Interrupcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Právny status interrupcie vo svete

Interrupcia (iné názvy: umelé prerušenie tehotenstva, umelé prerušenie ťarchavosti, umelé ukončenie tehotnosti, umelý potrat, abort, lat. abortus arteficialis) je prerušenie (ukončenie) ťarchavosti chirurgickým zákrokom alebo chemickou látkou.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje prerušenie tehotenstva ako vypudenie plodu z maternice, ktorý nedosiahol schopnosť extrauterinného života, odporúča, aby bola stanovená hranica hmotnosti pre potrat 500 g, ktorá zodpovedá približne 22. týždňu gravidity.[1]

Na otázku interrupcií neexistuje jednotný morálny a etický názor. Morálne hodnotenie, prípustnosť a zákonné vymedzenie interrupcie predstavuje pre mnohých ľudí etický problém, v niektorých krajinách sú interrupcie zakázané a ich vykonávanie je trestné, kým v iných krajinách sú do určitého časového okamihu legálne a beztrestné. Niektorí ľudia vnímajú interrupciu ako vraždu, zatiaľ čo iní ju považujú za morálne ospravedlniteľnú ako súčasť slobody jednotlivca a práva žien.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Umelé prerušenie resp. ukončenie tehotenstva je jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. Pri skúmaní 350 primitívnych, starobylých spoločností a spoločnosti pred dobou priemyselnej revolúcie dospel antropológ George Devereux k záveru, že „všetko nasvedčuje tomu, že prerušenie tehotenstva je absolútne univerzálny jav a že nie je možné vytvoriť ani len imaginárny spoločenský systém, v ktorom by sa ani jedna žena necítila dohnaná k prerušeniu tehotenstva“.[2]

V primitívnych spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom[3] a preto sa ženy – matky ako zachovateľky života stavali na najvyšší piedestál spoločnosti. Vznikom súkromného vlastníctva sa začína hierarchia meniť, potreba udržať majetok v dedičstve vlastnej pokrvnej línie vyvoláva potrebu kontroly počatia a sexuality žien.[4]

Od roku 1850 pred Kr. máme prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo k regulácií počatia.[5] K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy.

V staroveku sa trestnosť interrupcií posudzovala z odlišných hľadísk, ako dnes. Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo, napr. Chammu-rabiho zákonník (2250 pred Kr.) osobitne upravoval zodpovednosť človeka, ktorý spôsobil potrat dcéry plnoprávneho občana, závislého a otrokyne.[6]

Sokrates, Platón a Aristoteles uznávali interrupcie ako formu kontroly populácie. Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka kvalifikovanému starovekému gynekológovi Soranovi z Efezu (98 – 138 pred Kr.), ktorý ako prvý odlíšil antikoncepciu od potratu.

Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu. Vo svojej zbierke spisov Corpus Hippocraticum sám Hippokrates odporúča žene rôzne násilné telesné cvičenia na zbavenie sa, ukončenie neželaného tehotenstva. Je síce pravda, že neodporúčal vtedy známe a používané prostriedky, ale nie z etických a morálnych dôvodov, ale jednoducho preto, že to boli jedy nebezpečné pre život ženy.[chýba zdroj]

Postoj cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Prístup cirkvi, ktorý spoluformoval prístup spoločnosti k interrupciám, sa sprísnil najmä v posledných storočiach, no hriechom a zakázanou bola vždy, s rozvojom ľudského poznania života pred narodením sa len menili tresty.[7] Zákaz interrupcií je bez ďalšieho stanovený napr. v Didaché[8] či apokryfnom listu Barnabáša. Cirkevný učiteľ Svätý Augustín (4. storočie) tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov[chýba zdroj] a pápež Inocent III. ešte na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred pohybom plodu (17. – 20. týždeň).[chýba zdroj].

Tomáš Akvinský (13. storočie) zastával teóriu oduševnenia – animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom, do ženského v osemdesiatom dni života. Tento názor tzv. hylomorfizmus je rozšírený v časti populácie i dnes a hovorí, že ľudská duša (podľa tohto názoru v podstate intelektová) môže existovať len v tele, vybavenom orgánmi na duchovné aktivity človeka. Akvinský vychádzal ale z Aristotelovo presvedčenia, že plod nemôže mať svoje vlastné záujmy skôr ako má duševný život.[9] Až od doby animácie sa teda plod považoval za človeka a prerušenie tehotenstva do doby oduševnenia bolo všeobecne akceptované v rovine tabuizovanej témy.[chýba zdroj]

Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus V. svojou Immensa Aeterni Dei odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. V roku 1591 však pápež Gregor XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa používala hranica beztrestnosti potratu ako čas, keď žena začínala cítiť pohyby plodu. V roku 1869 pápež Pius IX. definitívne zakázal interrupcie tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí.[10]

Nástup liberalizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Teoretické predpoklady vzniku predstavy o práve ženy na kontrolu tehotenstva vychádzajú historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcie v 17. storočí v Anglicku. Levellerská myšlienka „vlastníctva vlastnej osoby“ bola jasne spätá s prírodou a tvorila paralelu k myšlienke prirodzeného práva na vlastníctvo tovaru: „Príroda každému jednotlivcovi v prírode dala individuálne vlastníctvo, ktoré nesmie nik narušiť, ani ho oň pripraviť: pretože každý tým, že je sám sebou, vlastní sám seba, pretože inak by nemohol byť sám sebou, a na základe toho si nikto druhý nemôže robiť nárok, že ho oňho samého pripraví, iba ak zjavným násilím a porušením najhlavnejších zákonov prírody a zákonov rovnoprávnosti a spravodlivosti medzi človekom a človekom…“. Táto levellerská teória individualizmu, jedinečnosti indivídua špecificky ovplyvnila podmienky žien: viedla k uzákoneniu puritánskej myšlienky o manželstve ako zmluve, k zákazu biť manželku a k liberalizácii rozvodu. Kontrola nad vlastným telom je základnou súčasťou bytia jednotlivca s jeho potrebami a právami, je to pojem, ktorý je jedným z najväčších odkazov liberálnej politickej tradície.[11]

Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Ezra Heywood, až anarchistický zástanca kontroly pôrodnosti v 70. rokoch 19. storočia tvrdil, že „prirodzené právo ženy na vlastníctvo a moc nad vlastným telom je právo neoddeliteľné od inteligentnej existencie ženy“.[12]

Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte priemyselnej revolúcie. V Sovietskom zväze bola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy jednak ženského hnutia, jednak jej účelom bolo aj zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života. Nástupom stalinizmu a jeho populačnej politiky boli interrupcie v Sovietskom zväze však opäť zakázané (1936). Podobne fašistické Nemecko trestalo umelé prerušenie tehotenstva árijskej ženy (od roku 1943 dokonca trestom smrti), kým pre židovské ženy alebo poškodené plody bola praktizovaná eugenická prax.

Prvou západnou krajinou, ktorá legalizovala interrupciu, bol Island (1935), o tri roky neskôr Švédsko. Česko-Slovensko začalo s legalizáciou interrupcií v roku 1957, keď povoľovalo interrupciu zo zdravotných a iných závažných dôvodov, ale len so súhlasom špeciálnej komisie.

V rokoch 19651985 liberalizovali interrupčné zákony mnohé krajiny sveta. Výnimku v Európe tvoria silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko. Začiatkom roka 2007 schválil portugalský parlament zákon o legalizácii interrupcií do desiateho týždňa tehotenstva na žiadosť ženy v zariadeniach, ktoré sú štátom k tomu autorizované.[13].

Objavením a rozšírením hormonálnej antikoncepčnej tabletky a iných foriem antikoncepcie sa interrupcia prestala považovať za metódu plánovania rodičovstva a ostáva skôr len „núdzovým riešením“.[14]

Potraty a ateizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Pre ateistov je postoj k interrupciám niekedy odvodený z ich vnútorného morálneho cítenia. Hoci v tejto oblasti neexistujú relevantné štatistiky, väčšinová podpora práva ženy na UPT v sekulárnych štátoch ukazuje na liberálny postoj ateistov. Situáciu na Slovensku ozrejmuje výskum, podľa ktorého 100 % žien-ateistiek považuje liberálny interrupčný zákon za vyhovujúci alebo dokonca príliš prísny. Medzi hlboko veriacimi ženami to bolo len 43 %, kým medzi veriacimi až 77 %.[15] K otázke interrupcií sa vyjadrujú i mnohí prominentní ateisti ako evolučný biológ Richard Dawkins, zastávajúci pro-choice názor.[16] Nie je to však pravidlom, napríklad známy konzervatívny novinár Giuliano Ferarra, hlásiaci sa k ateizmu, navrhol pre OSN takzvané moratórium na potraty.[17]. Rovnako existuje aj Liga ateistov a agnostikov za život (Atheist and Agnostic Pro-Life League – AAPL) a ďalšie neteistické pro-life organizácie.[18]

Potraty a niektoré iné náboženské smery[upraviť | upraviť zdroj]

