Apollodóros z Atén (maliar)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Apollodóros (starogr. – Ἀπολλόδωρος) bol grécky maliar z prelomu 5. a 4. storočia pred Kr.[1][2]

Maliar Apollodóros pochádzal z Atén. Činný bol približne v rokoch 430390 pred Kr.[1] Známy bol vďaka technike skiágrafie (umenia tieňovať), maľovaniu so svetlom a tieňom za použitia farebných prechodov[3] na vyjadrenie plastičnosti zobrazovaných postáv, čím im dodal „skutočnú podstatu“. Všetky jeho diela sú však už stratené.[2]

O maliarskych dielach Apollodóra nám zanechal svedectvo rímsky spisovateľ Plínius, ktorý uvádza: „Za 90. olympiády žilo už mnoho slávnych umelcov, ako Aglaofón, Kéfisodóros, Hérillos, Euénor, otec Parrhasiov, a pravdaže jeho učiteľ, tým ale ešte nepririekneme miesto na hviezdnom nebi maliarstva. Právo na to má však (93. olympiáda) aténsky Apollodóros. On vraj zaviedol zobrazovanie rysov v tvári, a dodal svojmu štetcu veľkej slávy. Od neho je modliaci sa kňaz a Aias zasiahnutý bleskom, obraz, ktorý môžeme do dnešného dňa vidieť v Pergame. Pred ním ani jeden obraz neupútal toľko diváckych zrakov.[4]

Po Apollodórovi sa v gréckom maliarstve rýchlo pokročilo v riešení problematiky doladenia plastičnosti pomocou farieb, čo otvorilo cestu priestorovej maľbe.[5] Dbalo sa najmä na citlivé vypracovanie každej časti ľudskej tváre, ako to od maliarov žiadali i básnici:

„Oblúky obŕv nemaľuj
rozpité, či kostrbaté.
Nechaj ich jak v tichom snení
spolu stratiť sa a splynúť
ako tmavé rámy očú!
Do ohňa si štetec ponor,
keď maľuješ pohľad milej,
jagavý jak zrak Aténin,
vlhký jak zrak Kytéranky.“[6]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 398.
  2. a b Donald Strong. Antické umenie. Bratislava : Pallas, 1970. 94-073-70. S. 75.
  3. Plutarchos, De gloria Atheniensium, 2.
  4. Plínius Starší. Kapitoly o přírode. Praha : Svoboda, 1974. 25-006-74. S. 271.
  5. Donald Strong. Antické umenie. Bratislava : Pallas, 1970. 94-073-70. S. 76.
  6. Michail V. Alpatov. Dejiny umenia. Bratislava : Tatran, 1976. 61-749-76. S. 187.