Edvard Munch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Edvard Munch
Edvard Munch
nórsky expresionistický maliar

Narodenie 12. december 1863
Løten, Nórsko
Úmrtie 23. január 1944 (80 rokov)
Ekely, Nórsko

Edvard Munch (* 12. december 1863 – † 23. január 1944) bol nórsky expresionistický maliar. Jeho intenzívne, evokatívne spracovanie úzkosti silne ovplyvnilo nemecký expresionizmus dvadsiateho storočia.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Løten, (Nórsko), vyrastal v Christianii (terajšie Oslo). Po smrti matky, ktorá zomrela na tuberkulózu, Munch bol vychovávaný len otcom no aj ten v roku 1889 zomrel. Otec malému Edvardovi a jeho súrodencom často spomínal peklo a strašil ich rozprávaním, že ak zhrešia, budú odsúdení do pekla bez cesty späť. Munch vyrastal v atmosfére poznačenej smrťou, počas jeho detstva zomreli otec, matka, jeho brat aj jeho obľúbená sestra Sophie, ďalšia sestra bola mentálne chorá a sám Munch bol chorľavý. Z jeho piatich súrodencov sa len jeden oženil, no svadbu prežil len o pár mesiacov, krátko po nej zomrel. Tieto okolnosti nám môžu priblížiť a vysvetliť pochmúrnosť a pesimizmus Munchovej tvorby.

Ako sa vyjadril samotný autor, „Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život.“

Množstvo moderných zdrojov prezentuje Munchovu chorobu ako Maniodepresívnu psychózu.

V roku 1879, sa Munch zapísal na štúdium inžinierstva, no časté choroby ho prinútili prerušiť štúdium. V 1880, opustil školu a stal sa maliarom, študoval Royal School of Art and Design v Kristianii.

Munch cestoval do Paríža, vďaka čomu získal množstvo inšpirácií od francúzskych maliarov — bol ovplyvnený impresionizmom, neskôr postimpresionizmom a dizajnom secesie. Kým štýlovo je ovplyvnený postimpresionizmom, obsahovo jeho dielo preukazuje prvky symbolizmu, zobrazujúc stav mysle narozdiel od reality.

Počas jeho kariéry často menil celkový štýl maľby, v 1880 kreslil pod vplyvom naturalizmu, diela ako Portrét Hansa Jægera, a čiastočne aj pod vplyvom impresionizmu - Rue Lafayette. V 1892, Munch sformuloval svoj charakteristický a originálny koncept syntetizmu, príkladom je dielo Melanchólia, v ktorom farby predstavujú symbolický element, alebo slávny Výkrik.

Počas 1890, Munch si obľúbil mdlý priestor v obrazoch a používal ho často na predné figúry. Vybral si pózy na prezentovanie stavu mysle a psychologických podmienok (Popol), figúry prepožičiavajú obrazu monumentálnu, statickú kvalitu. Munchove figúry vyzerajú ako keby hrali svoje role na divadelnom javisku, (Smrť v izbe chorého), niečo ako pantomíma fixovaných postojov, ktoré zobrazujú emócie. Pretože dáva svojim stvárneným charakterom len psychologickú dimenziu ako v diele Výkrik, Munchovi muži a ženy nevyzerajú realisticky.

V roku 1892, Únia berlínskych umelcov pozvala Muncha na výstavu do Berlína. Jeho maľby vyvolali škandál a kontroverzné reakcie na seba nenechali dlho čakať. Výstava bola po týždni uzavretá. V Berlíne sa stal členom úzkeho kruhu umelcov s Henrikom Ibsenom (ktorému navrhol niekoľko setov pre jeho hry) a Augustom Strindbergom.

Na jeseň v roku 1908, Munchova úzkosť naberá akútne rozmery a musí sa liečiť na klinike Dr. Daniela Jacobsena. Terapia zmení jeho osobnosť a po návrate do Nórska prejavuje väčší záujem o prírodné objekty a jeho tvorba je pestrejšia, čo sa týka farieb a menej pesimistická.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch, označil jeho diela nemecký nacistický režim ako „degenerované umenie“, a jeho práce boli odstránené z nemeckých galérií. Tento krok hlboko poznačil antifašisticky založeného Muncha, ktorý Nemecko považoval za svoj druhý domov.

Munch zomrel v Ekely, neďaleko Oslo, 23. januára, 1944, asi mesiac po jeho 80. narodeninách. Zanechal po sebe okolo tisíc obrazov, 15400 obrázkov, 4500 kresieb, šest plastík, diela ktoré venoval mestu Oslo, ktoré vybudovalo Munchovo múzeum v Tøyen na jeho počesť. Múzeum vystavuje najväčšiu kolekciu jeho diel.

Munch sa nachádza na nórskej 1000 korunovej bankovke, spolu s jeho dielom Melanchólia. [1]

"Z môjho hnijúceho tela, kvety budú rásť a ja v nich a to je večnosť."
—Edvard Munch

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Výkrik (1893; pôvodne nazvaný Zúfalstvo), Munchov najznámejší obraz, je považovaný za symbol - ikonu existenčnej úzkosti. Podobne ako u mnoho iných jeho prác, namaľoval viacero verzií. Výkrik je dielom zo série Vlys života, v ktorej Munch skúmal témy ako život, láska, strach, smrť a melanchólia. Plátno bolo 22.augusta 2004 ukradnuté z Munchovho múzea v Oslo, podľa nepotvrdených dohadov bolo plátno zničené zlodejmi.

Témy Vlysu života sa počas jeho tvorby stále vracajú, v dielach ako Choré dieťa (1886, portét jeho chorej sestry Sophie), Vampír (1893–94), Popol (1894), alebo Most. Neskoršie diela ukazujú nejasné figúry s bezvýrazovou tvarou, niekedy dokonca bez tváre s hroziacimi tvarmi stromov alebo domov. Munch zobrazoval ženy ako krehké, útle nevinné trpiteľky, alebo ako zlovestné život požierajúce stvorenia. Analytici jeho života to považujú za odraz jeho sexuálnych túžob.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Munch bol prvým západným umelcom, ktorý vystavoval v Národnej galérii v Pekingu po Kultúrnej revolúcii.
  • Niektorí historici tvrdia o červenej oblohe na slávnom obraze Výkrik, že zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, po výbuchu indonézskej sopky Krakatoa v roku 1883.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]