Violončelo
| Violončelo | |
 | |
| V iných jazykoch | |
|---|---|
| tal. Violoncello | |
| nem. Violoncello | |
| angl. Cello | |
| franc. Violoncelle | |
| špa. Violonchelo | |
| Klasifikácia | |
| Podľa orchestrálnej praxe | Sláčikové nástroje |
| Podľa spôsobu vzniku tónu | Chordofóny |
| Tónový rozsah | |
 | |
| Príbuzné nástroje | |
| Zvuková ukážka | |
Violončelo (skrátene čelo) je sláčikový hudobný nástroj so strunami ladenými v čistých kvintách: C, G, d, a, teda o oktávu nižšie ako viola. Hráč na violončelo sa nazýva violončelista, violončelistka. Violončelá vyrába husliar.
Opis
[upraviť | upraviť zdroj]Názov nástroja pochádza z talianskeho slova violoncello, čo znamená malá basová viola. Violončelo sa najviac používa v európskej klasickej hudbe – je neoddeliteľnou súčasťou symfonických, ale aj sláčikových a komorných orchestrov. Mnoho skladateľov (Antonín Dvořák, Bohuslav Martinů, Sergej Prokofiev) zložilo skladby aj pre sólové violončelo. Používa sa taktiež v ostatných žánroch, predovšetkým v populárnej hudbe. Violončelo sa notuje v basovom kľúči, vo vyšších pasážach sa používa tenorový alebo husľový kľúč.
Stavba
[upraviť | upraviť zdroj]Celé (4/4) violončelo má tieto parametre:
- Dĺžka trupu: 750 – 760 mm
- Výška lubov: 111 mm
- Dĺžka chvejúcich sa strún: 690 mm
- Priemer strún: 0,8 – 2 mm
- Dĺžka sláčika: 710 – 730 mm
Violončelo je väčšie než husle a viola, ale menšie ako kontrabas. Pri hraní sa pridržiava medzi kolenami a o zem sa opiera bodcom, ktorý je často zakončený gumovou špičkou zabraňujúcou skĺznutiu nástroja. Tak ako u huslí a violy je horná doska violončela vyrábaná zo smrekového dreva, luby a spodná doska z javorového. Najlacnejšie nástroje mávajú obe dosky vyrobené z laminátu, naopak niektoré moderné čelá sa vyrábajú z plastu vystuženého uhlíkovým vláknom.
Violončelo má prakticky rovnakú stavbu ako husle, pozri stavba huslí. V porovnaní s husľami je dĺžka trupu violončela približne dvojnásobná, výška lubov asi štvornásobná. Tým sa relatívne zosilňuje prvý alikvótny tón, čo má za následok pre čelo typický vrelý tón.
Podobne ako u huslí existujú aj menšie varianty violončiel určené na výučbu detí. Ľudia menšej postavy často používajú sedemosminové (tzv. dámske) čelo, ktoré je o niečo menšie, a tým umožňuje pohodlnejšiu hru pri nízkych polohách.
Vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]Violončelo má z rodiny husľových nástrojov (teda tých, ktoré sa vyvinuli z nástroja viola da braccio) najhlbší zvuk. Tieto nástroje sa vyvíjali paralelne s tzv. violovými nástrojmi (odvodené od violy da gamba). Prvé moderné violončelo vyrobil v Cremone v roku 1572 Andrea Amati. Na rozdiel od dnešných nástrojov nemali vtedajšie violončelá bodec (približne do roku 1800) a museli sa držať pevne medzi kolenami; drevená časť barokových sláčikov bola prehnutá von, dnes je u všetkých nástrojov prehnutá dovnútra. Ďalšími významnými výrobcami violončiel sú Gasparo da Salo (1540 – 1609), Giovanni Paolo Maggini (1581 – 1632) a Antonio Stradivari (1644 – 1737).
Zvukové vlastnosti
[upraviť | upraviť zdroj]Violončelo vydáva bohatý a vrelý zvuk, v niektorých polohách veľmi podobný ľudskému hlasu. Pri hraní vysokých tónov pripomína violu.
Následné charakteristiky jednotlivých strún môžu byť subjektívne, na každého poslucháča môžu pôsobiť rôzne:
- Struna C je najnižšia a vydáva hlboký basový tón.
- Struna G má trošku svetlejší a mäkší tón. Veľmi často sa používa v barokových skladbách pri hraní basso continuo.
- Struna d má tón typický pre violončelo: vrelý, niekedy „nosový“, bohatý na vyššie harmonické frekvencie. Je veľmi často využívaná v sólových skladbách.
- Struna a vydáva svetlý, útly zvuk a je taktiež hojne využívaná v sólovej hre. Pri vyšších polohách zvuk violončela nápadne pripomína violu.
Violončelo je možné podladiť a pozmeniť tak rozsah nástroja, ako je tomu napr. v Sonáte pre cello sólo Zoltána Kodálya, kde sa struna C podladí o poltón nižšie (na H).
Herná technika
[upraviť | upraviť zdroj]Violončelo sa o zem opiera bodcom, pridržiava sa medzi kolenami, horná časť zadnej dosky sa opiera o oblasť hrudného koša a krk violončela sa nachádza vedľa hráčovho krku (pričom sa ho nedotýka). Struna C je najbližšie k hráčovi. V minulosti sa považovalo za neslušné, aby hrali ženy na čelo týmto spôsobom, a preto mávali nástroj opretý o zem vedľa oboch nôh.
Herné techniky sú v podstate rovnaké ako u huslí alebo u violy. Pri violončele sa okrem toho používa tzv. palcová poloha, keď palec ľavej ruky drží dve struny, spravidla v úrovni hornej dosky (podobne ako pri barré hmatoch na gitare) a ostatnými prstami hráč stláča jednotlivé struny.
Dôležité diela pre violončelo
[upraviť | upraviť zdroj]Pre každého čelistu sú najdôležitejšie tieto skladby: David Popper – Hochschüle, Alfredo Piatti – Capriccia, Johann Sebastian Bach – Sólové suity, Joseph Haydn – Koncert C dur a D dur a Antonín Dvořák – Koncert h moll.
Pro viac titulov pozri zoznam skladieb pre violončelo.
Virtuózi a významní violončelisti
[upraviť | upraviť zdroj]Jacqueline du Pré · Mstislav Leopoldovič Rostropovič · Paul Tortelier · Boris Pergamenščikov · Pablo Casals · Domenico Gabrielli · Luigi Boccherini · Pierre Fournier · Misha Maisky · Yo-Yo Ma · Janos Starker · Truls Mørk · Apocalyptica David Popper · Jan Škrdlík · Miloš Sádlo · Michaela Fukačová · Josef Chuchro · Daniel Veis · Jiří Hošek · Miroslav Petráš · Vladan Kočí · Jiří Bárta · František Brikcius · Josef Krečmer · Tomáš Jamník · Marek Štryncl · Stjepan Hauser
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Violončelo
