Blatnica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°56′17″S 18°55′35″V / 48,938056°S 18,926389°V / 48.938056; 18.926389
Blatnica
obec
Blatnica (SVK).jpg
Pohľad na obec smerom od Mošoviec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Žilinský kraj
Okres Martin
Región Turiec
Rieka Blatnický potok
Nadmorská výška 495 m n. m.
Súradnice 48°56′17″S 18°55′35″V / 48,938056°S 18,926389°V / 48.938056; 18.926389
Rozloha 86,19 km² (8 619 ha) [1]
Obyvateľstvo 913 (31. 12. 2016) [2]
Hustota 10,59 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1230
Starosta Ivica Súkeníková[3] (nezávislá)
PSČ 038 15
ŠÚJ 512079
EČV MT
Tel. predvoľba +421-43
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad
č. 1
038 15  Blatnica pri Martine
E-mailová adresa info@Blatnica.sk, oublatnica@gaya.sk
Telefón 494 81 01
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Žilinského kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Žilinského kraja.
Wikimedia Commons: Blatnica
Webová stránka: Blatnica.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Blatnica je obec na Slovensku v okrese Martin. Patrí medzi najchladnejšie obce slovenska.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Obec leží v centrálnej časti Turca, na styku Turčianskej kotliny a pohoria Veľká Fatra. Poloha v ústí Blatnickej doliny a na okraji národného parku vytvára z Blatnice ideálne východiskové miesto na turistiku i cykloturistiku. Preteká ňou Blatnický a Gaderský potok.

Súčasťou obce je aj bývalá dedina Sebeslavce.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Okolie dnešnej obce poskytuje vhodné prostredie pre život; v blízkosti sa nachádza mierne zvlnené úrodné územie, vhodné na poľnohospodárstvo, no tiež hlboké lesy s dostatkom zveri, ako aj jaskýň a hlbokých roklín, vhodných pre úkryt v čase ohrozenia. Dôkazom pobytu človeka z mladšej doby kamennej (5. - 4. tisícročie pred Kr.) sú nálezy v jaskyni Mažarná v úbočí Tlstej nad Gaderským potokom. Ďalšie stopy osídlenia sa našli v lokalite „Na Záhorí“, kde bolo zdokumentované pohrebisko lužickej kultúry z konca 2. tisícročia pred Kr. a tiež v jaskyni nad Plešovicou, kde bol nález bronzovej ihlice s pečatidlovou hlavicou. Výraznú stopu v podobe hradiska na Plešovici tu zanechalo keltské osídlenie, spadajúce do laténskej doby, ktorého valy sa zachovali dodnes.

V stredoveku nastáva príchod Slovanov a celá oblasť sa stala súčasťou Nitrianskeho kniežatstva. Z tohto obdobia pochádza vzácny nález hrobu veľkomoravského veľmoža, v ktorom bol uložený tzv. Blatnický meč. Je avarského pôvodu, rukoväť s ľaliovitými ozdobami má vybíjanú zlatom a striebrom a zobrazuje 4 postavy so zdvihnutými rukami. Malá časť pôvodného nálezu je prístupný v miestnej pamätnej izbe. Z konca 11. storočia pochádzajú archeologické nálezy románskeho kostola v lokalite Sebeslavce, priamo pod Blatnickým hradom. Najstaršie písomné správy o území Blatnice (dnešná osada Sokolčie) pochádzajú z čias panovania kráľa Kolomana, samotná obec sa prvýkrát spomína v 1. polovici 13. storočia. Koncom storočia bolo dokončené jadro Blatnického hradu, ktorý strážil dôležitú cestu z Ponitria na Oravu a Liptov, neskôr nazývanú Magna via. Trasa cesty sa neskôr presunula západnejšie a hrad i s obcou stratil na význame a Blatnica sa stáva poddanská dedina.

Osud obyvateľov sa odvíjal od vlastníkov hradu a panstva, ktoré často menilo majiteľa. Od roku 1414 mal panstvo v zálohu Pongrác z Liptovského Mikuláša a po viacerých ďalších sa v roku 1539 stali pánmi Blatnice Révaiovci. V tomto období mala obec vlastného richtára a prísažných a 16 spravovaných a 4 opustené porty, no tiež 7 chudobných obyvateľov. V ťažkých časoch druhej polovice 16. storočia sa s príchodom Jezuitov v Turci rozšírilo olejkárstvo, využívajúce liečivé účinky tunajších rastlín. Výrobou a predajom olejkárskych produktov sa v 18. storočí len v Blatnici živilo viac ako 100 domácností a turčianskí olejkári boli známi aj v okolitých krajinách. Boli však rodiny, ktoré mali svoje obchody na ruskom Ďalekom východe - napr. Duchajovci, Ľuptákovci či Haľamovci. S obchodom súvisiaca prosperita a pokrok viedli k preferovaniu kamenných a tehlových domov, ktoré lepšie odolávali riziku častých požiarov. Do dejín obce sa zapísal rod Prónayovcov, ktorý sprvoti slúžil Révaiovcom, no postupne si tu vybudoval kúriu a kaštieľ. Dôkazom prosperity obce v 18. storočí je aj prosperita dvoch mlynov, krčiem a píly, naopak, hrad chátral a hoci ešte slúžil ako obydlie, postupne upadal. V roku 1785 mala Blatnica ako sídlo jedného zo štyroch okresov Turčianskej župy 1015 obyvateľov a patrila tak medzi veľké obce. Počas vlny vysťahovalectva do USA odišli aj Daniel a Jaroslav Siakeľovci, známi ako filmári prvého slovenského Janošíka.