Takmer všetky kresťanské cirkvi interrupcie odmietajú, i keď sa vyskytujú výnimky a najmä v Spojených štátoch existujú aj pro-choice organizácie najmä pri presbyteriánskej cirkvi.[19]

  • Islam – Islamské učenie nie je jednotné v otázke, čo možno považovať za začiatok ľudského života. Podľa stredovekého učenca Al-Ghazalího sa život začína momentom počatia, no plod možno považovať za človeka až po 120 dňoch od momentu počatia – vtedy do tela matky vchádza anjel a vdychuje mu život. Dovtedy plod nemá dušu, takže hierarchicky je na úrovni zvieraťa. Interrupcia do 120 dní sa teda tradične tolerovala, ak bol na ňu „dobrý dôvod“. Interrupcie bez závažnej príčiny v moslimskom svete nie sú prípustné.[20]
  • Judaizmus – v židovskom náboženstve sa prelínajú u jednotlivcov názory pro-life a pro-choice. Takisto existujú aj židovské organizácie oboch názorových smerov.[21] Vo všeobecnosti ortodoxní Židia odmietajú interrupcie, kým liberálni majú skôr benevolentný názor. Tradícia však pripúšťa interrupcie zo zdravotných dôvodov do 40 dní od momentu počatia. Judaizmus nepovažuje ľudský plod za úplnú ľudskú bytosť. V Mišne, prvom písomnom zázname Tóry, sa dokonca doslovne píše, že ak je život matky tehotenstvom ohrozený, plod musí byť usmrtený. Môže sa tak stať až do chvíle, keď je „väčšina plodu rozoznateľná“. Toto obdobie však nie je jednoznačne stanovené.[20]

Potraty a rôzne názory a tendencie[upraviť | upraviť zdroj]

25. apríl 2004, Washington, D.C.: Pro-choice demonštrácia Pochod za životy žien

Z hľadiska ľudsko-právnych a názorovo-etických princípov existujú dva protichodné smery (hnutia):

  • Pro-Life (za život) – podľa jeho stúpencov ľudský život vzniká v okamihu počatia a práva ešte nenarodeného dieťaťa je potrebné chrániť, interrupciu považujú za vraždu. Časť stúpencov sa opiera o východiská kresťanskej mravouky, podľa ktorej život je dar od Boha a človek nemá právo ukončiť ho. Hlavnou svetovou ustanovizňou pro-life je Human Life International [22] so sídlom v Spojených štátoch amerických. Na Slovensku je pro-life hnutie najviac reprezentované organizáciou Fórum života v mediálnej oblasti i sfére poskytovania konkrétnych služieb [23],[24].
  • Pro-Choice (za možnosť voľby) – stúpenci sú sa kompromis medzi právom plodu a právom ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tehotenstve. Podľa tohto hnutia má dieťa tiež právo narodiť sa ako chcené a milované. Presadzuje právo dvojíc na plánované rodičovstvo a sexualitu nezužuje len na reprodukčnú činnosť, ale chápe ju ako hodnotu. Mať dieťa je považované za zodpovedné rozhodnutie a preto sa presadzuje myšlienka „od interrupcií k antikoncepcii“.[25] Materskou organizáciou ľudí angažujúcich sa v inštitúciach tohto prúdu je IPPF – Federácia pre plánované rodičovstvo, založená Margaret Sangerovou, s mnohými národnými členskými organizáciami – na Slovensku Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Vedúcimi osobnosťami sú Oľga Pietruchová a Andrea Lamačková zo združenia Možnosť voľby.

Organizácie pro-life i pro-choice sa vytvárajú rovnako aj v rôznych iných prostrediach – vo svete existujú pro-life iniciatívy ľudí s homosexuálnou alebo transsexuálnou orientáciou, tiež aj feministické pro-life hnutie.[26] Na druhej strane rovnako existujú pro-choice kresťansky založené organizácie ako Catholics for Free Choice.[27]

Druhy interrupcií[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa legálnosti (v slovenskej legislatíve)

Legálne[upraviť | upraviť zdroj]

