Camillo Sitte

	Camillo Sitte
	rakúsky architekt, urbanista, ; vysokoškolský profesor a publicista
Narodenie	17. apríl 1843; Viedeň, Rakúsko
Úmrtie	16. november 1903 (60 rokov); Viedeň, Rakúsko
Odkazy
Commons	Camillo Sitte
	Biografický portál

Camillo Sitte (* 17. apríl 1843, Viedeň, Rakúsko – † 16. november 1903, Viedeň) bol rakúsky architekt, urbanista, vysokoškolský profesor a publicista. Pôsobil hlavne v Rakúsku, Česku a Poľsku.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako syn architekta Franza Sitteho (1808 – 1879) a matky Terézie, rod. Schaben, (1805 – 1863). Študoval architektúru a dejiny umenia vo Viedni, kde bol žiakom Heinricha von Ferstel, významného rakúskeho architekta. V roku 1876 sa mu narodil syn Siegfried, neskôr tiež známy architekt, a v roku 1879 syn Heinrich, neskôr archeológ.

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

do 1863 – Gymnázium Piaristov, Viedeň
1864 – 1869 – Technická vysoká škola Viedeň (Technische Hochschule Wien), potom štúdium archeológie, anatómie a histórie umenia na Viedenskej univerzite

Študijné cesty do Talianska, Grécka, Malej Ázie, Egypta, Francúzska a Nemecka.

Camillo Sitte takmer ihneď po absolvovaní štúdia nastúpil do ateliéru k svojmu otcovi Franzovi, ktorý sa zameriaval na sakrálnu architektúru. Aj pod jeho vplyvom postavil ešte vo svojom ranom období Kostol Mechitaristov vo Viedni (1874), kostol v Temešvári, adaptácia zámku a zámockého kostola v Sierndorfe (1896). Po štúdiách precestoval množstvo európskych miest, pričom sa snažil sformovať identifikačné aspekty, ktoré ich robia jedinečnými.

Prax[upraviť | upraviť zdroj]

1871 – 1873 spolupráca s architektonickou kanceláriou svojho otca Franza Sitteho
1875 – 1883 riaditeľ Umelecko-priemyselnej školy v Salzburgu
1883 – 1903 učiteľ Umelecko-priemyselnej školy v Salzburgu, od roku 1889 riaditeľ
1897 zakladateľ časopisu „Salzburger Gewerbeblatt“
1903 spoluzakladateľ časopisu „Städtebau“ s Teodorom Goecke

V roku 1870 bol Camillo Sitte odporučený svojim kunsthistorikom Rudolfom Eitelbergers na miesto učiteľa Umelecko-priemyselnej školy v Salzburgu, kde sa po niekoľkých rokoch stal riaditeľom. Kvôli svojim odlišným vedeckým prácam sa dostal do konfliktu s vedením školy a musel na čas svoju architektonickú činnosť pozastaviť. V roku 1883 ho znova povolali vyučovať na Umelecko-priemyselnú školu na Schellinggasse do Viedne. O niekoľko rokov neskôr si ho tu zvolili za riaditeľa. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti na infarkt vo svojich 60 rokoch.

Počas svojho pôsobenia vo Viedni bol činný v oblasti architektúry, aj keď obmedzene. Popri svojich projektoch nájomných domov a iných občianskych budov, projektoval aj sakrálne stavby.

Popri práci ako vyhľadávaný porotca sa angažoval aj ako člen komisie v oblasti ochrany pamiatok. Pre tento účel zhromaždil množstvo dokumentácie rôznych historických pamiatok.

Neuveriteľný Sitteho záber zaujímal aj maliarstvo, archeológiu, anatómiu, ale hlavne hudbu. Obdivoval Richarda Wagnera, čo značne ovplyvnilo aj jeho estetické cítenie, dokonca bol jednou z vodcovských osobností kruhu okolo Richarda Wagnera.

Jeho angažovanosť v teórii stavby miest z neho urobila jednu z vedúcich osobností európskeho urbanizmu, ale i veľmi zaneprázdneného člena urbanistických komisií v celej Európe. Pozornosť u verejnosti vzbudil v roku 1889 prácou "Der Städtebau nach seinen künstlerischen Grundsätzen" ("City Planning According to Artistic Principles"), v ktorej vyjadril svoje predstavy o výstavbe a prestavbe mesta. Na rozdiel od vtedajších prác venovaných technike stavby mesta, sa výhradne sústredil na kompozičné a umelecké aspekty, pričom okrajové technicko-ekonomické úvahy mu spracoval jeho priateľ T. Goecke. Hlavnú pozornosť venoval Sitte usporiadaniu mestských priestorov, kde odmietol schematizmus 19. storočia, ktorý označil ako prekvapivo chudobný na výrazové prostriedky. Podľa Sittu má v regulácii mestského priestoru mestský priestor esteticko-didaktickú a sociálne integračnú úlohu, na rozdiel od svojho súčasníka Otta Wagnera však nevychádzal z klasicizujúceho modelu ale zdôrazňoval inšpiráciu malebným stredovekým urbanizmom. V typickom modernom meste sú cesty pre funkciu, nie pre estetiku. Jeho kniha vyšla v r.1902 a 1912 po francúzsky, 1926 v španielčine, 1925 v ruštine, 1945 v USA po anglicky a 1953 po taliansky. Sitte našiel mnoho nasledovníkov, medzi ktorých patrí napr. K. Henrici a W.Hegenmann, a tiež množstvo tých, ktorí bez pochopenia nasledovali v romantickom duchu iba jeho formálne postupy.