V 20. storočí boli vybudované nové cesty, verejný vodovod, zavedený elektrický prúd, telefón, začali premávať autobusy a obyvatelia trávili viac času aj športom a kultúrou. Vzniklo divadlo, knižnica, botanická záhrada i etnografické múzeum Karola Plicku. V súčasnosti je Blatnica modernou obcou s rozvíjajúcou sa individuálnou výstavbou.

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

V Blatnici a v jej priľahlých dolinách natáčali bratia Siakeľovci prvého slovenského Jánošíka.

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Nesporne tou najvzácnejšou je vykopaný meč slovenského veľmoža z polovice 8. storočia. Pochádza z Mohyly z časti Sebeslavce a patril bojovníkovi z radov vysoko postavenej staroslovenskej šľachty. Blatnický meč vyrobili z damascénskej ocele a kovali ho tradičným spôsobom na drevenom uhlí. Jeho rúčka je zo strieborného plechu, pozlátená 24-karátovým zlatom a sú do nej vsadené červené rubíny. Roľník, ktorý meč našiel v 19. storočí[chýba zdroj], ho odovzdal grófovi Révaiovi (Révay) v Blatnici a ten ho venoval budapeštianskemu múzeu, kde je vystavený dodnes. Posledný raz mohli Slováci vidieť originál Blatnického meča v roku 2002 počas výstavy „Stredná Európa okolo roku 1000“ na Bratislavskom hrade. Jeho kópia je vystavená v Slovenskom národnom múzeu v expozícii pod Hradom.[chýba zdroj]

Blatnický hrad[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Blatnický hrad

Nad obcou sa nachádzajú zrúcaniny hradu Blatnica, prvýkrát písomne spomínaného v roku 1300. Obývaný bol do roku 1790, odvtedy pustol a poslednými majiteľmi bola rodina Révaiovcov.[chýba zdroj]

Blatnický kaštieľ[upraviť | upraviť zdroj]

V centrálnej polohe uprostred dediny stojí bloková dvojpodlažná stavba kaštieľa na pôdoryse písmena L. Stavba pochádza z polovice 17. storočia. Výraznou prestavbou, ktorá mu dala dnešnú neskorobarokovú podobu prešiel kaštieľ v polovici a tretej štvrtine 18. storočia (severozápadné krídlo). Fasády sú pomerne strohé, portál s kamennou šambránou je dekorovaný supraportou s vytočenou rímsou. Obsahuje dochované barokové dvere. Okná majú taktiež kamenné šambrány, na prvom podlaží jednoduché, na druhom podlaží doplnené o klenák a nadokennú rímsu. Stredná os fasády je akcentovaná oknami s polkruhovo vytočenými nadokennými rímsami. Pôvodná strecha kaštieľa bola manzardová, pokrytá šindľom. Miestnosti sú zaklenuté valenou klenbou s výsečami a chodby korýtkovou klenbou. Po roku 1945 bol kaštieľ konvertovaný na viacero bytových jednotiek. V 80. rokoch uvažovalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby o vzniku expozície v kaštieli, no započatá obnova nebola nikdy dokončená a kaštieľ tak podlieha devastácii.[4]

Prónaiovská kúria[upraviť | upraviť zdroj]

Barokovo-klasicistická Prónaiovská kúria stojí oproti staršiemu kaštieľu. Stavba je jednopodlažná, bloková na obdĺžnikovom pôdoryse. Vznikla pravdepodobne v tretej štvrtine 18. storočia na mieste staršej stavby pochádzajúcej zo 16. storočia, z ktorej sa dochoval suterén. Dominantným prvkom je portikus v štýle luiséz s kupolou, nesený šiestimi stĺpmi s kompozitnými hlavicami. Tento ojedinelý architektonický prvok nechal vybudovať Gabriel III. Prónai v roku 1836, ako uvádza nápis s chronogramom na portiku.[5] V kúrii sa nachádza múzejná expozícia venovaná dielu Karola Plicku.[6]

Evanjelický kostol[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Evanjelický kostol v Blatnici

Klasicistický tolerančný evanjelický kostol je stavba s prvkami vernakulárnej architektúry z rokov 1785-1786.

Kostol svätého Ondreja v Sebeslavciach[upraviť | upraviť zdroj]

V bývalej obci Sebeslavce, dnes súčasti Blatnice sa nachádza rímskokatolícky, pôvodne gotický kostol svätého Ondreja. Spolu so zánikom obce význam kostola upadol a v priebehu 18. storočia a prvej tretiny 19. storočia bol nevyužívaný a chátral. V roku 1837 na podnet barónov Jána a Juraja Révaiovcov bol z ruín v klasicistickom slohu nanovo postavený. Do konca 20. storočia sa v ňom slúžili omše, dnes je pre verejnosť uzavretý. Za kostolom sa nachádzajú zvyšky cintorína.

Osobnosti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

Pôsobili tu[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2016 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2017-03-20. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.
  4. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Blatnica, s. 283-285.
  5. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Blatnica, s. 285-286.
  6. FABIAN, Milan, a kol. Turiec. Martin : Osveta n. p., 1977. Kapitola Národohistorické a umelecké pamiatky Turca.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]