Einsatzkommando 14

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Einsatzkommando 14
KrajinaNacistické Nemecko
Vznik30./31. august 1944 v Brne[1]
Nadradené jednotkyEinsatzgruppe H

Einsatzkommando 14 bola spolu s Einsatzkommandom 13 jadrom Einsatzgruppe H SiPo a Sicherheitsdienst nemeckých policajných a bezpečnostných síl pôsobiacich na Slovenskom území v priebehu a po skončení Slovenského národného povstania.[1] Obe komandá boli založené v dňoch 30. až 31. augusta 1944 v Brne a na Slovensko boli vyslané v súvislosti s vypuknutím SNP, pričom sa stali zodpovedné za množstvo vojnových zločinov. Ich veliteľom bol SS-obersturmbannführer Josef Witiska, jemu podriadeným hlavným veliteľom Einsatzkommanda 14 bol SS-hauptsturmführer Georg Heuser[1]

Činnosť

Jednotky Einsatzgruppe H operovali na území Slovenska od septembra 1944.[2] Sídlom štábu Einsatzkommanda 14 bola od októbra 1944 Banská Bystrica, kde bol za veliteľa určený SS-obersturmführer Kurt Deffner. Pod jeho velením členovia Einsatzkommanda 14 spolu s príslušníkmi POHG povraždili v Kremničke najmenej 747 osôb.[3] Ich príslušníci vykonali tiež vraždy vo vápenke v Nemeckej, kde popravovali osoby ranou do tyla.[4] Ich mŕtve telá následne padali do pece vápenky. Presný počet obetí vraždenia v Nemeckej je v súčasnosti odhadovaný na približne 400. Do marca 1945 pôsobilo v okresoch Banská Bystrica, Zvolen, Brezno nad Hronom, Banská Štiavnica, Kremnica, Dobšiná, Revúca, Hnúšťa, Lovinobaňa, Krupina, Modrý Kameň a Nová Baňa.[5] Vo Zvolene v novembri 1944 jednotka zavraždila 128 ľudí (z roho 36 žien a 6 detí), nájdených v 6 masových hroboch.[6] Neskôr komando pôsobilo aj v okresoch Prievidza, Svätý Kríž nad Hronom, Toplčany, Nitra, Zlaté Moravce a Hlohovec.[7] V januári a februári 1945 príslušníci komanda vraždili pri Kováčovej, kde bolo po vojne odokrytých 8 masových hrobov so 105 obeťami.[6]

Einsatzkommando 14 bolo, podľa Jána Stanislava a Stanislava Mičeva na Slovensku zodpovedné za vraždu 2876 osôb.[8] Komando sa spomedzi jednotiek Einsatzgruppy H najvýraznejšie podieľalo na represáliách voči Rómom.[9]

Jednotka spolupracovala s protipartizánskou jednotkou Edelweiss, s ktorou sa podieľala na zajatí príslušníkov anglo-americkej styčnej misie na vianoce 1944 na Veľkom boku. Spolu so slovenskými kolaborantmi a zradcami Einsatzkomando 14 zajalo 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci veliteľov povstania, generálov Viesta a Goliana.[10]

Nechvalne známym sa stali aj protipartizánske akcie, pri ktorých boli vypálené a vydrancované partizánske obce Kalište a Baláže.[10] Jednotka zaživa upálila 9 občanov Kališťa priamo v ich domoch a 12 ranených partizánov v bunkri blízko obce. Ďalších 5 obyvateľov bolo zastrelených v obci a 19 blízko neďalekej Moštenice.[6] Celkovo je jednotka Einsatzkommando 14 považovaná za najaktívnejšiu nacistickú represívnu zložku, ktorá zasiahla na Slovenskom území po skončení povstania.[11]

Potrestanie

Len veľmi málo členov Eisatzkommanda 14 bolo po vojne za svoje zločiny potrestaných. Veliteľ Einsatzgruppe H Josef Witiska bol zadžaný v americkej okupačnej zóne, pred plánovaným vydaním do Československa spáchal v roku 1946 samovraždu. Veliteľ Einsatzkommanda 14 Georg Heuser sa vyhýbal trestu až do roku 1959, keď bol prvýkrát zatknutý a začal s ním súdny proces v súvislosti so zločinmi, ktoré spáchal ešte v Sovietskom zväze. Bol odsúdený na 15 rokov väzenia, podmienečne bol prepustený v roku 1969. Obvinenia v súvislosti so zločinmi spáchanými na Slovensku boli voči nemu vznesené nemeckou prokuratúrou až na konci 80. rokov, súdny proces s ním sa však začať už nestihol, keďže zomrel v roku 1989.

Referencie

  1. a b c Stanislav, Ján; Stanislav, Mičev (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, str. 195, ISBN 80-85306-04-2 
  2. Stanislav, Ján; Stanislav, Mičev (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, str. 196, ISBN 80-85306-04-2 
  3. Stanislav, Ján; Stanislav, Mičev (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, str. 205, ISBN 80-85306-04-2 
  4. Stanislav, Ján; Stanislav, Mičev (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, str. 206, ISBN 80-85306-04-2 
  5. Stanislav, Ján; Stanislav, Mičev (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, str. 204, ISBN 80-85306-04-2 
  6. a b c Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 119-120
  7. Stanislav, Ján; Stanislav, Mičev (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, str. 211, ISBN 80-85306-04-2 
  8. Stanislav, Ján; Stanislav, Mičev (1992), „Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945“, Tragédia slovenských Židov: materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25. až 27. marca 1992 (1. vyd.), Banská Bystrica: Datei, str. 214, ISBN 80-85306-04-2 
  9. Tancoš, Július; Lužica, René (2002), „Porraimos Cigánov na Slovensku“, Zatratení a zabudnutí (1. vyd.), Bratislava: Iris, str. 87, ISBN 80-89018-26-2 
  10. a b Mičev, S. a kolektív, 2010, Slovenské národné povstanie 1944. Múzeum Slovenského národného povstania, Banská Bystrica, s. ?
  11. Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 175