Einsatzgruppen

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Poprava Židov, vrátane malých detí, pri Ukrajinskom meste Ivangorod v roku 1942.

Einsatzgruppen (nem. skupiny špeciálneho určenia) boli nacistické vojenské oddiely, operujúce na obsadených územiach, ktorých úlohou bolo terorizovať miestne civilné obyvateľstvo, vraždiť nežiadúce osoby, rasovo prenasledovaných, opozíciu a tak realizovať nacistickú rasovú politiku, genocídu (holokaust). Spadali pod velenie hlavného ríšskeho úradu bezpečnosti Reichssicherheitshauptamt (RSHA) v Berlíne, teda pod vedenie R. Heydricha a neskôr E. Kaltenbrunnera.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik a organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Popravy vykonávané v Poľsku.

Jednotky Einsatzgruppen (celý nemecký názov: Einsatzgruppen der Sicherheitspolizei und des Sicherheitsdienstes) boli zriadené pred obsadením Rakúska a rozbitím Československa. Zatiaľ čo počas obsadenia Rakúska sa jednalo o narýchlo vytvorenú jednotku, ktorej cieľom bolo zaistenie vládnych budov, dokumentov a vyšších štátnych úradníkov, do Československa už mala vstúpiť jednotka s povolením zabíjať. Po Mníchovskej dohode sa táto jednotka zúčastnila na zaisťovaní vládnych budov v Sudetoch a po 15. marci 1939 v Čechách (Einsatzgruppe I Prag) a na Morave (Einsatzgruppe II Brünn). Po obsadení Poľska dostali za úlohu terorizovať miestne obyvateľstvo a likvidovať nežiadúce osoby, v prvom rade Židov, inteligenciu a kňazov. V máji 1941 vznikli jednotky Einsatzgruppen určené pre činnosť v Sovietskom zväze, pre nastávajúcu operáciu Barbarossa.

Jednotky Einsatzgruppen v počte asi 1000 - 3000 mužov sa členili na menšie oddiely Einsatzkommandos alebo Sonderkommandos. Veliteľov týchto jednotiek tvorili prevažne príslušníci Wafen-SS a rôznych zložiek polície - bezpečnostnej (Sicherheitspolizei), tajnej služby (Sicherheitsdienst)[1], tajnej polície (Gestapo), kriminálnej polície (Kriminalpolizei-Kripo) a poriadkovej polície (Ordnungspolizei).

Postup jednotiek Einsatzgruppen počas roku 1941.

Do ZSSR vstúpili štyri oddiely Einsatzgruppen, každý asi o sile práporu (do 1 200 vojakov), celkovo asi 3 000 vojakov, postupujúce za každou nemeckou skupinou armád. Dva oddiely boli určené pre južnú a dva pre severnú čas ZSSR.

Traja zo štyroch veliteľov jednotiek Einsatzgruppen, boli vysokoškolsky vzdelaní nositelia doktorátov (väčšinou právnici), podobne ako aj mnohí ich podriadení velitelia[2]. Veľa radových príslušníkov neboli vojaci ale bývalí štátni zamestnanci ako policajti, poštári a pod., ktorí prijali ideológiu nacizmu.

Sovietsky zväz[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotky Einsatzgruppen spáchali najviac zločinov počas 2. svetovej vojny na okupovanom území Sovietskeho zväzu. Ich úlohou po v vpáde do Sovietskeho zväzu bola urýchlená likvidácia ideologických, politických a rasových nepriateľov Tretej ríše - v prvom rade Židov, komunistov a Rómov. Postupne došlo i k vraždeniu príslušníkov ázijských menšín a slovanského obyvateľstva. Boli likvidovaní predstavitelia organizácii komunistickej strany aj komsomolu. Politickí komisári (politruci) boli na osobitný príkaz Hitlera popravovaní všetci. Oddiely Einsatzgruppen vo väčšine prípadov spolupracovali s armádou, Waffen-SS a hlavne miestnymi kolaborantmi. Napr. na Ukrajine, v Lotyšsku či Litve, kde boli ich príslušníci odmeňovaní z majetku ulúpeného zavraždeným obetiam. Odhaduje sa, že za ich obeť mohlo padnúť okolo 1 milióna ľudí.

Popravy neozbrojených civilistov. Na fotografii príslušník Einsatzgruppe C pri likvidácii žien v Babom Jare.

Einsatzgruppen spočiatku popravovali prevažne Židovských mužov. Koncom leta 1941 však svoje pole pôsobnosti rozšírili a vraždili mužov, ženy aj deti bez rozdielu. Obete väčšinou prinútili zhromaždiť sa na určených miestach spolu s cennosťami, tomu z nich, kto tak neurobil hrozil trest smrti. Následne boli obete prinútené pochodovať alebo boli odvezené na miesto popravy, väčšinou s dopredu pripravenými zákopmi, do ktorých boli po poprave pochovaní. Niekedy si však museli obete najprv vykopať hrob (zákop). Obetiam pred smrťou odobrali cennosti a často boli nútené sa vyzliecť donaha. Popravy sa väčšinou uskutočnili zastrelením, nezriedka guľometmi. Niekedy boli obete nútené pokľaknúť, ľahnúť si tvárou k zemi alebo stáť nad zákopom a boli zastrelené ranou do zátylku. Nacisti sa pokúšali aj o vraždenie v utesnených nákladných priestoroch automobilov (tzv. dušegubkách, nem. Gaswagen), do ktorých boli vháňané výfukové plyny.