  • Miniinterrupcia (tzv. podtlaková metóda)
    • U žien, ktoré ešte nerodili, sa môže vykonávať do 45 dní od prvého dňa poslednej menštruácie a u žien, ktoré už rodili, do 55. dňa.
    • Je to podtlakové vysávanie maternice pomocou trubice napojenej na vysávací prístroj – vacuum exhauscia. Cez roztiahnuté maternicové hrdlo sa do maternice vsunie plastická trubička s ostrým hrotom. Je pripojená na silnú vývevu, podobnú vysávaču, ale s 29-krát silnejším účinkom. Výveva vysaje embryo do nádoby.
  • Kyretáž (výškrab dutiny maternice)
    • Vykonáva sa od 8. do 12. týždňa, keď je už zárodok veľký na to, aby prešiel hrdlom vysávača (vacuum exhauscia).
    • Lekár musí rozšíriť maternicové hrdlo kovovými dilatátormi natoľko, aby mohol vsunúť do maternice príslušné nástroje – kyretu a abortové kliešte. Od 12. týždňa tehotenstva je plod už príliš veľký na to, aby prešiel maternicovým hrdlom. To, že lekár zákrok vykonal správne, spozná podľa charakteristického škrabavého zvuku a citu v prstoch pri revízii dutiny maternice a tiež kontrolou ultrazvukovým vyšetrením. Tento zákrok sa robí v celkovej anestézii, žena je v stave narkózy. Práca s kyretou nesie so sebou určité riziká. Kyretáž je takpovediac práca naslepo. Lekár pracuje iba pomocou hmatu, s veľkou opatrnosťou, aby neperforoval silne krvou a žliazkami presiaknutú – až špongióznu stenu maternice. Pri jej poškodení môže dôjsť ku krvácaniu do brušnej dutiny, k infekcii, či iným komplikáciám.
  • Potratová tabletka
    • Ide o perorálne užitie tabletky, ktorá vyvolá potrat tým, že zablokuje účinok hormónu progesterónu, ktorý je nevyhnutný na udržanie tehotenstva. Môže sa použiť až do 9. týždňa tehotenstva. Metóda je k žene oveľa šetrnejšia ako iné spôsoby interrupcie. Najznámejšou tabletkou je Mifepriston, ktorý zatiaľ na Slovensku nie je registrovaný, ale používa sa v mnohých západoeurópskych štátoch (napr. v Nemecku, Francúzsku alebo Anglicku).
Sovietsky plagát ku kriminálnym potratom (r. 1925)

Nelegálne[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kriminálny potrat je potrat, ktorý si vyvolá žena sama alebo ho vykoná iná neskúsená osoba, príp. lekár bez zákonného oprávnenia. V minulosti si ženy vyvolávali potraty rôznymi manipuláciami: mechanickými spôsobmi, užívaním liekov, hormónov, ba aj takých prípravkov, ktoré zapríčinili otravu krvi. Tento druh potratu môže spôsobiť často okrem trvalej neplodnosti aj smrť ženy. Vykonávatelia sa dopúšťajú trestného činu (aj ženy, ktoré si takýto potrat nechajú urobiť).

Postup pri vykonaní interrupcie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Výkon interrupcie sa riadi podľa Zákona 73/1986 Zb.[28] a príslušnej vyhlášky Ministerstva zdravotníctva[29].

Začiatkom celého procesu je zistenie, že je žena tehotná. Lekár jej urobí vyšetrenie a potvrdí, že je ťarchavá. V tomto momente má žena dve možnosti: donosiť dieťa alebo požiadať o interrupciu.

Na Slovensku je uzákonená legálna interrupcia do 12. týždňa tehotenstva. Do 8. týždňa sa vykonáva tzv. miniinterrupcia, od 8. – 12. sa vykonáva interrupcia (kyretáž). V 16. – 18. týždni sa môže vykonať odber z plodovej vody – amniocentéza na genetické vyšetrenie plodu. Amniocentéza je indikovaná pri podozrení na genetickú anomáliu (napr. Downovho syndrómu) alebo u rodičiek nad 35 rokov [30][31]. Zákon rozlišuje dva druhy umelého prerušenia tehotenstva, a to na žiadosť tehotnej ženy podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a zo zdravotných dôvodov podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva, pričom v rámci druhého dôvodu je ďalej rozlíšené prerušenie tehotenstva z dôvodu ohrozenia života tehotnej ženy, z dôvodu ohrozenia jej zdravia alebo zdravého vývoja plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu. Tým zákon o umelom prerušení tehotenstva zakotvuje súčasne dva samostatné právne režimy úpravy prerušenia tehotenstva a v rámci druhého režimu podľa § 5 zákona ďalej tri relatívne samostatné dôvody. 12 týždňov v zmysle ustanovenia § 4 zákona sa vzťahuje iba na prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy, nie však na prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov uvedených v ustanovení § 5 zákona. Zákon o umelom prerušení tehotenstva teda prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov neobmedzuje žiadnou lehotou, lehota bola ustanovená iba vo vyhláške.[32]

Ak sa teda tehotenstvo ženy nachádza v povolenom intervale, gynekológ jej dá na vyplnenie „Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“. V nej vyplní osobné údaje, ale nie dôvod, pre ktorý sa žena rozhodla podstúpiť potrat, ten je anonymný. Svojim podpisom potvrdí, že bola oboznámená s rizikom, vyplývajúcim z tohto zákroku a že bola poučená o antikoncepcii.[chýba zdroj]

Ak je rodičkou maloletá do 15 rokov, lekár jej potrat odporučí zo zdravotných dôvodov a kontaktuje políciu pre zneužívanie maloletej, ak má od 15 do 16 rokov, na interrupciu potrebuje podpis zákonného zástupcu.

„Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“ sa vypĺňa trojmo, dva exempláre pre zdravotnícke potreby a jeden pre štatistický úrad. Za každú interrupciu žena zaplatí ca. 7000 Sk (údaj k roku 2007). Ak ťarchavosť ohrozuje život ženy, za umelé prerušenie tehotenstva sa neplatí. Taktiež ženy po 40. roku neplatia za interrupciu kvôli možným zdravotným komplikáciám v tehotnosti.

V priebehu šiestich mesiacov sa nesmie žena podrobiť viac ako jednej interrupcii.

V určený deň sa ráno žena prihlási v nemocnici, kde je podrobená potrebným vyšetreniam. Samotná interrupcia netrvá dlho, približne 2 - 5 minút. Vykonáva ju lekár – gynekológ, ktorý má k dispozícii jednu až dve zdravotné sestry, súčasťou tímu je anestéziológ a jeho zdravotná sestra. Žena je počas zákroku v anestéze. Po zákroku žena asi dve hodiny leží v pokoji a ešte v ten deň opúšťa nemocnicu.

Interrupcia je vykonávaná ako štandardný medicínsky zákrok. O akýchkoľvek rizikách spojených so zákrokom je lekár povinný ženu pri konzultácii vopred upozorniť.

Riziká interrupcie[upraviť | upraviť zdroj]

Zdravotné riziká interrupcie závisia na tom, či sa postup vykonáva bezpečne pod dohľadom odborníkov, alebo nebezpečne. Svetová zdravotnícka organizácia definuje nebezpečné potraty sú tie, ktoré vykonávajú nekvalifikovaní jednotlivci, s nebezpečným zariadením alebo v nehygienických podmienkach.[33] Legálne potraty vykonané v rozvinutých krajinách patria podľa Svetovej zdravotníckej organizácie medzi najbezpečnejšie procedúry v medicíne.[34][35] Napríklad, v USA , je riziko úmrtia matky pre interrupciu 0,7 na 100.000 procedúr,[36] čo robí interrupcie pre ženy približne 13-krát bezpečnejšie než pôrod (8,8 úmrtí matiek na 100.000 živo narodených detí).[37][38] Riziko interrupcie sa zvyšuje s pokročilejšími štádiami tehotenstva, ale stále ostáva nižšie ako pri pôrode.[39][40][41]

Štúdie dokazujú, že interrupcie nespôsobujú žiadne zvýšenie rizika psychických problémov u žien.[42][43] Americká Psychologická Asociácia dospela k záveru, že jeden potrat nie je žiadnym rizikom pre duševné zdravie ženy a že ženy nie sú o nič viac náchylné k psychyckým problémom po interrupcii v prvom trimestri ako po vynosení nechceného tehotenstva.[44][45] Niektoré navrhované psychologické následky potratov boli nazývané odporcami interrupcie ako samostatný stav volaný "syndróm post-interrupcie", ktorý však nie je uznaný žiadnou lekárskou alebo psychologickou organizáciou.[46] Ukončenie tehotenstva v neskorých fázach môže byť rizikovým faktorom pre posttraumatickú stresovú poruchu.[47]

Podľa štúdie z roku 1992, ktorá sa zameriavala na potraty zo zdravotných dôvodov, uverejnenej v British journal of psychiatry iba menšina žien (10 %) trpí vážnejšie alebo trvalo. Psychózami trpí iba 0,003 % a aj tu ide zväčša o prejavy predchádzajúcich psychických ochorení. Psychické problémy sú častejšie v slabších sociálnych skupinách a u žien, ktoré pochádzajú z prostredia odmietajúceho potraty.[48]

Etické postoje k interrupciám[upraviť | upraviť zdroj]

V morálnych názoroch na umelé prerušenie tehotenstva sa môžeme stretnúť s viacerými odlišnými prístupmi.

