Bitka pri Gettysburgu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka pri Gettysburgu
Súčasť Americkej občianskej vojny
Thure de Thulstrup - L. Prang and Co. - Battle of Gettysburg - Restoration by Adam Cuerden (cropped).jpg
Bitka pri Gettysburgu (Thure de Thulstrup)
Dátum 1. – 3. júla 1863
Miesto Gettysburg, Pensylvánia
Výsledok Víťazstvo Únie
Protivníci
USA (1861-1863) Spojené štáty Flag of the Confederate States of America (1863-1865).svg Konfederované štáty
Velitelia
George Meade Robert Edward Lee
Sila
104 256 71-75 000
Straty
3155 zabitých
14 529 zranených
5365 zajatých
23-28 000 zabitých, zranených a zajatých

Bitka pri Gettysburgu (1. – 3. júla 1863) bola jedna z rozhodujúcich bitiek americkej občianskej vojny. V tejto bitke sa preukázala šialenosť taktiky frontálneho útoku. Bitka sa odohrala pri Gettysburgu v Pensylvánii.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

V lete roku 1863 sa vojská generála Leeho prehnali údolím Cumberland Valley s úmyslom dobyť Washington zo severu. Pri Gettysburgu však unionistické sily južanský postup zastavili. Generál Lee musel rýchlo vypracovať plán novej bitky. Armáda Konfederácie vtedy postupovala po nepriateľskom území. Vysielala preto dopredu iba menšie oddiely na zabezpečenie potravín a zásob. Jeden z divíznych veliteľov, generál A. P. Hill, sa dozvedel, že v meste Gettysburg sa nachádza veľké skladisko obuvi. Hill tam vyslal svojich mužov z cieľom zabaviť topánky ako vojnovú korisť. V uliciach mesta však vojaci Konfederácie narazili na dve jazdecké brigády Únie, ktoré tu boli na prieskume. Hoci boli Severania v početnej nevýhode, pomerne rýchlo sa im podarilo dostať Južanov do problémov. O zrážke v Gettysburgských uliciach sa u z hlásenia okamžite dozvedel aj Lee. Vydal rozkaz rozvinúť sily, čím Severanov prinútil pristúpiť na bitku.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

S príchodom ďalších posíl z Juhu, smerujúcich ku Gettysburgu, sa brigády Severanov stiahli a zaujali pozície na výšinách nad mestom. Tento defenzívny manéver si Lee vysvetlil ako svoju výhodu. Podľa jeho úvah, ak by neustále zosilňoval tlak, vojskám únie by neostalo už nič iné, len kapitulovať. Lee si však neuvedomil, že pušky s uzáverom (tzv. "opakovačky") a delostrelectvo praktickú výhodu z útočníka na obrancu. Jednotky ktoré sa trúfalo pustili do odvážneho útoku, boli zneškodnené ešte predtým, ako sa v dostatočnom počte dostali k nepriateľovi.

Počas druhého dňa bitky unionistický generálmajor George Meade rozmiestnil svojich mužov pozdĺž výšiny tiahnucej sa od Cupl´s Hill po jeho pravom krídle ďalej k Cemetery Ridge v strede jeho zastavy až po Little Round Top na svojom ľavom krídle. Severania sa však nenechali vyprovokovať do útoku. Každou hodinou prichádzali na unionistické pozície nové formácie posilňujúce ich obranu. Keďže Lee prepásol výhodný okamih počas prvého dňa bitky a musel teda organizovať svoje oddiely priamo proti pozíciám Severanov, ale už pod svahom. Preto sa rozhodol, že už nebude ďalej vyčkávať a neskoro popoludní vyrazil do útoku.

Little Round Top[upraviť | upraviť zdroj]

Lee mal v úmysle obísť ľavé krídlo zostavy Únie. Preto vyslal I. zbor generála Longstreeta proti slabo bránenému návršiu Little Round Top. Na jeho vrcholku plánoval uskutočniť plánovaný obkľúčovací obrat. Potom sa začala vôbec najmohutnejšia delostrelecká palebná príprava, aká sa až dodnes uskutočnila na americkej pôde. Na postavenie Severanov na vrchu Culp´s Hill klamlivým manévrom zaútočilo niekoľko Južanov, aby odvrátili ich pozornosť. Vysunutá línia obrany vojsk Únie umožňovala ľahšie posilniť každé z Meadeho krídiel, zatiaľ čo komunikácia prebiehala pozdĺž línie zostavy vojsk Konfederácie. Longstreetove oddiely sa rútili zalesneným svaho Little Round Top, k najvzdialenejším pozíciám ľavého krídla Uninistov, obsadeným 30. plukom z Maine, ktorému velil plukovník Josuha L. Chamberlain. Muži z Alabamy sa valili na vojakov z Maine no Severanom sa podarilo nápor odraziť. Chamberlain viac než hodinu odolával náporom konfederačných vojsk. Stratil viac než tretinu mužov, dochádzalo mu strelivo a to v osudných okamihoch, keď všetko naznačovalo, že sa blíži posledný útok nepriateľa, ktorý by už jeho vojaci nevydržali. Vydal rozkaz nasadiť bajonety a dvesto mužov sa vrhlo dolu kopcom na Južanov. Alabamskí vojaci už boli vyčerpaní a nebolo v ich silách takémuto útoku odolať. Mnohí z nich sa vzdali, iní ustúpili.

Záverečná fáza[upraviť | upraviť zdroj]

Ani na tretí deň bitky nemala žiadna strana v úmysle ustúpiť. Meade nejavil snahu útočiť, čo generál Lee považoval za výzvu na úvahy o rozhodujúcej ofenzíve, ktorou by protivníka prinútil stiahnuť sa. Tentoraz chcel prelomiť líniu Severanov v strednej časti ich zostavy a rozštiepiť ju na dve časti. Na smer hlavného úderu sústredil Lee asi 15 000 mužov. Hoci generálmajor George E. Pickett bol iba jedným z trojice divíznych veliteľov, jeho meno sa navždy zapísalo do kroniky tejto bitky. Hlavný útok Južanov sa začal skoro popoludní. Tisíce južanských vojakov sa velilo cez pole k pozíciám Severanov pred Cementery Ridge. Meade vydal svojmu delostrelectvu rozkaz preniesť paľbu z pôvodných pozícií Severanov priamo do útočiacich radov Južanov. Smrteľné salvy z kanónov Únie hromadne kosili Južanov. Napriek tomu vojaci Konfederácie prejavovali až neuveriteľnú odvahu a navzdory zničujúcej delostreleckej paľbe sa snažili pokračovať v útoku. Brigádny generál Konfederácie Lewis Armistead su na šablu napichol svoj klobúk a rozkázal svojim vojakom zaútočiť bajonetmi no im sa už nepodarilo preraziť obranu Severanov. Keď sa zvyšní južanskí bojvníci priblížili na dostrel pušiek a muškiet Severanov, zasiahla ich mohutná paľba z týchto pechotných zbraní. Z pôvodných 15 000 vojakov ktorí útok začínali, zostalo iba niekoľko stoviek. Do palebnej dráhy unionistických kanónov sa dostal aj sám Armistead a klesol mŕtvy na bojisko. Meade okamžite prešiel do útoku a zneškodnil Južanov, ktorým sa podarilo preniknúť do jeho pozícií. Hŕstka tých čo prežili sa stiahla a generál Lee niemohol podniknúť nič, len sa stiahnuť a ustúpiť.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. NEWARK, Tim. Rozhodujúce bitky dejín. Prvé. vyd. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, 2004. ISBN 80-7360-150-8. S. 32,33,34,35.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]