Drakón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Drakón (starogr. Δράκων) bol aténsky štátnik a zákonodarca v 7. storočí pred Kr.[1][2][3][4]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Drakón, aténsky zákonodarca a štátnik (aisymnétés, v archaickom Grécku sa týmto titulom označoval volený predstaviteľ obce s mimoriadnou právomocou[5]), ktorý dal Aténam pravdepodobne prvé písané zákony, pôsobil okolo roku 620 pred Kr. O Drakónovi a jeho zákonoch je známych len málo konkrétnych správ. Je možné, že zaviedol politické zriadenie založené na volebnom práve pre hoplitov. Hoci pravdepodobne ustanovil zákony iba pre určité zločiny, tresty za ne uložené boli veľmi tvrdé (dodnes sa volajú tvrdé a kruté zákony drakonické[6]) a Solón neskôr zrušil všetky jeho zákony okrem tých, ktoré sa týkali zabitia človeka.[2]

Drakónove zákony[upraviť | upraviť zdroj]

Drakónove zákony sú zrejme najstaršie písomne doložené zákony v Aténach. Kodifikáciou aténskeho zvykového práva bol Drakón poverený v dobe 39. olympiády (v období medzi 39. a 40. olympijskými hrami), teda niekedy v rokoch 624 až 621 pred Kr. Neskoršia grécka tradícia sa zhodovala v tom, že Drakónove zákony boli veľmi prísne a tento názor viedol známemu prísloviu o „drakonických opatreniach“ (nepísal ich vraj atramentom, ale krvou, lebo aj za najmenšie prečiny vymeriaval najvyššie tresty[4]).[3] Aristoteles v diele Politika poznamenal, že Drakónove zákony sa vyznačujú „tvrdosťou vo výške trestu“. V Rétorike uvádza výrok lekára Hérodika zo Sélymbrie, ktorý žil v 5. stor. pred Kr., že tieto zákony „nie sú dielom človeka, ale draka (drakón - had, drak), pretože sú také kruté.[3]

V Aristotelovej Aténskej ústave (Ústavy 158 štátov všeobecne a špeciálne o zriadení demokratickom, oligarchickom, aristokratickom a o tyranii[7]) je uvedená tiež Drakónova ústava. To je však zrejme výtvor konzervatívnych politikov zo sklonku klasického obdobia gréckych dejín, ktorí chceli dokázať, že ich program „starobylé ústavy“ (patrios politeia) má oporu aj u Drakóna.[3]

Drakónove zákony sa týkali ťažkých previnení, predovšetkým činov, za ktoré boli ich páchatelia väčšinou odsúdení k trestu smrti. Drakónove ustanovenia týkajúce sa zabitia boli prebraté do Solóvých zákonov. Drakón zrejme rozlišoval skutkovú podstatu zabitia na úmyselné a neúmyselné zavraždenie. Ten, kto zabil niekoho neúmyselne, bol Drakónovými zákonmi chránený, a to nepriamo tým, že mohol odísť do cudziny, alebo priamo tak, že zo strany pozostalých nesmel byť vystavený pomste alebo represáliám.[3][8] No nielen to. Zákon zohľadňoval prípady, keď šlo o „spravodlivú“ legitímnu vraždu. V takom prípade obvineného zbavili viny. Do tejto kategórie patrilo napr. zabitie pri sebaobrane. Za spravodlivé sa považovalo aj zabitie človeka, ktorý mal sexuálny styk s manželkou, dcérou, matkou alebo družkou vraždiaceho (zákon pre tento čin najčastejšie páchaný mužmi platil len pre slobodných občanov, zložitejšie sa uplatňoval v prípade otrokov). Pre všetkých však platilo, že po tomto čine sa bolo treba očistiť.[9] O tom, či čin má byť kvalifikovaný ako vražda, alebo zabitie rozhodoval zbor 51 efetov (efetai) vyberaných z radov eupatridov (eupatridai, zložených z bývalých archontov, ktorí boli aténskou aristokraciou[10]). Tento zákon teda ukončil osobnú pomstu a znamenal vznik trestného práva (bol významným krokom k pevnému kódexu zákonných ustanovení).[3]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Dracóne [1]
  2. a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 58.
  3. a b c d e f Václav Marek, Pavel Oliva, Petr Charvát. Encyklopedie dějin starověku. Praha : Libri, 2008. ISBN 978-80-7277-201-8. S. 119.
  4. a b SCHMUCK, Hilmar. Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2001. 1073 s. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 310. (po nemecky)
  5. Václav Marek, Pavel Oliva, Petr Charvát. Encyklopedie dějin starověku. Praha : Libri, 2008. ISBN 978-80-7277-201-8. S. 22.
  6. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 194.
  7. Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 180.
  8. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-027-74. S. 248.
  9. Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 90-91.
  10. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 33.