Belo I.
Belo I. ( po maďarsky I. Béla) (* okolo 1016 - † 11. september 1063) bol v rokoch 1048-1060 knieža Nitrianskeho kniežatstva a Biharska, v rokoch 1060 - 1063 uhorský kráľ. Pochádzal z rodu Arpádovcov.
Rodina
Rodičia:
- otec Vazul, knieža Nitrianskeho kniežatstva
- matka pochádzala z pečenežského rodu Tatun
Súrodenci:
Manželka:
- Rycheza (* 1015 - † 1052), dcéra poľského kniežaťa Meška II.
Deti:
- Gejza I., uhorský kráľ v rokoch 1074-1077
- Ladislav I., uhorský kráľ v rokoch 1077-1095
- Lampert, biharské knieža (1074-1077) a nitrianske knieža (1077-1095)
- Žofia (* ? - † 18. jún 1095), manželka: 1. kranjského a istrijského markgrófa Ulricha; 2. saského vojvodu Magnusa
- Eufémia (* ? - † 2. apríl 1111), manželka olomouckého údelného kniežaťa Ota I. Pekného (podľa názoru niektorých historikov bola možno dcérou Ondreja I.[1])
- Helena, (* ? - † po r. 1091) manželka chorvátskeho kráľa Demetera Zvonimíra
- dcéra neznámeho mena
Život v exile
Potom ako bol roku 1031 jeho otec Vazul na príkaz kráľa Štefana I. oslepený, ušiel spolu s bratmi Leventem a Ondrejom a bratrancom Domoslavom do Čiech. Po uzavretí nemecko-českého spojenectva, namiereného proti Samuelovi Abovi, uprednostnil knieža Břetislav I. Domoslava, ktorého zobral v roku 1042 na výpravu do Uhorska. Belo spolu s bratmi odišiel do Poľska, k poľskému kniežaťu Kazimírovi. Tu Belo získal povesť skúseného a silného bojovníka v bojoch s Pomorancami. Získal si priazeň kniežaťa Kazimíra I., ktorý mu dal svoju sestru Rychezu za manželku. Ondrej a Levente sa v tejto situácii rozhodli odísť k Pečenehom a neskôr do Kyjevskej Rusi.
Knieža Nitrianskeho kniežatstva
Roku 1046 sa Ondrej vrátil do Uhorska a stal sa kráľom, Domoslav sa stal nitrianskym kniežaťom. Keď o dva roky neskôr Domoslav zomrel, povolal Ondrej Bela z Poľska. Belo dostal kniežací údel, ktorý sa skladal z Nitrianska a Biharska. Ondrej zároveň určil Bela za svojho nástupcu, keďže v tom čase nemal žiadneho zákonného syna.
Belo bol suverénnym vlastníkom kniežacieho údelu. Pravdepodobne za jeho vlády bolo vybudované nové opevnenie Nitrianskeho hradu, ktorý bol jeho sídlom. Tu razil aj vlastné mince, ktoré boli kvalitnejšie ako mince kráľa Ondreja I. Spolu s bratom žili spolu v zhode, spoločne bránili krajinu proti vpádom Nemcov v rokoch 1050-1052, až kým roku 1053 neuzavreli s nemeckým cisárom mier. V septembri 1058 sa Ondrej I. stretol pri rieke Morava s nemeckým kráľom Henrichom IV., s ktorým uzavrel mier a zasnúbil svojho syna Šalamúna (* 1053) s Henrichovou dcérou Juditou. V tom istom roku dal Ondrej Šalamúna korunovať za kráľa, čím porušil sľub daný Belovi. Belo sa nechcel vzdať nároku na korunu a preto sa roku 1059 rozhodol hľadať pomoc v Poľsku, u svojho švagra Boleslava II. Smelého. Na jeseň 1060 vpadol Belo s poľským vojskom do Uhorska. Ondrejovi prišlo na pomoc početné vojsko z Nemecka. Obe vojská sa stretli pri Tise v bitke, v ktorej Belo zvíťazil. Ondrej sa spolu s meissenským markgrófom Viliamom a grófom Potom snažili ujsť do Nemecka, ale Belovi vojaci ich chytili pri Mošoňskom hrade. Krátko nato Ondrej zomrel. 6. decembra 1060 bol Belo v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa.
Uhorský kráľ
Roku 1061 chcel Belo I. zvolať veľké zhromaždenie do Stoličného belehradu, kam mali z každej obce prísť dvaja zástupcovia a rozšíriť kráľovskú radu. Chcel tu predložiť rôzne reformné opatrenia (ohľadom daní, cien tovarov, hodnote mincí, trhových dní atď.), ktoré mali napomôcť hospodárstvu krajiny. Na zhromaždenie však prišlo aj veľké množstvo nespokojencov, ktorí žiadali od kráľa návrat k pohanstvu. Kráľ na vzbúrencov povolal vojsko a pohanské povstanie potlačil. Zmeny v hospodárstve presadil nakoniec bez veľkého zhromaždenia ľudu. Dal raziť kvalitné strieborné denáre, určil pevnú cenu tovarov, znížil dane, zrušil vymáhanie starých dlhov a namiesto nedele sa trhovým dňom stala sobota.
V auguste 1063 začal nemecký kráľ Henrich IV. organizovať výpravu, ktorá mala za cieľ dosadiť Šalamúna na uhorský trón. Belo prišiel s návrhom, že odovzdá trón Šalamúnovi a ponechá si svoje bývalé údelné kniežatstvo. Po odmietnutí tohto návrhu dal zosilniť hrady a zvolať vojsko. Počas pobytu v Dömösi však utrpel ťažké zranenia, keď sa pod ním zrútila stavba trónu. Napriek tomu vytiahol do boja, avšak počas cesty zraneniam podľahol. Bol pochovaný v benediktínskom kláštore v Szekszárde, ktorý sám založil v roku 1061. Na trón nastúpil Šalamún, ktorého tam dosadil Henrich IV. Belovi synovia, Gejza, Ladislav a Lampert, pododobne ako pred rokmi ich otec, našli útočisko v Poľsku.
Referencie
- ↑ Jozef Žemlička: Přemyslovci. Jak žili, vládli, umírali. Praha, NLN 2005. ISBN 80-7106-759-8 str. 110
- Ján Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. (Bratislava, 2004). ISBN 80-224-0812-3
- Vladimír Segeš a kol.: Kniha kráľov. (Bratislava, 2006). ISBN 80-10-01091-X
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Belo I.
