Bitka pri Efeze (498 pred Kr.)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Efeze
Súčasť Iónskeho povstania/Grécko-perzských vojen

Udalosti iónskeho povstania
Dátum 498 pred Kr.
Miesto Efez
Výsledok víťazstvo Perzie
Protivníci
Perzia Iónia, Atény, Eretria
Velitelia
Artafernes Charopinos,
Hermofantos,
Eualcides
Sila
30 000 12 000
Straty
1 800 8 000
Zoznam bitiek pred rokom 601
Grécko-perzské vojny
Prvé obliehanie NaxosuObliehanie SardisuEfezosLadéDruhé obliehanie NaxosuObliehanie EretrieMaratónTermopylyArtemisionSalamínaPlatajeMykaléEurymedonCyprus

Bitka pri Efeze v roku 498 pred Kr. bola konfliktom medzi Perziou a vzbúrenými Iónmi počas tzv. Iónskeho povstania. Satrapa Artafernes porazil vojsko Iónskych vzbúrencov ako odvetu za vyplienenie Sardisu.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Ióni, v tom čase pod nadvládou silnej Perzskej ríše, sa vzbúrili na podnet Aristagora z Milétu. Po vyvolaní iónskeho povstania Aristagoras navštívil viacero gréckych miest so žiadosťou o pomoc. Sparta pomoc odmietla, no Atény mu poskytli 20 a Eretria, ktorá mala voči Milétu čestný dlh, 5 lodí. Spojená armáda Iónov, Aténčanov a Eretrijčanov vyplienila a vypálila Sardis. Aristagoras sa k armáde pri tejto výprave nepridal; zostal v Miléte a poveril velením svojho brata Charopina a človeka menom Hermofantos. Vzhľadom k odporu miestneho obyvateľstva sa armáda následne stiahla do Efezu.

Bitka pri Efeze[upraviť | upraviť zdroj]

Po zničení Sardisu Artafernes, ktorý sa ukryl počas boja so silnou ochrankou na akropole mesta, zozbieral perzskú armádu a vydal sa prenasledovať rebelov. Postupoval s ňou hneď za ustupujúcimi Grékmi až k Efezu, ktorý bol vzdialený zhruba tri dni pochodu od Sardisu. Grécka armáda sa sformovala pred hradbami s úmyslom nedopustiť obliehanie, no Peržania v priamom strete zvíťazili. Mnoho Grékov padlo, vrátane Eualkida, ktorý velil Eretrijským silám.

Dozvuky[upraviť | upraviť zdroj]

Iónske povstanie táto bitka nezlomila a pokračovalo ešte ďalšie štyri roky, než bolo nakoniec Peržanmi potlačené. Bitka pri Efeze však znamenala koniec angažovanosti Atén v povstaní - mesto odmietlo všetky ďalšie Aristagorove prosby o podporu. To však Atény nezachránilo pred pomstou Peržanov (Dareios I.), ktorí zničenie Atén (spolu s Eretriou) vyhlásili za svoj vojenský cieľ.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]