Bioetika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Bioetika (z greckého bios – život a éthos – mrav) je pododbor aplikovanej etiky, ktorého hlavnou úlohou je skúmanie etických problémov v praktickom výkone lekárskej praxe a výskume. V širšom význame slova sa tento názov používa v súvislosti s ochranou životného prostredia, či ochranou biologickej diverzity (pestrosti) a chovaním sa človeka k zvieratám. Zaoberá sa množstvom bioetických problematík – interrupcia, prenatálne genetické testy, prenatálna medicína, lekársky výskum na ľuďoch, eugenika a ďalšie.

Bioetika, niekedy označovaná aj ako "etika života", úzko súvisí s rôznymi odvetviami vied, ktoré skúmajú človeka – biológia, medicína, filozofia, psychológia a mnoho ďalších.

Vznik bioetiky[upraviť | upraviť zdroj]

Bioetika vznikla ako súčasť tradičnej etiky v súvislosti so vznikom nových problémov etického rozhodovania, ktoré vyplynulo zo situácie človeka žijúceho v súčasnom svete. Jej vznik je datovaný k 60. rokom 20. storočia. Dnešnú bioetiku ovplyvnilo najmä dianie v Spojených štátoch amerických. Mnoho bioetikov, ako napríklad Albert R. Jonsen, uvádza dátum, ktorý by sa mohol považovať za zrod bioetiky v USA, rok 1962. V tomto roku boli po prvýkrát uvádzané rôzne kritéria pri výbere chorých, ktorým nové biotechnológie mohli zachrániť život. Ku vzniku tohto vedného odboru prispeli aj rôzne sociálno-politické hnutia v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ako kampane za ženské práva, mentálne indisponovaných ľudí, či práva zvierat. Veľkú úlohu pri jej vývoji zohrávali aj ekonomické kritériá. V dobe, kedy je pre medicínu dôležitý zisk, sa menia aj vzťahy medzi doktormi a ich pacientmi. Kladie sa dôraz na právo autonómneho riešenia problémov, ktoré sa týkajú pacientovho zdravia. Po prvýkrát sa o tomto pojme zmienil americký biochemik a vlastne zakladateľ bioetiky Van Rennselaer Potter roku 1970. Bioetika sa rozširovala hlavne v USA a na ostatné kontinenty sa dostáva až s postupom času.

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Všeobecná bioetika – skúma základne normy a etiku v tejto oblasti; participuje na tvorbe nových zásad bioetiky
  • Špeciálna bioetika – analyzuje a skúma rôzne problémy v biologickej a lekárskej oblasti
  • Klinická bioetika – zaoberá sa konkrétnymi prístupmi v klinickej praxi

Modely bioetiky[upraviť | upraviť zdroj]

Každý model určovali historické osobnosti, ktoré podmieňovali vznik a vývin morálnych noriem.

Hippokratov model[upraviť | upraviť zdroj]

Hippokratové normy, ktorými stanovil konanie lekára v praxi fungujú dodnes: vždy pomáhať trpiacim, chrániť osobné aj rodinné tajomstvo, s ktorým sa chorý zverí lekárovi, nezneužívať preukázanú dôveru k nízkym cieľom, nezahanbiť česť stavu, do ktorého lekár vstúpil, byť svedomitý atď. Hlavný morálny princíp je neškodiť.

Paracelsov model[upraviť | upraviť zdroj]

Sformovaný v stredoveku. V tomto modeli sa konanie lekára zameriava na emocionálno-psychické pochopenie daného človeka, pacienta. Formuje sa tu typ vzájomnej spätosti lekára a pacienta. Hlavný princíp je prospešnosť.

Deontologický model[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný princíp je plniť povinnosť. Myšlienka povinnosti je určujúcim a nevyhnutým základom konania lekára. Človek, ktorý toto zvládne, môže robiť svoju profesiu. V deontologickom kódexe Slovenskej lekárskej komory zdôrazňujú povinnosti:

  • zodpovedne, svedomito a starostlivo si plniť profesionálne povinnosti
  • korektne, trpezlivo a mravne sa správať (voči pacientovi)
  • rešpektovať pacientove občianske práva, vrátane zodpovednosti za vlastné zdravie
  • zodpovedne, zrozumiteľne a primerane informovať chorého o povahe ochorenia, o zamýšľaných diagnostických a liečebných úkonoch
  • nebrať úplatky
  • nezneužiť vo vzťahu k chorému jeho dôveru
  • neodmietnuť starostlivosť o chorého (v prípade neúmerného pracovného zaťaženia, z titulu svojej nepríslušnej odbornosti alebo ak je ohrozený život alebo zdravie lekára, lekár smie odmietnuť).

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gluchman, Vasil: Úvod do etiky. Brno, Tribun EU, 2011
  • Kovaľová, Daniela: Aplikované etiky II. Bioetika a medicínska etika. Banská Bystrica, 2004

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]