Arata Isozaki

Arata Isozaki (* 23. júl 1931, Oita, Japonsko) je významný japonský architekt.

Život

Narodil sa na najjužnejšie položenom ostrove Japonska Kyushu. Od roku 1953 navštevoval Fakultu architektúry na Tokijskej univerzite, ktorú úspešne ukončil v roku 1954. Po ukončení štúdií získal prácu u významného architekta Kenzo Tangeho. V roku 1963 si založil vlastný ateliér pod názvom Arata Isozaki & Associates. Roku 1964 mal svoju prvú prednášku na Tokijskej univerzite a odvtedy prednášal na mnohých univerzitách po celom svete, ako napríklad Harvardova univerzita, Yaleská univerzita alebo UCLA. Bol trikrát ženatý a s druhou manželkou má dvoch synov.

Tvorba

V čase, keď sa začal venovať architektonickej tvorbe vládol v Japonsku smer metabolistov. V neskorých 50-tych rokoch sa začali navrhovať prispôsobivé plug-in megaštruktúry. Po úpadku metabolistckých myšlienok nastúpila tzv. „Nová vlna“ architektov, ktorá sa stlala známou najmä vďaka strednej generácii architektov, medzi ktorých patril Arata Isozaki, či Kazuo Šinohara. Architetki prijímaju fakt, že sa v súčasnosti nedá dosiahnuť významuplný vzťah medzi budovou a mestom ako celkom.

Isozaki sa dostal do povedomia ľudí nielen ako architekt verejných stavieb, ale aj ako kritický intelektuál, či porotca na veľkých architektonických súťažiach, ako bol napríklad aj návrh nového medzinárodného letiska v Kansai roku 1988. Jeho kariéra po odchode z ateliéru Kenzo Tangeho začala návrhom pobočky banky Fukuoka na ostrove Kyushu v Japonsku roku 1966. Táto stavba mu zabezpečila dobré meno medzi architektmi. Na 14. trienále v Miláne predstavil zásadný exponát – Elektrický labyrint, ktorým sa uviedol na medzinárodnom fóre v roku 1968. Išlo o revolučné dielo poňaté ako multimediálne predstavenie hirošimskej tragédie, pozostávajúcej z náhodne sa otáčajúcej obrazovky a obrazov premietaných spätne. Týmto dielom si získal miesto a reputáciu u európskej avantgardy.

Na trienále sa stretol so skupinou Archigram, ako aj s Hansom Holleinom, ktorého tvorbou sa v neskorších návrhoch nechal inšpirovať, najmä v otázke citu pre výber a kombináciu materiálov. Inšpiroval sa taktiež Ledouxovou architecture parlante, a to jeho symbolickou neopolatónovskou geometriou.

Za vyvrcholenie jeho tvorby sa považuje Múzeum Gunma v Japonsku, postavené roku 1971 až 1974. Táto stavba bola reakciou na miznutie tradičnej japonskej architektúry v modernom Japonsku, a to najmä stratu tradičného japonského priestoru šera, čo vlastne znamená tlmené osvetlenie. Isozaki sa snažil vytvoriť moderný ekvivalent tradičného iluzívneho priestoru.

Charakteristické znaky tvorby

Zaobchádza s nezvyčajnými kombináciami materiálov ako kameň, kov a drevo. Stavby sú charakteristické smelosťou formy, plnými, mohutnými objemami, zaujímavou farebnosťou a vynaliezavosťou. Používa jednoduché geometrické formy, ktoré poskytujú jasný štrukturálny systém a vysoký význam detailu. Najpoužívanejšími prvkami sú kocka, mreža, či zaoblenosť hrán, ktorá je badateľná vo väčšine stavieb japonskej architektúry 20. storočia, ako aj duch minimalizmu, aj čo sa interiérov týka. Často využíva strešný svetlík na presvetlenie priestoru, ktorým docieľuje nenarúšanie vonkajšej fasády okennými otvormi.

Chcel by, aby bola architektúra akousi časovou zmienkou, resp. mala svoje stále miesto danom čase. Chápe ju ako hru čistých foriem, ekonomicky, funkčne a technicky precízne riešených. Kombinuje prvky tradičnej japonskej kultúry a architektúry s moderným západným štýlom, respektíve postmodernizmom, o čom vypovedal takto:

,Ako architekt naozaj nasledujem západnú kultúru, ale vyrástol som v Japonsku a mám sebe jeho kultúru, takže mám predstavu o priestore, citlivosť pre spôsob obklopovania nášho prostredia, ktoré je ázijské. Veľmi sa prikláňam k ázijskej tradícii. Pokiaľ ide o formu architektúry, prikláňam sa skôr na západ, takže si myslím, že sa prikláňam k obom." (Visentiho reportáž, editor Marco Casamonti, Janov, Taliansko, 2004)

Projekty a realizácie

1968/71 – Fukuoka City Bank, ústredie, Fukuoka, Japonsko
1971/74 – Múzeum umenia prefektúry Gunma, Japonsko
1972/74 – Múzeum moderného umenia Kita-kyushu, Fukuoka, Japonsko
1973/74 – Hlavná knižnica Kita-Kyushu, Fukuoka, Japonsko
1976/78 – Mestská radnica Kamioka, Gifu, Japonsko
1978/83 – Tsukuba Center Building, Ibaragi, Japosnko
1981/86 – Múzeum súčasného umenia, Los Angeles, U.S.A.
1983/90 – Palau Sant Jordi, Barcelona, Španielsko
1986/90 – Umelecká veža Mito, Ibaragi, Japonsko
1986/92 – Nové Brooklynské múzeum, New York, U.S.A.
1987/89 – Univerzita Bond, Queensland, Austrália
1987/90 – Budova Disney, Florida, U.S.A.
1987/90 – Medzinárodné konferenčné centrum Kita-Kyushu, Fukuoka, Japonsko
1990/94 – Centrum japonského umenia a technológie, Kraków, Poľsko
1991/95 – Koncertná sála, Kyoto, Japonsko
1991/95 – B-con Plaza, Oita, Japonsko
1993/95 – Casa del Hombre, La Coruna, Španielsko
1993/96 – Policajná stanica Západ, Okajama, Japonsko
1993/98 – Kultúrny komplex Higashi Shizuoka, Shizuoka, Japonsko
1997/03 – Centrum umenia a médií Yamaguchi, Yamaguchi, Japonsko
1998 – Kultúrne centrum Shenzen, Čína
1999 – The Millenium House – Sheikh AL-Thani Villa, Qatar
1999 – Sheikh Al-Thani Majilis, Katar
2001 – Ubytovací areál High-town Kitagata II, Gifu, Japonsko
2001 – Komunitné centrum Kitagata, Gifu, Japonsko
2002 – Národná knižnica, Katar
2002 – Štadión ľadového hokeja, Turín, Taliansko
2003 – Akadémia výtvarných umení a múzeum súčasného umenia CAFA MoCA , Peking, Čína
2003 – Zendai Art Museum Hotel, Šanghaj, Čína
2003 – Národná knižnica Nik-Naten, Katar
2004 – Projekt Nanjing, Nanking, Čína

Zdroje

Jodidio P.: Současní architekti, Köln, TASCHEN, 2003
Jodidio P.: Contemporary Japanese architects, Köln, TASCHEN, 2003
Frampton K: Moderní architektura. Kritické dejiny, Praha, ACADEMIA, nakladateľstvo AV ČR, 2004
www.isozaki.co.jp, oficiálna stránka architekta

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arata Isozaki