Autarkia (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Autarkia (niekedy prekladaná ako sebestačnosť) je vo všeobecnosti mravná samostatnosť, obmedzenie sa na seba samého. Konkrétne v kynickej škole je to pokojná vyrovnanosť v dôsledku popretia individuálnych záujmov a potrieb; u stoikov zas duševný pokoj v dôsledku ovládnutia vášní, postačiteľnosť cnosti pre blažený život.

Autarkia (αυταρκεια) sa dá chápať aj v širšom význame ako sebestačnosť, samobytnosť obce – polis. Autarkia bola cieľom polis tak u Platóna, ako aj u Aristotela. Keďže cieľom ľudského života je blaženosť a tá sa dá dosiahnuť len v rámci občianskej spoločnosti, táto musí byť nevyhnutne závislá len na vlastných občanoch, a nie na dovoze a vývoze, teda na iných. Od čias Peloponézskej vojny sa však táto kategória vzťahuje výlučne na etiku, a nie na sociálnu a politickú filozofiu a právo, pretože od čias helenizmu už uzavretosť pred svetom nebola v politike žiaduca, ostáva už len v etickej rovine viazaná na kategóriu mudrca ako človeka autarkickému nielen voči vášňam, ale voči všetkému, čo nie je v súlade s rozumom.