Interrupcia a právo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bližšie informácie v hlavnom článku: Interrupcia

Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. V niektorých krajinách je téma legálnej úpravy interrupcií súčasťou politickej agendy a snahy o zmenu daného stavu. "Jednotlivé právne poriadky sa síce na právnom štatúte ľudského plodu nezhodujú, ale až na niekoľko málo výnimiek pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva aj z iných dôvodov než len s cieľom ochrany života matky. Aj keď nie je v ústavnom práve európskych štátov (ale aj Kanady a USA) absolútny konsenzus na právnom štatúte nascitura, tento konsenzus sa javí byť aspoň potiaľ, že nasciturus nie je ani prevažnou väčšinou európskych ani severoamerických štátov považovaný za subjekt práva, ktorý disponuje absolútnym subjektívnym právom na život."[1]

Právne postoje k interrupciám[upraviť | upraviť zdroj]

Legálna úprava interrupcií sa odvíja od kompromisu medzi právom na život plodu a právom ženy na súkromie a nediskrimináciu. Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov umožňujú interrupcie žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva. Zo 46 členských štátov Rady Európy 40 dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez obmedzenia spočívajúceho v uvedení dôvodu alebo na základe rozsiahlych terapeutických dôvodov. Iba niekoľko štátov – Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno – ponecháva prísne obmedzenia interrupcie, umožňujúce len úzku škálu terapeutických výnimiek. Rada Európy prijala 16. apríla 2008 na svojom zasadnutí v Štrasburgu rezolúciu "Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii v Európe", ktorá vyzýva členské štáty, aby dekriminalizovali interrupcie. Správa bola prijatá väčšinou hlasov, keď 102 poslancov hlasovalo za, 69 proti a 14 sa zdržalo.[2]

Pracovná skupina k Všeobecnej deklarácii ľudských práv zamietla verziu článku 1, ktorý bol navrhnutý špeciálne s cieľom udeliť plodom právo na život, a tým uznala, že medzinárodné ľudské práva sa začínajú narodením. Článok 1 sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Slová „sa rodia“ boli v tomto článku použité úmyselne, aby odkazovalo na všetky osoby narodené živé.[3]

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodoval o práve na život plodu v niekoľkých prípadoch. Vo všetkých rozhodnutiach stanovil, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. ESĽP nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. V prípade Paton vs. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel snažil zabrániť, aby jeho tehotná manželka podstúpila interrupciu. Odvolal sa pritom na článok 2 Dohovoru o ľudských právach, ktorý zaručuje právo na život a argumentoval, že interrupcia by znamenala v prípade plodu porušenie tohto práva. ESĽP rozhodol, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody. Podľa komisie je „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že, nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“[3](Paton v. Spojené kráľovstvo, Sťažnosť č. 8317/78, Európska komisia pre ľudské práva, 13. máj 1980)

V prípade Vo v. Francúzsko (2004) ESĽP rovnako neuznal rozšírenie práva na život aj pre plod. Sťažovateľka sa stala obeťou omylu lekára (pomýlil si ju s inou osobou rovnakého mena), ktorá pre tento omyl potratila plod chceného tehotenstva. Vo svojej sťažnosti požadovala trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití, pretože jeho zákrok porušil právo plodu na život. Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel že „nenarodené dieťa nie je považované za „osobu“ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. ESĽP vyslovil stanovisko, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by znamenali porušenie Dohovoru.[3] (Vo v. Francúzsko, Sťažnosť č. 53924/00, Eur. súd pre ľudské práva, 8. júl 2004)

Vývoj interrupčnej legislatívy[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým štátom sveta, ktorý uzákonil umelé potraty, bolo 18.novembra 1920 sovietske Rusko. Potraty vykonávané v masovej miere spôsobili rýchle zníženie demografickej krivky. To viedlo J.V.Stalina k tomu, že v roku 1936 presadil v ZSSR úplný zákaz potratov, ktorý trval až do roku 1955, kedy bola obnovená ich legalizácia. Prvým štátom západnej Európy, ktorý legalizoval interrupcie zo zdravotných dôvodov bol Island. V roku 1938 legalizovala potraty sociálnodemokratická vláda vo Švédsku. Dánsky parlament legalizoval v tom istom roku interrupcie pre záchranu života ženy. Vo Veľkej Británii bol súdne zavedený precedens umožňujúci potraty v prípade psychického alebo fyzického poškodenia ženy. V roku 1953 neboli potraty v Holandsku de facto trestané. V roku 1956 boli legalizované interrupcie v Poľsku, Maďarsku a Bulharsku. O rok neskôr bola prijatá právna norma v danej otázke v Česko-Slovensku, Rumunsku a Číne. zaviedli potraty.V roku 1967 boli legalizované interrupcie vo Veľkej Británii, v roku 1969 v Kanade, v roku 1970 vo Fínsku, v roku 1972 v NDR. Na základe súdneho sporu Roe vs. Wade boli interrupcie uznané za neodporujúce ústave v USA.