Vyznamenania a úrady[upraviť | upraviť zdroj]

1892 – 1903 činnosť ako znalec a člen poroty
1892 – 1893 člen mestskej komisie Mníchov, Nemecko
1901 – 1903 člen mestskej komisie Brno, CZ
1889 – 1903 korenšpondenčný člen ústrednej komisie pre výskum a zachovanie pamiatok
1889 – 1903 člen skúšobnej komisie učitelský úrad ručnej kresby
1883 vládna rada
1897 Eisernerov kríž 3. triedy
1901 pápežov Gregoriánsky rád
1903 rytiersky kríž 1. stupňa rakúskeho rádu zásluh
1903 čestné občianstvo za zásluhy Privozu, dnes predmestie Ostravy, CZ
čestný náhrobok od mesta Viedeň, centrálny cintorín, Viedeň

Členstvá[upraviť | upraviť zdroj]

1891 Bratstvo výtvarných umelcov Viedne (socháske združenie)
1877 Rakúska Inžiniersko – Architektonická jednota
1877 Leo-obchodná spoločnosť

Zrealizované projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Sám Sitte bol zahrnutý mnohými urbanistickými úlohami, ktoré riešil pre prudko sa rozrastajúce mestá v Čechách, na Morave, v Poľsku, ale i Slovinsku, pretože vedľa estetických aspektov mal zmysel aj pre konkrétne potreby realizácie výstavby.

Bol autorom regulačných plánov v slovinskej Ľubľane, rakúskeho Marienthalu, Liberca, Teplíc, Dečína, Olomouca. V poslednom desaťročí života sa väčšinou venoval prácam pre Ostravsko, z väčšej časti bol zrealizovaný regulačný plán Ostravy-Prívozu (1893-5) a s časti zrealizovaný plán Moravskej Ostravy- 1897, nerealizované boli projekty pre poľskú Ostravu. Jeho tvorba vyvrcholila v pokuse o vystihnutie rastlého charakteru v mestskej zástavbe v regulačnom pláne Mariánskych hor (1903).

Obytné stavby[upraviť | upraviť zdroj]

1886 Fasáda nájomného domu Viedeň 7, Myrthengasse 10
1886 poľovnícky zámok Colloredo-Mansfeld, Zbirov, Čechy / CZ
Viacero nájomných domov a víl

Verejné stavby[upraviť | upraviť zdroj]

1860 farský kostol St.Jakob, Bad Vöslau, Rakúsko (spolupráca Franz Sitte)
1871 – 1973 kostol Mechitaristov, Wien 7, Neustiftgasse 4
1896 adaptácia zámku a zámockého kostola Sierndorf, Rakúsko
1887 kostol v Temešvári (Timisoara), Rumunsko
Radnica Privoz (Ostrava), CZ, (teraz mestský archív)
1898 Fontána Olomouc, CZ
1899 kostol „nepoškvrnenej Panny Márie“ s farou, Privoz (Ostrava), CZ, nam. Svatopluka Cecha
1888 regulačný plán Ostrava, CZ
1894 regulačný plán Privoz (Ostrava), CZ
1902 – 1903 regulačný plán Marianske Horny (Ostrava), CZ
1903 regulačný plán Hrusov (Ostrava), CZ

Nezrealizované projekty[upraviť | upraviť zdroj]

1873 Strampfer-divadlo, Viedeň
1892 územný plán Tešín, CZ
1894 územný plán Dubí v Krušných Horách, CZ
1895 Rozširujúci plán, Olomouc, CZ
1898 kostol k výročiu cisára Franza Josefa Viedeň
1901 územný plán Liberec, CZ
Rôzne iné regulačné plány

Publikácie[upraviť | upraviť zdroj]

C. Sitte: Über die Erneuerung alter Ledertechniken bei Bucheinbänden, Viedeň 1877
C. Sitte: Richard Wagner und die deutsche Kunst, Viedeň 1875
C. Sitte: Entwerfen im Freihandzeichnen, Viedeň 1884
C. Sitte: Stadterweiterungs- und Regulierungsplan für Mährisch-Ostrau.
C. Sitte: Die Grundformen des Möbelbaues und deren Entwicklung, Viedeň 1888
C. Sitte: Der Städtebau nach seinen künstlerischen Grundsätzen, Viedeň 1889
C. Sitte: Über alte u. neue Städteanlagen mit Bezug auf d. Plätze u. Monumentaufstellung in Wien. In: Wochenschrift des österr. Ingenieur- und Architektenvereins
C. Sitte: Normale für eine einklassige Volksschule d. österr.-deutsch. Schulvereins. In: Baugewerkszeitung
C. Sitte: Das Wien der Zukunft. In: Der Bautechniker,
C. Sitte: Die Parcellierung und die Monumentalbauten von Privoz.
C. Sitte: Discussion über den General- Regulierungsplan von Wien.
C. Sitte: Albert Kornhas „Das Zeichnen nach der Natur“. Freiburg i. Breisgau 1896
C. Sitte: Das bautechnische Laboratorium der k.k. Staatsgewerbeschule Wien. Wien 1897
C. Sitte: Die Ergebnisse der Vorconcurrenz zu dem Baue des Kaiser Franz Josef Museums in Wien. In: Allgemeine Bauzeitung 1902,

Posmrtné publikácie[upraviť | upraviť zdroj]

C. Sitte: Erläuterungen zum Bebauungsplan von Marienberg. In: Der Städtebau

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Jirí Hruza: Slovník soudobého urbanizmu, ODEON, Praha 1977

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

[1] Archivované 2008-06-16 na Wayback Machine
[2]/
[3] Archivované 2007-03-11 na Wayback Machine