októbri [[1111]] uzavrel s Pisou  zmluvu, v ktorej sa zaviazal rešpektovať jej záujmy v Levante a povolil [[Pisánska republika|Pise]] založiť v [[Istanbul|Konštantínopole]] obchodnú kolóniu.<ref name=":3" />

Na východe sa medzitým opäť rozmohli boje so [[Seldžuckí Turci|Seldžukmi]], ktorí znovu začali napádať byzantské územia a v roku [[1111]] dokonca s vojskom prekročili [[Bospor]] a vtrhli do [[Trácia|Trákie]]. V roku [[1112]] Alexios vážne ochorel, no už o rok úspešne ubránil Nikáju a porazil turecké vojsko v druhej bitke pri Dorylaione. V tom čase sa na severe znovu ozvali [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumáni]], ktorých výboj využil aj rúmsky sultán. Na jeseň [[1116]], po tom čo boli Kumáni odrazení, usporiadal Alexios novú výpravu do Anatólie a zatlačil Malika až po [[Konya|Ikonion]], pričom pri návrate domov bol prepadnutý pri Filomelione ([[Akşehir]]e). Byzantské vojsko však Seldžukov porazilo. Krátko po uzavretí mieru začali Turci útočiť znovu a obsadili aj [[Laodikeia|Laodikeiu]]. Zlý zdravotný stav však už Alexia od nového chystaného ťaženia do Anatólie a Sýrie odradil.

=== Smrť a nástupníctvo ===
[[Súbor:Byzancia_za_Alexia_I.jpg|náhľad|Mapa Byzantskej ríše za vlády Alexia I.]]
Napriek zhoršujúcej sa [[Dna|dne]] cisár ešte dokázal vybojovať niekoľko víťazstiev. Po tom, čo sa však jeho ochorenie v roku [[1118]] prejavilo naplno, musel cisár znovu uľahnúť. Ťažko dýchal a mal obrovské bolesti žalúdka. Následne dostal zápal hrdla a jazyka, v dôsledku čoho nemohol prehĺtať potravu a telo mu začalo rýchlo chradnúť. O chorého cisára sa v [[Manganský palác|Manganskom paláci]] starala jeho manželka [[Irena Dukaina]] a jeho dcéra [[Anna Komnéna]], ktorá mala s ošetrovaním choroby bohaté skúsenosti. Spolu so svojou matkou, sa zomierajúceho cisára snažili presvedčiť, aby sa jeho nástupcom nestal jeho syn [[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján]], ale Annin manžel Nikéforos Bryennios mladší, hoci on sám po tom netúžil. Alexios I. návrh odmietol a byzantský kronikár [[Nikétas Chóniates|Nikétas Choniates]] vo svojom diele tvrdil, že sám cisár raz povedal, že by bol Rimanom (t. j. Byzantíncom) na smiech, ak by trón nezanechal svojmu synovi, ale „''tomu Macedónčanovi''“. Na smrteľnej posteli nakoniec Alexios dal svojmu synovi cisársky prsteň a poslal ho za patriarchom, aby ho korunoval.<ref name="DoMA" /><ref name=":3" /> [[15. august]]a [[1118]] cisár Alexios I. zomrel a o deň neskôr bol v tichosti pochovaný v kláštore Krista Filantrofa v Konštantínopole, ktorý založila jeho žena Irena.<ref name=":3" />

== Vnútorná politika a počiatok komnénovskej renesancie ==
[[Súbor:Histamenon_nomisma-Alexius_I-sb1776.jpg|náhľad|''Histamenón'' Alexia I. používaný pred peňažnou reformou]]
Po tom, čo ríša po [[Bitka pri Mantzikerte|bitke pri Mantzikerte]] stratila [[Anatólia|Anatóliu]], prišla cisárska pokladnica o obrovské príjmy a jedno z ťažísk byzantskej ekonomiky. Nutnosť obnovy armády prinútila Alexia k zvýšeniu daní. Ďalšie reformy sa týkali peňažnej politiky krajiny. Vyše pol storočia platiaca, výrazne devalvovaná, zlatá mena ''[[solidus]]'', v tomto období nazývaná ''tetarteron,'' ''histamenon'' alebo ''nomisma'', bola v roku [[1092]] nahradená menším zlatým ''[[hyperpyron]]om'' a jeho dvomi čiastkami, striebornými ''tracheami (asprónmi)'' a novým medeným ''tetarteronom''. ''Hyperpyron'' vážil podobne ako solidus 4, 55 g, ale mal menší objem zlata.<ref name=":KZD" /><ref name=":1"/> Reforma meny z dlhodobého hľadiska priniesla Byzantskej ríši ekonomickú stabilitu, trvalo však takmer dve desaťročia kým sa nová mena zaužívala.