V otázke prijateľnosti interrupcií súťažia dva krajné etické postoje: etika princípov vs. etika konzekvencií. Liberálny názor uznáva, že umelé prerušenie tehotenstva je určitý morálny problém, pretože znamená zmarenie vyvíjajúceho sa ľudského života. Napriek tomu je podľa tohto názoru morálne ospravedlniteľné v závažných prípadoch ako je chybný vývoj plodu, ohrozenie zdravia alebo života matky, no i v prípade, ak by pokračovanie tehotenstva znamenalo pre matku závažný osobný problém.

Na druhej strane sa objavujú nesúhlasné názory. Judith Jarvis Thomson uvádza argument, že tehotná žena nie je pod žiadnym tlakom podporovať plod proti jej prianiu, keďže tehotenstvo je len zriedka výsledkom niečoho nepredvídateľného a nedohodnuteľného a ani v týchto prípadoch to nie je dieťa, ktoré ublížilo žene.[49]

Medzi nimi osciluje tzv. diferencujúci prístup. Postoj niektorých ľudí sa odvíja od toho, kedy je interrupcia vykonaná: kým v skorom štádiu prevládajú liberálne názory umožňujúce žene slobodu voľby, v neskoršom štádiu sú to postoje konzervatívne, chrániace právo plodu na život. Podľa L. W. Sumnera ide o „implicitné rozpoznanie základnej asymetrie v prvom rade nevytvárať nový život a voľbou zahubiť nový život, ktorý už bol stvorený“.[50] Vychádzajúc z diferencujúceho prístupu, je pre vyslovenie etického stanoviska k umelému prerušeniu tehotenstva dôležité stanovenie hranice morálneho statusu človeka.

Názory na počiatok ľudského života[upraviť | upraviť zdroj]

Problematickosť interrupcií spočíva v tom, že nie je jasné, kedy v priebehu svojho vývoja začína byť človek človekom. Najčastejšie sú spomínané tieto kritériá:

  • vedomie – podľa niektorých názorov sa človek stáva človekom až s rozvojom individuálneho vedomia
  • schopnosť vnímať – inou (z časového hľadiska skoršou) hranicou je schopnosť vnímať. Ide vlastne o obrátenú aplikáciu základného kritéria ľudskej smrti (žiadna mozgová aktivita). Podľa zástancov práva na interrupciu u plodu dochádza k potrebnému vývoju mozgu až medzi 20. a 40. týždňom tehotenstva a pred 26. týždňom tehotenstva nie je funkčný[51], kým odporcovia interrupcií uvádzajú, že aktivita mozgu býva zaznamenaná už 54 dní po počatí.[52]
  • počatie – podľa ďalšieho postoja je ľudský plod človekom od počatia. Jedným z argumentov je fakt, že genetický kód oplodnenej bunky sa odlišuje od genetických kódov oboch rodičov; bunka nie je súčasťou tela ženy. Genetický kód oplodnenej bunky je navyše nepochybne genetickým kódom človeka.

Otázka práva na život a jeho ochrany od počatia[upraviť | upraviť zdroj]

Konzervatívny názor vychádza z toho, že život človeka začína splynutím oboch pohlavných buniek – vajíčka a spermie – a od počiatku má morálny status človeka a teda právo na ochranu života. Rozhodovanie ženy je možné pred pohlavným stykom, v prípade otehotnenia už musí rešpektovať vzniknutý život a nemá právo ho zahubiť. Pre niektorých zástancov tohto názoru je prípustná interrupcia v prípade ohrozenia života ženy alebo počatia v dôsledku znásilnenia, iní odmietajú aj tieto výnimky. "Vzhľadom na to, že sa ľudský život začína počatím a končí prirodzenou smrťou, ochrana ľudského života trvá od počatia až po prirodzenú smrť."[53]

Otázka osobnej slobody ženy[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhodovanie o pokračovaní tehotenstva je podľa liberálneho postoja pre ženu neoddeliteľne späté s jej osobnou slobodou, súkromím a telesnou integritou. Jedným z argumentov zástancov liberálnej interrupčnej legislatívy je tvrdenie, že štát nemá právo zasahovať do súkromia ženy a rozhodnutie musí byť ponechané na ňu. „Sloboda rozhodovania v otázke interrupcií je súčasťou slobody, ktorú majú ľudia, aby mohli prijímať vlastné náboženské rozhodnutia“.[9]

