Elektrická gitara

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Elektrická gitara

Elektrická gitara je brnkací strunový hudobný nástroj. Je jedným z najpoužívanejších hudobných nástrojov v súčasnej populárnej hudbe, predovšetkým v rocku a podobných štýloch.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvou elektrickou gitarou bola „Frying pan“ (panvica), ktorú zostrojili v roku 1931 hudobník George Beauchamp a inžinier Adolph Rickenbacker. Táto gitara vychádzala z malej havajskej gitary a svojimi kvalitami ešte mala veľmi ďaleko (aj vzhľadom k stavu vtedajšej elektrotechniky) od dnes bežných nástrojov, rozbehla však vývoj takýchto gitár u rôznych výrobcov nástrojov.

Masové použitie elektrických gitár začalo v 50-tych rokoch, keď Američan Leo Fender rozbehol veľkosériovú výrobu týchto nástrojov. Dodnes sú populárne modely Telecaster (pôvodným názvom Broadcaster) a Stratocaster. V roku 1952 spoločnosť Gibson uviedla takisto dodnes vysoko cenený model, Les Paul.

Nemožno zabudnúť na ďalší faktor vývoja elektrických gitár a to gitarové zosilňovače a reprosústavy. Medzi najznámejšie patria britské značky Marshall a Vox a americké zosilňovače Fender. Mnohí hudobníci čoskoro prišli na to, že pri presiahnutí maximálneho rozumného výkonu vtedy ešte elektrónkových zosilňovačov vzniká skreslenie so zaujímavým zvukom. To dalo príležitosť vzniku typicky rockovému zvuku elektrických gitár. Neskôr vznikli rozmanité zapojenia efektov, ktoré umožňujú dosiahnuť nepreberné množstvo farieb zvuku.

V bývalom Československu bola známou značka elektrických gitár Jolana, tieto gitary spočiatku (50-te a 60-te roky) patrili medzi špičku (sú pomerne vyhľadávané medzi zberateľmi), neskôr však vplyvom reorganizácie výroby na typickú socialistickú fabriku kvalita upadla a dnes sú tieto gitary (hlavne kusy z 80-tych rokov) používané predovšetkým začínajúcimi mladými hudobníkmi, ktorí si predovšetkým z finančných dôvodov nemôžu alebo nechcú dovoliť kvalitnejšie nástroje. Najobľúbenejšou sériou z tohto obdobia je Jolana Diamant, ktorá bola nepríliš vernou kópiou gitary Gibson Les Paul.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže konštrukcia elektrickej gitary vychádza z gitary klasickej, má podobnú konštrukciu krku (zvyčajne zosilneného tiahlom - kovovou tyčou prechádzajúcou jeho stredom) a strunovej mechaniky. Princíp vzniku tónov nie je založený na rezonancii zvuku v ozvučnici, ale na snímaní kmitania kovových strún nad elektromagnetickým snímačom.

Elektrická gitara má šesť strún ladených ako na klasickej gitare (od najnižšieho tónu - najhrubšej struny E,A,D,g,h,e), aj keď v modernej hudbe dochádza často k rôznemu preľaďovaniu v závislosti od charakteru skladby, najčastejšie k podladeniu všetkých strún o poltón. Struny sú kovové, obvykle hrubšie tri struny vinuté, tenšie tri hladké.

Dnes vyrábané elektrické gitary majú zvyčajne dva alebo viac snímačov, ktoré sa dajú prepínať a signál z nich sa dá regulovať potenciometrami hlasitosti a tónovej clony (jednoduchý dolnopriepustný filter, použitím ktorého sa dá regulovať „ostrosť“ zvuku). V zásade sa používajú dva typy snímačov:

  • single-coil (s jednou cievkou na magnetickom jadre)
  • humbucker (obsahuje dve cievky, ktoré sú zapojené sériovo, sú vinuté proti sebe a ich jadrá (magnety) majú opačnú polaritu, humucker je menej citlivý na rušenie, má „hutnejší“ zvuk)

Okrem klasickej kobylky sa často na elektrických gitarách používa kobylka s tzv. tremolo-pákou, ktorá umožňuje plynulé naťahovanie strún, čo sa prejavuje zvyšovaním tónov. Najrozšírenejší je typ tremolo-mechaniky zvaný Floyd Rose.

Vďaka použitiu elektromagnetických snímačov elektrická gitara nepotrebuje duté telo nezanedbateľného objemu. Bolo by však chybou myslieť si, že korpus gitary nemá vplyv na zvuk. Aj preto sa elektrické gitary dodnes vyrábajú prevažne z dreva, aj keď boli isté výstrelky s konštrukciou nástrojov z plexiskla alebo hliníka.

Konštrukcia elektrickej gitary bola základom aj pre nový hudobný nástroj - basgitaru.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]