Počas sedemdesiatych rokov 20. storočia boli postupne legalizované interrupcie v Rakúsku, Francúzsku, v Južnej Afrike, v NSR, v Izraeli, na Novom Zélande, v Taliansku, Nórsku a Juhoslávii. Zaujímavosťou je, že v tradične liberálnom Holandsku boli interrupcie povolené právnou normou až v roku 1981. Španielsko povolilo potraty zo zdravotných dôvodov a v prípade znásilnenia v roku 1985 a o rok neskôr ich nasledovalo Grécko.

V rokoch 1990 – 1999 boli v Európe legalizované interrupcie v Belgicku (1990), naopak v roku 1993 postavilo mimo zákon potraty Poľsko. Po roku 2000 Švajčiarsko (2002) sa v národnom referende vyslovilo za legalizáciu potratov, ktorú navrhli vládnuci socialisti a v roku 2007 Portugalsko pod vedením socialistov presadilo legalizáciu potratov. Interrupcie však boli legalizované nielen počas ľavicových vlád, ale tie za obdobia vládnutia stredopravých strán (napr. vo Francúzsku alebo na Novom Zélande).[4]

Vývoj právnej úpravy interrupcií na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Základnou právnou normou vzťahujúcou sa k umelému prerušeniu tehotenstva bolo v trestnom zákonníku ustanovenie o trestnoprávnom postihu ženy, ktorá sa interrupcii podrobila. Žena, čo tento zákrok podstúpila, bola trestne stíhaná spolu s tým, kto interrupciu vykonal.

Po vzniku česko-slovenského štátu ostal v platnosti v českých krajinách rakúsky právny poriadok, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi uhorský. Právny postih za prerušenie tehotenstva bol potom rôzny. V rakúskom trestnom zákonníku sa uvádzalo: "Žena, kteráž úmyslně cokoliv podnikne, co příčinou jest vyhnání plodu jejího, anebo co způsobí jí porod takový, že dítě na svět mrtvé přijde, dopustí se zločinu." Súdne rozhodnutia vychádzali z názoru, že "způsobilým předmětem zločinu jest plod v každém stadiu vývoje až do okamžiku porodu."

Trestným bol i pokus o interrupciu a § 145 stanovoval trest žalára od šesť mesiacov do jedného roka. Uskutočnená interrupcia sa trestala ťažkým žalárom od jedného až do piatich rokov. Trestný postih sa vzťahoval aj na otca, ktorý sa na interrupcii podieľal, a mohol byť odsúdený v takom istom rozsahu, ale zostreným trestom.

Právna úprava postihujúca interrupciu na Slovensku bola obsiahnutá v uhorskom trestnom zákonníku. Podľa neho "tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí, alebo to dá vykonať niekym iným buď potrestaná, ide-li o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov. Rovnaký trest stihne toho, kto spácha tento zločin so zvolením tehotnej ženy; ak sa ho dopustil však zo zištnosti, buď potrestaný žalárom do päť rokov". Toto ustanovenie bolo zmenené počas slovenského štátu, keď sa zvýšila trestná sadzba pri tehotenstve mimo manželstva žalárom do troch, inak do piatich rokov. Pre toho, kto interrupciu vykonal so zvolením tehotnej ženy, bol stanovený trest do desať rokov a ten, kto interrupciu urobil zo zištnosti, mohol byť potrestaný od dvoch do desať rokov.