Otázka práv otcov[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná legislatíva jasne vymedzuje jedinečné postavenie ženy, ktorej tehotenstvo je zásahom do jej integrity, preto nemá potenciálny otec v tejto veci žiadne práva o spolurozhodovaní: "...i keď sme si pred zákonom všetci rovní, počaté dieťa je len dieťaťom matky, otec podľa zákona o umelých potratoch nemá žiadne právo. Žena môže ísť na potrat bez vedomia otca dieťaťa, dokonca proti jeho vôli. Muž nemá žiaden prostriedok, ako tomu zabrániť, i keby chcel, aby sa dieťa narodilo."[54]

Právne postoje k interrupciám[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Interrupcia a právo

Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. V niektorých krajinách je téma legálnej úpravy interrupcií súčasťou politickej agendy a snahy o zmenu daného stavu. Ku krajinám, kde sú interrupcie zakázané a kriminalizované, patrí väčšina afrických a arabských krajín, juhovýchodnej Ázie a niektoré krajiny Latinskej Ameriky. Z Európy k nim patria Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno. Niektoré krajiny povoľujú výnimky v prípade otehotnenia v následku znásilnenia alebo ohrozenia zdravia respektíve života ženy. Ostatné krajiny Európy, severnej Ameriky a niektoré iné štáty umožňujú prerušenie tehotenstva do určitej časovej hranice (spravidla konca prvého trimestra). Dlhší časový úsek býva povolený v prípade poškodenia plodu, genetickej vývojovej poruchy alebo ohrozenia zdravia alebo života ženy.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ČECH, E. et al. Porodníctví. Praha : Grada, 1999 s. 148. 434 s. ISBN 80-7169-355-3.
  2. DEVEREUX, G. 1967. A Typological Study of Abortion in 350 Primitive Ancient, and Pre-industrial Societies. In: Abortion in America (ed. Harold Rosen), Beacon Press, Boston
  3. Janiš, Kindl: Kapitoly z dějin lidské sexuality. SPRSV, Praha 1996
  4. BEAUVOIR, S. de. 1949. Druhé pohlavie. 1967. Preklad Viera Millerová. Vydavateľstvo Obzor. Bratislava. str. 149
  5. UZEL,R. 2003. 4000 let antikoncepce. Nová tiskárna Pelhřimov. 2003
  6. DRGONEC, J. 1997. Právo na život, In: Občan a demokracia, Nadácia občan a demokracia.
  7. http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=10094
  8. v Didaché je najstarší zachovaný cirkevnoprávny text, pochádza z prvého storočia; interrupciu odsudzuje dvakrát: II,2 (Nezabiješ, nezcizoložíš, nezkazíš mládež, nezesmilníš, nepokradeš, nebudeš čarovat, nebudeš používat jedu, nezabiješ nenarozené ani narozené děcko, nebudeš toužit po majetku bližního) a V (kdo se nehlásí ke svému Tvůrci; kdo zabíjejí děti; kdo ničí Boží zárodek; kdo se odvracejí od potřebného; kdo utiskují souženého; kdo hájí bohaté, kdo nespravedlivě soudí chudé; naprostí hříšníci. Děti, varujte se všech takovýchto lidí.), dostupné: http://www.fatym.com/taf/knihy/patrol/p_didach.htm (posledná návštěva 5. 9. 2008)
  9. a b DWORKIN, R. 1993. Morálnosť interrupcií. In: Právo ženy. Kaligram, 2004, preložil Dezider Kamhal. ISBN 80-7149-612-X
  10. Abortion and Catholic Thought: The Little-Told History
  11. MAC PHERSON, C.B. 1962. The Political Theory of Possessive Individualism. Oxford University Press, Londýn
  12. POLACK-PETCHESKY, R. 1980. Reprodukčná sloboda: viac, než právo ženy na slobodnú voľbu. In: Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti. Preklad Ľ.Slobodníková. Aspekt, 2001. s. 190-215. ISBN 80-85549-25-5
  13. V Portugalsku schválena částečná legalizace interrupcí
  14. Interrupcie a história
  15. Inštitút pre verejné otázky: SPRÁVA O STAVE SPOLOČNOSTI 2003. Kapitola VEREJNÁ MIENKA. Autori ZORA BÚTOROVÁ – OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ – MARIÁN VELŠIC
  16. Richard Dawkins: The God Delusuion. Bantam Press, 2006
  17. Spravodaj občianskeho združenia Fórum života, ročník 2008-2,3/2008
  18. http://www.godlessprolifers.org/home.html
  19. www.lifenews.com
  20. a b Interrupcie a postoj hlavných svetových náboženstiev, Žurnál September 2007, autor: Pavol Magyar [1]