[[Súbor:Hyperpyron_of_Alexius_I,_ca._1092_or_1093-1118_AD.jpg|náhľad|''Hyperpyron'' Alexia I.]]
[[Súbor:Alexius_I_aspron_trachys_BI_133295.jpg|náhľad|''Tracheje (aspróny)'' Alexia I.]]
Alexios výrazne podporoval obchod a provinciálne mestá, ktoré sa snažil chrániť pred vplyvnými aristokratmi. Snažil sa o centralizáciu a obmedzenie vplyvu aristokracie a byrokracie na život v paláci a na správu ríše, ale najmä spočiatku svojej vlády musel robiť ústupky rodu [[Dukovci|Dukovcov]], s ktorými ho viazala spolupráca počas nástupu na trón.

V tomto období vzniká [[proniový systém]], ktorý bol byzantskou obdobou [[Lénny systém|lénneho systému]]. Šlo o udelenie pozemkov – pronii (''pronoiai'') a ich roľníkov do užívania proniárovi, ktorý sa za to zaviazala k vojenskej službe. Pronie boli udeľované aj cudzím šľachticom a bojovníkom. Systém sa však viac rozvíjal najmä za vlády Alexiových nástupcov ([[Ján II. (Byzantská ríša)|Jána II.]] a [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuela I.]]) a neskôr ho prevzali i krajiny v byzantskom kultúrnom okruhu.<ref name=":2">{{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
|kapitola zborník=Pronie
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011
|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=402}}</ref>

Napriek tomu, že Alexios zaviedol zdanenie cirkevných majetkov a v roku [[1082]] pre vojnu s Normanmi skonfiškoval niektoré cirkevné majetky, bol hlboko veriacim človekom a horlivým podporovateľom duchovenstva a ortodoxie.<ref name=":1" /> Samotná konfiškácia cirkevného majetku (v tomto rozsahu druhá v dejinách Byzantskej ríše; prvá bola v období perzskej invázie v 7. storočí), bola pokrytá [[Synoda|cirkevnou synodou]], ktorú na žiadosť [[Anna Dalasséna|Anny Dalassény]] zvolal patriarcha Eustratios Garidas do Chrámu [[Hagia Sofia|Hagie Sofie]]. Alexios sa taktiež snažil bojovať proti heretickým hnutiam [[Paulikiáni|paulikiánov]] a [[Bogomilstvo|bogomilom]], ktorých vodcu [[Vasilij Bogomil|Bogomila]] nechal upáliť. Perzekučne taktiež postupoval voči filozofovi [[Ióannes Italos|Ióannovi Italovi]], ktorý bol obvinený z helénizmu.<ref name=":KZD" /><ref name=":1" /><ref name="DoMA" />

V ranom období svoje vlády sa taktiež Alexios pričinil o reformu kláštorného systému v Byzantskej ríši. Dlhodobú tradíciu ''charistikariátu'', podľa ktorej bola všetka administratívna činnosť a majetok kláštorov riadená patrónmi (najmä zakladateľmi) kláštorov obmedzil povinnosťou schválenia transakcií s kláštorným majetkom patriarchom.<ref name=":3" /> Venoval sa tiež zvýšovaniu zdravotnej a sociálnej úrovni v [[Konštantínopol]]e. Nechal postaviť niekoľko sirotčincov, chudobincov a nemocnicu, na ktorej čelo postavil svoju dcéru [[Anna Komnéna|Annu Komnénu]].

== Pretendenti a rebélie voči Alexiovi I. ==
[[Súbor:Jean_II_Comnene.jpg|náhľad|[[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II. Komnénos]], Alexiov syn a nástupca. Mozaika v chráme [[Hagia Sofia]], [[Istanbul]], [[12. storočie]]]]
Okrem zahraničných protivníkov [[Byzantská ríša|Byzantskú ríšu]] podobne ako mnohokrát pred tým, aj za vlády Alexia I. postihli viaceré vnútorné konflikty a boje o moc. Alexios I. z viacerých dôvodov (dĺžka vlády, zložité historické obdobie,...) musel potlačiť značné množstvo takýchto vzbúr, vďaka čomu o ňom možno hovoriť ako o byzantskom panovníkovi, ktorý potlačil najviac pretendentských povstaní. Starší britský [[Byzantológia|byzantológ]] [[George Finlay]] uvádza najmä nasledovných pretendentov:<ref>{{Citácia knihy
|priezvisko=Finlay
|meno=George
|titul=History of the Byzantine and Greek Empires from 1057–1453
|vydanie text=2nd Ed.
|vydavateľ=William Blackwood & Sons
|miesto=London
|rok=1854
|strany=71
|počet strán=460}}</ref>

