Augusto César Sandino

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Augusto César Sandino
Augusto César Sandino
nikaragujský revolucionár

Narodenie 18. máj 1895
Niquinohomo, Nikaragua
Úmrtie 21. február 1934 (38 rokov)
Managua, Nikaragua

Augusto Nicolás Calderón "César“ Sandino (* 18. máj 1895 – † 21. február 1934) bol nikaragujský revolucionár, v rokoch 1927 – 1933 líder povstania proti americkej okupácii Nikaraguy, ktorá prebiehala takmer nepretržite medzi rokmi 1912 – 1933.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Sandino sa narodil v roku 1895 v mestečku Niquinohomo na západe krajiny. Jeho otec pochádzal z bohatej statkárskej rodiny, jeho mama pôvodne pracovala v tejto rodine ako slúžka. Už v júli roku 1912 bol mladý Sandino svedkom vojenskej intervencie USA v Nikaraguy, ktorou sa začala dlhoročná okupácia zeme Spojenými štátmi (pozri Banánové vojny). V r. 1921 postrelil Sandino pri hádke miestneho prominentného mešťana, ktorý urážal jeho matku. Keďže bol obvinený z pokusu o vraždu, musel zo svojho rodného mesta utiecť a niekoľko následných rokov sa zdržiaval v Guatemale, Hondurase a v Mexiku. Do Nikaraguy sa vrátil v roku 1926, keď ubehla premlčacia doba jeho obvinenia. Zamestnal sa ako úradník v zlatej bani San Albino v horách pri hraniciach s Hondurasom.

Krátko po Sandinovom príchode vypukla vzbura časti armády pod vedením liberálneho generála José María Moncadu proti konzervatívnemu prezidentovi Adolfovi Diazovi, ktorý bol všeobecne pokladaný za „bábku“ dosadenú Spojenými štátmi. Sandino zorganizoval z miestnych baníkov a roľníkov vlastnú ozbrojenú skupinu, ktorá začala ozbrojenými akciami proti konzervativistickej armáde podporovať liberalistickú armádu generála Moncadu. Od roku 1927 Sandinova skupina výrazne nabrala na sile a popularite a v apríli zohrala dôležitú rolu pri podpore postupu hlavnej časti liberalistickej armády na Managuu. Avšak na nátlak Spojených štátov, ktoré sa vyhrážali ráznym vojenským zásahom, boli liberalistickí generáli donútení v máji uzavrieť s konzervatívcami mier, podľa ktorého mal bábkový prezident Diaz dokončiť svoje funkčné obdobie a pod dohľadom USA bola zároveň zavedená nová armáda, tzv. Národná garda.

Sandino (v strede) na ceste po Mexiku

Sandino túto dohodu odmietol, jej signatárov označil za vlastizradcov a rozhodol sa pokračovať v boji, pričom začiatkom júla toho roku vydal manifest, v ktorom vyhlásil vojnu Spojeným štátom. Uviedol, že sa nevzdá boja, „pokiaľ títo pirátski okupanti a vrahovia slabých ľudí nebudú vyhnaní z jeho krajiny“. Sandino začal podnikať útoky na vojenské hliadky a menšie základne americkej námornej pechoty a Národnej gardy. Hoci z vojenského hľadiska jeho útoky neboli veľmi úspešné a Sandinove sily pri nich často utrpeli oveľa väčšie straty ako americkí vojaci, Sandino si získava v Nikaragui veľkú popularitu a na vrchole svojich aktivít malo jeho partizánske vojsko údajne až 3 000 mužov (iné odhady hovoria iba o niekoľko stovkách). Americká armáda označila Sandinu za banditu a rozbehla veľkú kampaň na jeho dolapenie a zničenie jeho skupiny. Hoci sa námornej pechote podarilo v januári 1928 odhaliť a dobyť jeho základný tábor v horách v Quilali, Sandinu ani väčšinu jeho mužov nikdy nechytili.

Americká námorná pechota so zajatou vlajkou Sandinových povstalcov, Nikaragua, 1932

Jeho boj mu priniesol popularitu aj inde vo svete a hoci Sandino boľševizmus odmietal, symbolickú podporu mu vyjadrila napr. aj Kominterna. Sandino vystupoval predovšetkým ako vlastenec a usiloval sa o spojenie Stredoamerických krajín v boji proti americkému imperializmu. V roku 1929 mu Mexický prezident Emilio Portes ponúkol v Mexiku azyl, načo tam Sandino v rámci hľadania medzinárodnej podpory strávil niekoľko mesiacov, no čoskoro sa vrátil späť do Nikarague.

Sandino napriek snahám americkej námornej pechoty pokračoval vo svojich ozbrojených aktivitách až do januára 1933, keď sa americké vojská z Nikarague definitívne stiahli. Sandino následne uznal novozvoleného prezidenta Juana Bautistu Sacasa, stále mu však prekážal veľký vplyv USA na Nikaraguu, odmietol svoju armádu odzbrojiť a spochybňoval legitímnosť Američanmi vytvorenej Národnej Gardy a jej veliteľa Anastasia Somozu. Kvôli urovnaniu sporov pozval vo februári 1934 prezident Sacasa Sandinu do Managui, kde sa malo diskutovať o obmedzení vplyvu Národnej gardy a Sandinovom odzbrojení. Somoza však v skutočnosti akékoľvek obmedzovanie svojho vplyvu odmietal a pripravil (bez vedomia prezidenta) Sandinovi pascu. Keď sa Sandino večer 21. februára 1934 vracal s niekoľkými svojimi spoločníkmi (vrátane svojho otca a brata) z rokovaní s prezidentom, pri hlavnej bráne prezidentského paláca jeho auto obkľúčil oddiel Národnej Gardy. Donútili ich vystúpiť a ešte tej noci ich na Somozov príkaz za mestom popravili. Nasledujúci deň Národná garda zaútočila na tábor Sandinovej armády a väčšinu jej členov zabila. Somoza dva roky na to uskutočnil prevrat, pri ktorom zosadil prezidenta Sacasu a začal niekoľko desiatok rokov dlhé obdobie, počas ktorého jeho rodina držala nad krajinou úplnú moc.

Sandinov odkaz neostal zabudnutý a na jeho počesť sa pomenovala veľká partizánska organizácia Sandinovský front národného oslobodenia, ktorá v revolúcii v r. 1979 zvrhla Anastaziu Somozu Debayla, posledného predstaviteľa rodiny Somozovcov.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]