  21. [Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, P.MUDr.K.Bošmanský, RKCMBF UK, Spišské Podhradie, 1996]
  22. http://www.hli.org
  23. http://www.alexisporadna.sk
  24. http://www.zachranmezivoty.sk
  25. Interrupcia (umelé prerušenie tehotenstva, potrat)
  26. [2]
  27. [3]
  28. 73/1986 Zb. Zákon Slovenskej národnej rady z 23.októbra 1986 o umelom prerušení tehotenstva
  29. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky z 5.novembra 1986, ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č.73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva
  30. Amniocentéza
  31. Prenatálna diagnostika
  32. Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v nadväznosti na nález Ústavného súdu | Medicínske právo [online]. www.pravo-medicina.sk, [cit. 2017-03-23]. Dostupné online.
  33. "The Prevention and Management of Unsafe Abortion" (PDF). World Health Organization. April 1995. Prevzaté 11. 9. 2015.
  34. Grimes, D. A.; Benson, J.; Singh, S.; Romero, M.; Ganatra, B.; Okonofua, F. E.; Shah, I. H. (2006). "Unsafe abortion: The preventable pandemic" (PDF). The Lancet 368 (9550):  PMID 17126724.
  35. Grimes, DA; Creinin, MD (2004). "I nduced abortion: an overview for internists". Ann. Intern. Med. 140 (8): 620–6.  doi:10.7326/0003-4819-140-8-200404200-00009.
  36. Raymond, EG; Grossman, D; Weaver, MA; Toti, S; Winikoff, B (Nov 2014). "Mortality of induced abortion, other outpatient surgical procedures and common activities in the United States.". Contraception 90 (5): 476–479. doi:10.1016/j.contraception.2014.07.012PMID 25152259.
  37. Raymond, E. G.; Grimes, D. A. (2012). "The Comparative Safety of Legal Induced Abortion and Childbirth in the United States". Obstetrics & Gynecology 119 (2, Part 1): 215–219. PMID 22270271.
  38. Grimes DA (January 2006). "Estimation of pregnancy-related mortality risk by pregnancy outcome, United States, 1991 to 1999". Am. J. Obstet. Gynecol. 194 (1): 92–4.  doi:10.1016/j.ajog.2005.06.070.PMID 16389015.
  39. Pittman, Genevra (23 Január 2012). "Abortion safer than giving birth: study". Reuters. Prevzaté 11. 9. 2015.
  40. Trupin, Suzanne (27. Máj 2010). "Elective Abortion". eMedicine. Prevzaté 11. 9. 2015.
  41. Bartlett LA; Berg CJ; Shulman HB et al. (April 2004). "Risk factors for legal induced abortion-related mortality in the United States". Obstet Gynecol 103 (4): 729–37.  PMID 15051566.
  42. Lohr, P. A.; Fjerstad, M; Desilva, U; Lyus, R (2014). "Abortion".BMJ 348: f7553. doi:10.1136/bmj.f7553.
  43. Cockburn, Jayne; Pawson, Michael E. (2007). Psychological Challenges to Obstetrics and Gynecology: The Clinical Management. Springer. p. 243. ISBN 978-1-84628-807-4.
  44. "APA Task Force Finds Single Abortion Not a Threat to Women's Mental Health" (Tlačová správa). Americká Psychologická Associácia. 12 August 2008. Prevzaté 7 September 2015.
  45. "Report of the APA Task Force on Mental Health and Abortion" (PDF). Washington, DC: American Psychological Association. 13 August 2008.
  46. Cohen, Susan A. (2006). "Abortion and Mental Health: Myths and Realities". Guttmacher Policy Review. Prevzané 7. septembra 2015.
  47. Daugirdaitė, V; van den Akker, O; Purewal, S (2015). "Posttraumatic stress and posttraumatic stress disorder after termination of pregnancy and reproductive loss: a systematic review.". Journal of pregnancy 2015: 646345. PMID 25734016.
  48. http://bjp.rcpsych.org/cgi/content/abstract/160/6/742
  49. Judith Jarvis Thomson: A Defense of Abortion(1971)
  50. SUMNER, L.W. 1981. Abortion and Moral Theory. Princeton University Press. In Právo ženy, Kaligram. Preklad Tatiana Jajcayová. ISBN 80-7149-612-X. 2004
  51. Margaret Sykes: ´Brain Waves´When???
  52. Singer, Peter. Rethinking life & death: the collapse of our traditional ethics, str. 104 (St. Martins Press 1996).
  53. http://www.forumzivota.sk/ochrana-ludskeho-zivota
  54. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna - NR SR, 2002-2006 - stenoprotokoly | 15. schůze | Středa 2. července 2003, A. Záborská, poslankyňa NR SR

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]