V roku 1950 bol prijatý nový trestný zákon, ktorý za usmrtenie ľudského plodu stanovoval takéto tresty: tehotná žena, ktorá úmyselne usmrtí svoj plod alebo niekoho iného o usmrtenie svojho plodu požiada, alebo mu to dovolí, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok. Ďalej kto so súhlasom tehotnej ženy úmyselne usmrtí jej plod, alebo kto tehotnú ženu zvedie k činu uvedenému v odseku 1, alebo jej k takému činu pomáha, potresce sa odňatím slobody na jeden až päť rokov. Odňatím slobody na tri až desať rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 2 pre zárobok. Veľkým pokrokom oproti predchádzajúcej právnej úprave bolo už povolenie interrupcie za stanovených podmienok. Patrilo k nim ohrozenie života ženy a výskyt dedičnej poruchy.

Prelomovým rokom bolo prijatie zákona č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (UPT). Stanovil beztrestnosť ženy, ktorá si tehotnosť sama umelo prerušila, alebo o to niekoho požiadala, alebo mu to dovolila. V tom čase bolo právoplatne odsúdených za prerušenie tehotenstva asi 1 000 osôb. K zákonu boli postupne vydané vykonávacie predpisy.

Prvým bola vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá uvádzala i zoznam indikácií, na základe ktorých mohla byť interrupcia vykonaná. Bol medzi nimi uvedený i vek ženy do 16 rokov, ak bolo tehotenstvo zistené do troch mesiacov, a po 45. roku ženy. V § 5 vyhlášky sa stanovovali náklady za interrupciu od 200 do 500 Kčs.

Ďalšou vyhláškou sa konkretizoval počet detí, pri ktorých sa interrupcia povoľovala, z "viacej" na najmenej tri. Súčasne sa zrušilo platenie za zákrok.

V roku 1962 bolo vydané vládne nariadenie, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával zákon o UPT. Boli stanovené jeho podmienky. Zdravotné dôvody stanovilo ministerstvo zdravotníctva. Boli nimi najmä: pokročilý vek ženy, najmenej tri žijúce deti, strata manžela alebo jeho invalidita, rozvrat rodiny, ohrozenie životnej úrovne v prípadoch, keď hospodárska zodpovednosť za výživu rodiny alebo dieťaťa spočíva prevažne na žene, obťažná situácia vzniknutá otehotnením u nevydatej ženy, okolnosť, ktorá nasvedčuje, že k otehotneniu došlo znásilnením alebo iným trestným činom. Vykonávacie predpisy zákona sa postupne dopĺňali o spresňujúce podmienky výkonu interrupcie.

Ďalším prelomovým rokom bol rok 1986, keď SNR prijala zákon č. 73 Zb. o UPT[5]. Dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu, uviedla spravodajkyňa v ČNR. Konštatovala, že snaha ľudí určovať a regulovať počet svojich detí je neoddeliteľnou súčasťou modernej civilizácie. Uviedla: "Organizace spojených národů tuto skutečnost akceptovala a prohlásila právo na plánované rodičovství za jedno ze základních lidských práv."

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z 8. decembra 1979 dohodnutý v New Yorku podpísalo Česko-Slovensko v roku 1980. Platnosť nadobudol v marci 1982. Podľa neho štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup k zdravotníckym službám vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.[6]

S takouto úpravou zákona sa stotožnil aj Ústavný súd SR, ktorý na svojom pojednávaní 4.decembra 2007 odmietol návrh skupiny poslancov pod vedením KDH, ktorý napádal ústavnosť zákona. Podľa skupiny poslancov je v ústave zakotvené právo na život a interrupčný zákon to porušuje. Súd sa stotožnil s nálezmi ESĽP a vyslovil, že napriek možnosti legálneho prerušenia tehotenstva do 12. týždňa na žiadosť ženy je život dostatočne chránený a teda zákon č. 73 Zb. je v súlade s ústavou SR.[7]

Právna úprava interrupcií v USA[upraviť | upraviť zdroj]

