Ugrofínske jazyky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rozšírenie ugrofínskych jazykov

Ugrofínske jazyky sú vetva uralskej jazykovej rodiny.

Vznikli odčlenením sa tzv. ugrofínskych kmeňov od tzv. samodijských (samojedských) kmeňov okolo roku 4000 pred Kr.. Ugrofíni sa vtedy presunuli medzi rieky Sajan a Altaj a roku 2500 pred Kr. na východ od Uralu medzi rieky Irtyš, Išim a Tobolu. Okolo roku 2000 pred Kr. sa pôvodne jednotná vetva rozpadla na fínsko-permskú skupinu (Ugrofíni zo severozápadných oblasti východne od Uralu), ktorá odišla do svojich dnešných sídiel, a ugorskú skupinu, ktorá neodišla (Ugrofíni z juhozápadných oblasti východne od Uralu). Ako zhrňujúci pojem však ugrofínske jazyky existú dodnes.

V časti fínsko-permských jazykov nazývanej baltsko-fínske jazyky sa potom premiešali jazykové vplyvy ugrofínske s jazykmi baltských a germánskych kmeňov. V časti ugorskej skupiny nazývanej neskôr maďarčina sa primiešali iránske, slovanské (najprv východoslovanské, neskôr južnoslovanské a slovenské), menej germánske a románske jazyky.

Geografická a kultúrna diferenciácia oboch ugrofínskych vetiev zapríčinila vzájomnú nezrozumiteľnosť novosformovaných jazykov (na rozdiel od napr. Slovanov, kde diferenciácia prebehla podstatne neskôr a potomkovia jednotlivých slovanských kmeňov zostali v sídlach geograficky blízkych).

Delenie:

V minulosti sa mordviančina, marijčina, muromčina, meriančina, meščerčina zaraďovali do zoskupenia "povolžské jazyky".

Webstránka Ethnologue označuje ako "ugrofínske jazyky" a zároveň ako "ugorské jazyky" len maďarčinu.