Altajské jazyky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Výraz altajské jazyky môže znamenať aj severovýchodné turkické jazyky.

Altajské jazyky sú zavrhnutá teoretická jazyková rodina, ktorá je rozšírená najmä v Ázii. Táto teória vznikla v 18. stor., počas začiatkov historickej lingvistiky. S rozvojom tejto disciplíny však bola vyvrátená[1] aj jej najzákladnejšia forma, tzv. mikro-altajské jazyky, ktorá konštatuje existenciu spoločného predka výhradne turkických a mongolských jazykov. Dnes sa podobnosti medzi týmito jazykmi pripisujú jazykovému zväzu, teda nekoršiemu vzájomnému vplyvu.

Dnes sa s teóriou možno stretnúť v krajinách, kde sa z politických dôvodov moderný výskum v tejto oblasti ignoruje. Hlavne v Turecku a Číne.

Delí sa na tieto vetvy:

Ojedinele sa do tejto rodiny jazykov zaraďujú aj japonsko-rjúkjúske jazyky, kórejčina, ainčina alebo iné jazyky.

Altajské jazyky boli tiež klasifikované ako súčasť nedokázaných jazykových makrorodín ako uralsko-altajské jazyky (spojenie altajských a ugrofínskych jazykov), eurázijské jazyky alebo nostrické jazyky.

  1. VOVIN, Alexander. The End of the Altaic Controversy In Memory of Gerhard Doerfer. Central Asiatic Journal (Harrassowitz Verlag), 2005, roč. 2005, s. 71-132. Dostupné online [cit. 2019-09-16].