V Spojených štátoch sa otázka potratov vyvíja právne od rozhodnutia Najvyššieho súdu v jednom z najznámejších sporov v histórií Roe vs. Wade (1973). Rozhodnutie, prijaté pomerom hlasov 7:2 v januári 1973, ktoré zahrnulo interrupcie do výkladu práva na súkromie, bolo odvodené na základe Dodatku č. 14 Ústavy USA. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd USA vyhlásil za protiústavné ustanovenie zákona, ktorým sa v Texase znemožňovalo dosiahnutie potratu. Daný spor bol rozhodnutý na základe odvodeného práva na súkromie, ktoré bolo stanovené súdnym sporom Skinner vs. Oklahoma (1942), keď súd uznal, že s plodením sú spojené základné práva, na ktoré sa nevzťahuje vládna jurisdikcia, pokiaľ ju k tomu nenúti ohrozenie verejnej bezpečnosti, toto rozhodnutie predchádzalo obhajobe ústavného práva na súkromie. V neskoršom spore Griswold vs. Connecticut (1965) Najvyšší súd rozhodol, že ústava implicitne chráni právo na osobné súkromie, ale samotní sudcovia sa nezhodli na tom, kde je táto výsada presne obsiahnutá. (Prípad sa týkal zákona, ktorý zakazoval ochranné prostriedky proti počatiu.)[8]

Právo na súkromie teda vychádza z precedensov a nie priamo z Ústavy USA. Samotný spor Roe vs. Wade nevychádzal priamo z práv zaručených v Bill of Rights, ale bol nepriamo implikovaný a vychádzal z precedensov. Kritici daného rozhodnutia tiež argumentujú, že spor bol čisto teoretický a súd sa s ním nemal zaoberať, nakoľko sťažovateľka Jana Roe porodila a poskytla dieťa na adopciu predtým, ako sa spor dostal pred Najvyšší súd.

Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu v spore Roe vs. Wade boli určené základné pravidlá pre vstupovanie štátu do súkromia občianok USA vo veci interrupcií. Na základe týchto pravidiel: „1. počas prvého trimestra tehotenstva je úplne vylúčené zasahovanie štátu do súkromia ženy, vrátane jej práva rozhodnúť o svojom tehotenstve, 2. počas druhého trimestra tehotenstva zasahovanie štátu pomocou právnej úpravy do súkromia ženy je možné v záujme rozumnej ochrany zdravia ženy, ale nie v záujme počatého plodu, 3. počas tretieho trimestra tehotenstva štát môže svojim zákonodarstvom možnosť interrupcie prípadne aj vylúčiť v záujme ochrany potenciálneho života plodu s výnimkou prípadov, keď je interrupcia nevyhnutná na záchranu života alebo zdravia ženy.“[8]

Aj keď sporom Roe vs. Wade boli potraty zahrnuté pod výklad práva na súkromie, ďalšie rozhodnutia U.S. Supreme Court boli čiastočne reštriktívne. Mnohé ďalšie judikáty obmedzovali uplatňovanie potratov. V spore Webster vs. Reproductive Health Services (1989) Najvyšší súd rozhodol, že zákon štátu Missouri, ktorý zakázal štátnym zamestnancom vykonávať potraty v nemocniciach platených z daní občanov, nie je protiústavný. Konkrétny štát únie teda môže zakázať financovanie potratov z peňazí daňových poplatníkov.[8]

Modelovým príkladom obmedzovania potratov sa stal spor Planned Parenthood of Southeastern Pensylvania et. al. vs. Robert P. Casey et. al. (1992), keď bola napadnutá ústavnosť piatich ustanovení zákona štátu Pensylvánia o kontrole potratov z roku 1982. Napadnuté boli paragrafy, ktoré vyžadovali, aby žena žiadajúca o potrat udelila informovaný súhlas najmenej 24 hodín pred samotným zákrokom; splnomocnenie jedného z rodičov maloletej žiadateľky; nariadenie, že okrem výnimiek v zákone musí vydatá žena podpísať vyhlásenie, ktoré potvrdzuje, že o veci potratu informovala manžela, paragraf, ktorý definoval stav „medicínskej núdze“ a paragrafy obmedzujúce potratové kliniky. Najvyšší súd rozhodol, že uvedený zákon nie je v rozpore s ústavou, zároveň však potvrdil samotné právo na potrat podľa sporu Roe vs. Wade.[8]

Konzekvencie zákazu a otázka zdravia žien[upraviť | upraviť zdroj]