* Raiktor, byzantský mních, ktorý sa prezentoval ako cisár [[Michal VII.]], stal sa zámienkou vpádu Roberta Guiscarda a Normanov do Byzancie
* [[Tzachas]], seldžucký emir, ktorý sa v roku [[1092]] prehlásil cisárom v Smyrne
* Kónstantinos Humbertopoulos spolu s Arménom Ariebom ([[1091]])
* Ióannes Komnénos, Alexiov synovec, dračský správca, bol obvinený z konšpirácie ochridským biskupom Theofylaktom
* Theodóros Gabras a jeho syn Grégorios Gabras, správcovia trapezuntskej enklávy
* Michaél Taronites, Alexiov švagor
* Grégorios Taronites, trapezuntský správca
* Nikéforos Diogenes, syn [[Roman IV.|Romana IV. Diogena]]
* Pseudo-Diogenes (León/Kónstantinos), údajný syn Romana IV. Diogena, ktorý spolu s Kumánmi vtrhol do Byzancie v roku [[1094]]
* Karykes, vodca povstania na [[Kréta|Kréte]]
* Rapsomates, vodca povstania na [[Cyprus (ostrov)|Cypre]]
* Šalamún, vplyvný konštatinopolský senátor, ktorý sa spojil s aristokratickou rodinou Anemovcov

== Referencie ==
{{Referencie|2}}

== Ďalšia literatúra ==

=== Sekundárna literatúra ===
*{{Citácia knihy
|priezvisko=Meško
|meno=Marek
|odkaz na autora= Marek Meško
|titul=Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna : druhá byzantsko-pečenežská vojna (1083-1091)
|vydavateľ=[[Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre]]
|miesto=Nitra
|rok=2012
|isbn=978-80-558-0101-8
|počet strán=260}}
*{{Citácia knihy
|meno=Marek
|priezvisko=Meško
|odkaz na autora= Marek Meško
|titul=Alexios I Komnenos in the Balkans, 1081–1095
|vydavateľ=[[Palgrave Macmillan]]
|miesto= Cham
|isbn=978-3-031-26295-1
|isbn2=978-3-031-26296-8
|rok=2023
|séria = New Approaches to Byzantine History and Culture
|počet strán = 425}}

=== Heslá v slovníkoch ===
*{{Beliana
|zväzok=1
|heslo=Alexios I. Komnénos
|strany=154}}
*{{Citácia knihy
|priezvisko=Lawler
|meno=Jennifer
|titul=Encyclopedia of the Byzantine Empire
|vydavateľ=McFarland & Company
|miesto=Jefferson, North Carolina and London
|rok=2004
|isbn=0-7864-1520-7
|strany=38
|kapitola zborník=Alexius I Comnenus}}
*{{Citácia knihy
|priezvisko=Nicol
|meno=Donald
|titul=A Biographical Dictionary of the Byzantine Empire
|vydavateľ=Seaby
|miesto=London
|rok=1991
|isbn=1-85264-048-0
|strany=2{{--}}3
|kapitola zborník=Alexios I Komnenos}}
* {{Citácia knihy
|priezvisko=Rosser
|meno=John H
|titul=Historical Dictionary of Byzantium
|miesto= New York
|vydavateľ= [[Oxford University Press]]
|rok= 2001
|jazyk= en
|počet strán= 536
|isbn= 978-0810839793
|isbn2= 0810839792
|strany=13{{--}}14
|kapitola zborník=ALEXIOS I KOMNENOS}}
* {{Citácia knihy
|titul=Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích
|vydavateľ=Diderot
|miesto=Praha
|vydanie text=Vydání první.
|zväzok=I. a/b
|rok= 1999
|typ zväzku=Svazek
|kapitola zborník=Alexios I. Komnénos
|strany=90}}
* {{Citácia knihy
|titul=[[Lexikon des Mittelalters]]
|vydavateľ=Metzler-Verlag
|miesto=Stuttgard, Weimar
|rok=1999
|isbn=3-476-01742-7
|strany=384{{--}}386
|kapitola zborník=I. A. I. Komnenos
|typ zväzku = Band
|zväzok=1. Aachen bis Bettelordenskirchen}}

== Iné projekty ==
{{Projekt|Category:Alexios I Komnenos}}

{{Vládca
|Štát=[[Byzantská ríša]]
|Dynastia_ánonie=áno
|Dynastia=[[Komnénovci]]
|Titul=cisár
|Od=[[1081]]
|Do=[[1118]]
|Predchodca=[[Nikefor III. Botaneiates]]
|Nástupca=[[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]]}}

{{Autoritné údaje}}

[[Kategória:Byzantskí cisári]]
[[Kategória:Byzantské osobnosti z Konštantínopola]]
[[Kategória:Komnénovci]]
[[Kategória:Narodenia v 11. storočí]]
[[Kategória:Osobnosti križiackych výprav]]
[[Kategória:Úmrtia 15. augusta]]
[[Kategória:Úmrtia v 1118]]