Popravy civilistov v dnes ukrajinskom Zborove.

27. septembra 1941 oddiel Sonderkomando 4а spadajúci pod Einsatzgruppe C v rokline Babij Jar pri Kyjeve začal s masovými popravami. V priebehu dvoch týždňov tu popravili 33 771 Židov. Popravy partizánov, vojnových zajatcov a ďalších osôb v Babom Jare pokračovali až do roku 1943. V polovici roku 1943, po priblížení frontu, sa Sonderkomando 1005 pokúsilo miesto činu a rozsah popráv zamaskovať exhumáciou a spaľovaním pozostatkov tiel popravených osôb. Dodnes nie je počet zavraždených presne známy, odhady sa pohybujú od 70 000 do 200 000.

Nacistické vyhladzovacie tábory[upraviť | upraviť zdroj]

Popravy strelnými zbraňami však neboli dostatočne rýchle a efektívne, navyše negatívne pôsobili na psychiku príslušníkov popravných čiat. Nacistické velenie následne začalo skúmať iné spôsoby likvidácie veľkého množstva ľudí. Po konferencii vo Wansee v roku 1942, keď sa nacistické špičky dohodli na riešení židovskej otázky iným spôsobom, mali vraždenie židov vykonávať odlišným spôsobom vyhladzovacie tábory ako bola Treblinka, Osvienčim-Brzezinka alebo Belzec a ďalšie. Einsatzgruppen sústredili svoju činnosť na boj proti partizánom a iným nepriateľom Tretej ríše, po roku 1943 boli tieto jednotky postupne rušené[3].

Slovensko a iné krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Exhumované obete masakry v Kremničke pri Banskej Bystrici.

Jednotky Einsatzgruppen boli nasadené aj v západných okupovaných krajinách (Nórsku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku, Tunise), tam však na rozdiel od Poľska, Balkánu a ZSSR nemali rozkazy k masovým vraždám. Počas ústupu nemeckých vojsk zo ZSSR v roku 1944 boli vytvorené ďalšie tri skupiny Einsatzgruppen: F (pre spoluprácu s ustupujúcou skupinou armád Wehrmachtu Juh), G (Maďarsko, Rumunsko, Ukraina) a H (Slovensko). Počas bitky o Ardeny v decembri 1944 boli vytvorené ešte dva oddiely Einsatzgruppe K a L.

Einsatzgruppe H (Slovensko) bola organizovaná v Brne od augusta 1944. Od septembra 1944, počas a po potlačení SNP, operovala na území Slovenska. Jej veliteľom bol od 10. septembra 1944 Rakúšan Josef Witiska. Tvorili ju najmä oddiely Einsatzkommando 13 (sídlo v Trenčíne, veliteľ  Hans Jaskulski) a 14 (sídlo v B. Bystrici, veliteľ  Georg Heuser). Týmto jednotkám sa pripisuje zavraždenie asi 5 000 ľudí, medzi inými aj účasť na masových popravách v Kremničke a Nemeckej[4] a deportácia 9 000 Židov do koncentračných táborov. Einsatzgruppe H spolupracovala so špeciálnou protipartizánskou viacnárodnou jednotkou Abwehrgruppe 218 (Edelweiss), v ktorej boli aj Slováci, a tiež s podobnými oddielmi SS Schneewittchen a Josef. Na Slovensku vypálili 90 obcí a zanechali 211 masových hrobov.

Potrestanie[upraviť | upraviť zdroj]

Časť veliteľov jednotiek Einsatzgruppen bolo súdených tribunálom s vojnovými zločincami v Norimbergu. Z celkového počtu 24 obvinených ich bolo 14 odsúdených na trest smrti, rozsudok však bol nakoniec vykonaný len na 4 z nich.[3]. Časť členov Einsatzgruppen bolo súdených aj pri iných procesoch (napr. v Sovietskom zväze), avšak väčšina z ďalších asi 3000 členov týchto jednotiek sa pred súd nikdy nedostala a po vojne sa vrátili k civilnému životu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Einsatzgruppen (Mobile killing units) [online]. ushmm.org, [cit. 2009-08-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. BROWNING, Christopher R. (2004). The Origins of the Final Solution: The Evolution of Nazi Jewish Policy, September 1939 – March 1942 (Comprehensive History of the Holocaust). University of Nebraska Press, 225–226. ISBN 978-0803213272.
  3. a b Laqueur, W., The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. 164
  4. Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 119

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]