Pre zástancov "slobody voľby" je otázka prístupu k interrupcii dôležitá z hľadiska zdravia žien. Zákaz umelého prerušenia tehotenstva podľa nich často vedie k nelegálne vykonávaným, zdravie a život ohrozujúcim zákrokom. Nedostupnosť antikoncepčných prostriedkov má za následok len v rozvojových krajinách vyše 60 miliónov neželaných tehotenstiev, z ktorých 20 miliónov končí interrupciou vykonanou v nebezpečných podmienkach.[9] Interrupcie v krajinách s reštriktívnymi zákonmi tvoria vo svetovom meradle až tretinu všetkých zákrokov a sú hlavnou príčinou úmrtí približne 80 000 žien ročne. Ďalších približne 800 000 žien podstúpi po takýchto interrupciách nemocničné vyšetrenie s chronickými zdravotnými problémami.[10]

Írska republika je najznámejší príklad krajiny s výraznou antiinterrupčnou politikou. (Podobné zákony má z Európy napríklad aj San Maríno a Andorra.) Tento štát bol predmetom niekoľkých súdnych sporov, ktoré sa týkali nielen samotnej antipotratovej politiky, ale aj slobody slova, keďže štát zakazoval informovať o interrupčných klinikách mimo územia republiky. Príkladom môže byť spor Open Door and Dublin Well Woman vs. Írsko (1992), keď Európsky súd zistil porušenie článku 10, keďže sťažovateľom bolo zakázané podávať informácie tehotným ženám o možnostiach umelého prerušenia tehotenstva v zahraničí.

V samotnej írskej ústave je zakotvená ochrana nenarodených detí (čl. 40, ods. 3 bod 3 dodatku: „Štát potvrdzuje právo na život nenarodeného a, s primeraným prihliadnutím na rovnaké právo na život matky, zaručuje vo svojich zákonoch rešpektovať, a pokiaľ to bude uskutočniteľné, svojimi zákonmi chrániť a brániť toto právo.“) a o otázke legalizácie potratov sa dokonca v roku 1992 konalo referendum, kde voliči rozhodli o možnosti vycestovania z Írska s cieľom podrobiť sa potratu a o možnosti dostupnosti informácií o potratových službách. Zároveň však zamietli právo na potrat v Írsku.

Spúšťacím mechanizmom referenda bol spor Attorney General vs. X. (1992). Štrnásťročné dievča otehotnelo pri znásilnení. Jej rodičia chceli s ňou vycestovať do Veľkej Británie, aby sa podrobila interrupcií. O zámere sa dozvedel generálny prokurátor, ktorý podal žalobu na High Court, ktorou si vymohol zákaz vycestovania tehotnej na základe dodatku ústavy, ktorý ho zaväzuje brániť práva nenarodeného dieťaťa. Rodičia proti tomuto rozhodnutiu namietali, že ústava zaručuje právo na život aj ich dcére, a že toto právo je vážne narušené, pretože sa viackrát vyjadrila, že spácha samovraždu, ak nedosiahne interrupciu.

High Court zaujal najreštriktívnejší postoj, keď vyslovil, že aj vtedy, keď je takmer isté, že tehotná žena zomrie, ak sa potrat nevykoná, právo plodu na život prevláda nad jej právom na život. Na základe rozhorčenia, ktoré uvedený verdikt vyvolal už týždeň potom Najvyšší súd zrušil rozhodnutie High Court. Ďalšie obštrukcie viedli až k vypísaniu referenda, ktoré definitívne rozhodlo o možnosti vycestovať z dôvodu potratu (najčastejšie do Veľkej Británie).[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 12/01-297
  2. Štrasburg vyzval na zlegalizovanie interrupcií
  3. a b c Právna analýza legálneho stavu interrupcií z pohladu medzinárodných a národných právnych systémov I.
  4. História umelých potratov
  5. 73/1986 Zb. Zákon Slovenskej národnej rady z 23.októbra 1986 o umelom prerušení tehotenstva
  6. Právo a prerušenie tehotenstva, Katarína Zavacká zverejnené so súhlasom autorky
  7. http://www.concourt.sk/sk/Tlacove_spravy/2007/TS_20071204-1.pdf Komuniké k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2007 sp. zn. PL. ÚS 12/01
  8. a b c d e Interrupcie z pohľadu európskeho a amerického práva
  9. World Health Organization and Guttmacher Institute : Facts on Induced Abortion Worldwide. 2007
  10. World Health Organization (WHO, Svetová zdravotnícka organizácia) : Unsafe Abortion. Global and regional estimates of incidence of a mortality due to unsafe abortion with a listing of available country data (Third Edition). Geneva, SZO, 1997