Berlínski filharmonici

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Berlínski filharmonici
Základné informácie
Pôvodný názov Berliner Philharmoniker
Sídlo Nemecko Berlín
Koncertná sieň Berliner Philharmonie
Vznik 1887 (1882)
Šéfdirigent
Simon Rattle
Bývalí šéfdirigenti
Claudio Abbado (1989-2002)
Herbert von Karajan (1954-1989)
Wilhelm Furtwängler (1952-1954)
Sergiu Celibidache (1945-1952)
Leo Borchard (1945)
Wilhelm Furtwängler (1892-1945)
Arthur Nikish (1895-1922)
Hans von Bullow (1887-1892)
Ludwig von Brenner (1882-1897)
Čestní dirigenti
nevymenovaní
Cenné nástroje
Organ Karl Schuke, Berlin IV-72

Berlínski filharmonici (po nemecky Berliner Philharmoniker) je názov jedného z popredných svetových symfonických orchestrov so sídlom v Berlíne. Svoju vynikajúcu povesť si získal najmä počas pôsobenia legendárneho dirigenta Herberta von Karajana. V hlasovaní popredných svetových kritikov vyhlásenom časopisom Gramophone sa umiestnil na druhom mieste v rebríčku dvadsiatich najlepších svetových orchestrov.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Orchester bol založený 54 hudobníkmi na jar 1882 pod názvom Frühere Bilsesche Kapelle (voľný preklad: bývalá Bilseho kapela). Skupinu tvorili hráči, ktorý opustili orchester Benjamina Bilseho kvôli jeho autoritatívnemu prístupu a plánom dopraviť hráčov na koncert do Varšavy v štvrtej triede vlaku. Ako ich prvý dirigent pôsobil Ludwig von Brenner. Hudobníci zápasili s finančnými problémami až do roku 1887 kedy sa ich ujal koncertný agent Hermann Wolff, ktorému sa podarilo stabilizovať orchester pod novým názvom Berliner Philharmoniker. Jeho zásluhou sa tiež podarilo v orchestri angažovať Hansa von Bullow, považovaného za vedúceho dirigenta jeho doby. Za krátky čas Bullow položil základy umeleckej kvality a identity orchestru. Ako hosťujúci dirigenti s orchestrom skúšali mnohé významné osobnosti - Hermann Levi, Hans Richter, Felix von Weigantner, Johannes Brahms, Gustav Mahler či Richard Strauss. V roku 1895 Hansa von Bullow na poste šéfdirigenta vystriedal Arthur Nikish. Za jeho pôsobenia došlo k rozšíreniu repertoáru o súčasných i mimonemeckých skladateľov (Berlioz, Čajkovskij). Nikishovym následníkom sa v roku 1923 stal mladý ambiciózny dirigent Wilhelm Furtwängler. Zameral sa takmer výlučne na interpretáciu skladateľov nemeckého klasicizmu a romantizmu, v čom sa doteraz radí medzi špičku. Pôsobenie orchestru počas nacizmu bolo predmetom špekulácií a táto problematika sa začala výraznejšie otvárať až v roku. Po druhej svetovej vojne sa šéfdirigentom stal Leo Borchard, ktorý tragicky zahynul náhodným nábojom pri streľbe americkej armády v Berlíne. Nahradil ho opäť mladý a zapálený rumunský dirigent Sergiu Celibidache. V roku 1947 sa na svoje bývalé miesto opäť vrátil Furtwängler, ktorý tu pôsobil až do svojej smrti v roku 1954, kedy bol hlasovaním zvolený za šéfdirigenta Herbert von Karajan. Jeho pôsobenie možno označiť ako zlatú éru Berlínskych filharmonikov. Orchester vďaka Karajanovmu vedeniu získal charakteristický zvuk a asa stal azda najpopulárnejším orchestrom na svete a je možno hovoriť až o kulte. Ich nahrávky pre Deutsche Grammophone patria medzi komerčne najúspešnejšie nahrávky klasickej hudby. V roku 1989 Karajan po vyše 30 ročnom pôsobení s orchestrom na svoj post rezignoval (stalo sa tak mesiac pred jeho smrťou). Orchester nestratil nič zo svojej povesti ani pod vedením ďalšieho šéfdirigenta Claudia Abbada. Medzi jeho nahrávkami s orchestrom sú významné najmä opery Straussa, Wagnera, Rossiniho a ďalších. V roku 1998 Abbado ohlásil presun na post umeleckého riaditeľa filharmónie v roku 2002 a za nového šéfdirigenta bol zvolený Simon Rattle, ktorý pôsobí vo filharmónií o sezóny 2002/2003. V apríli 2008 mu hráči prejavili svoju dôveru, keď v hlasovaní rozhodli o jeho zotrvaní vo funkcii.

Hráči[upraviť | upraviť zdroj]

Orchester má medzinárodné zloženie hráčov a v náročných konkurzoch kladie doraz na to, aby bol obsadený hudobníkmi svetovej kvality. Ako prvý hornista tu pôsobí Čech Radek Baborák. V jednotlivých sekciách pôsobia nasledovní prví hráči:

  • prvé husle: Guy Braunstein, Daniel Stabrawa a Toru Yasunaga
  • druhé husle: Christian Stadelmann a Thomas Timm
  • violy: Neithard Resa
  • violončelá: Georg Faust, Ludwig Quandt
  • kontrabasy: Janne Saksala, Klaus Stoll
  • flauty: Anreas Blau a Emmanuel Pahud
  • hoboje: Lucas Navarro a Alexei Ogrintchouk
  • klarinety: Wenzel Fuchs
  • fagoty: Daniele Damiano a Stefan Schweigert
  • lesné rohy: Radek Baborák, Stefan Dohr
  • trúbky: Gabor Tarkovi a Tamas Velenczei
  • pozauny: Christhard Gossling a Olaf Ott

Profil a repertoár[upraviť | upraviť zdroj]

Orchester patrí medzi štandardné veľké symfonické orchestre. Charakteristický je pre neho sýty, efektný zvuk s dorazom na mohutnosť sláčikovej sekcie, čo platí obzvlášť pre Karajanovu éru.

Orchester má veľmi široký repertoár, s ťažiskom v hudbe nemeckých velikánov klasicizmu a romantizmu. Orchester už od dob Furtwänglera patrí medzi najuznávanejších interpretov Beethovena, Wagnera či Mahlera.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Berlin Philharmonic na anglickej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]