Bielopavučinovec

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bielopavučinovec hľuznatý
Vedecká klasifikácia
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Bielopavučinovec (lat. Leucocortinarius) rod húb z čeľade čírovkovité (Tricholomataceae). Jeho jediným druhom je bielopavučinovec hľuznatý (lat. Leucocortinarius bulbiger).

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Do polovice 20. stor. sa považoval za súčasť iných rodov, najmä rodu čírovka (Tricholoma), pavučinovec (Cortinarius) alebo rodu Cortinellus[1][2].

Staršie sa niekedy radil do čeľade pavučinovcovité (Cortinariaceae)[2].

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Plodnica bielopavučinovca hľuznatého má 5 – 12 cm široký klobúk, najprv klenutý, neskôr plochý, hladký, holý, nehygrofánny, plavý až plavočervenkastý, za mladi na okraji ovešaný bielymi hodvábnymi zvyškami plachtičky. Lupene sú 5 – 10 mm široké, dosť husté, najprv biele alebo krémové, neskôr s hnedastým nádychom a často aj s hrdzavoškvrnitým ostrím. Hlúbik je 3 – 6 cm dlhý, 0,7 – 2 cm hrubý, takmer valcovitý, dolu zúžený, plný, často trochu excentrický, belavý.[3] Dužina je belavá, nemeniaca sa, nevýraznej chuti a bez nápadnej vône.[2] Výtrusy sú elipsoidné, hladké, bezfarebné, 7 – 9 × 4,5 – 5 μm veľké. Výtrusný prach je krémový alebo bledookrový.[3]

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Vyskytuje iba v Európe.[2]

Bielopavučinovec hľuznatý rastie od augusta do novembra[3] zvyčajne v početných skupinách v humuse suchších ihličnatých (najmä v smrečinách[4]) alebo zmiešaných lesoch, predovšetkým v teplejších oblastiach.[2] U nás nie je hojný.[4]

Praktický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Je to chutná huba, vhodná na úpravu začerstva i na konzervovanie v octovom náleve.[4]

Možnosť zámeny[upraviť | upraviť zdroj]

Zámena je možná s pavučinovcami, ktorých lupene sú však v dospelosti hrdzavé alebo tmavohnedé.[4]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Specis Fungorum [1]
  2. a b c d e Mirko Svrček, Bohumil Vančura. Huby. Bratislava : Príroda, 1987. 64-021-87. S. 265.
  3. a b c Aurel Dermek. Atlas našich húb. Bratislava : Obzor, 1983. 65-001-83. S. 302.
  4. a b c d Ladislav Hagara. Atlas húb. Martin : Osveta, 1987. 70-042-87. S. 334.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]