Populárna hudba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
The Beatles, rocková kapela, ktorej tvorba znamenala revolúciu v populárnej hudbe.

Populárna hudba je hudba určená širokým masám poslucháčov,[1][2][3] a ktorá je obyčajne distribuovaná k poslucháčom pomocou hudobného priemyslu. Formy a štýly spadajúce pod toto označenie si môžu užívať a vykonávať ľudia s malým alebo žiadnym hudobným vzdelaním.[1] Stojí v opozícii voči vážnej hudbe[4][5][6] a voči tradičnej alebo „ľudovej“ hudbe. Vážna hudba sa historicky šírila pomocou predstavení založených na notových zápisoch, aj keď od vzniku nahrávacieho priemyslu býva rozširovaná aj pomocou hudobných nahrávok. Tradičné hudobné formy ako napríklad ranné bluesové piesne alebo hymny sa predávali ústne alebo v rámci malého, miestneho poslucháčstva.[4][5][6]

Pôvodne sa toto označenie používalo v 80. rokoch 19. storočia v súvislosti s hudobnou scénou Tin Pan Alley v Spojených štátoch.[1] Populárna hudba sa síce niekedy označuje aj pojmom „pop music“, v skutočnosti ale ide o dva odlišné pojmy.[7] Populárna hudba je všeobecný pojem slúžiaci na označenie širokej škály hudobných žánrov, ktoré sú obľúbené u veľkej časti populácie,[8] zatiaľ čo pod pojmom pop music sa obyčajne myslí špecifický hudobný žáner v rámci populárnej hudby.[9] Populárne hudobné skladby a diela obsahujú spravidla chytľavé, ľubozvučné melódie. V populárnej hudbe sa zväčša používa štruktúra skladieb s opakovanými sekciami — slohami a refrénmi — medzi ktoré sa vkladajú prechody, poskytujúce v rámci skladby kontrastný a tranzitný prvok.[10]

V období po roku 2000 sa zjednodušilo digitálne zdieľanie hudobných súborov, čím sa uľahčilo šírenie rôznych hudobných foriem medzi rôznymi štátmi či regiónmi. Niektoré populárne hudobné formy sa stali globálnymi, zatiaľ čo iné majú veľký ohlas v rámci svojich kultúr, odkiaľ pochádzajú.[11] Prostredníctvom zmesi hudobných žánrov sa vytvárajú nové hudobné formy, ktoré odrážajú „ideály globálnej kultúry“.[12] Na príklade Afriky, Indonézie či Stredného východu vidieť, že západná populárna hudba sa môže zmiesiť s miestnymi tradíciami a vytvoriť nové hybridné formy.[13]

Definícia[upraviť | upraviť zdroj]

Samotný pojem „populárna hudba“ je veľmi neurčitý, keďže zahŕňa široké pole hudobného pôsobenia a taktiež zahŕňa veľmi dlhé časové obdobie – populárna hudba existuje odvtedy, kedy človek prvýkrát vytvoril hudbu pre svoje vlastné potešenie.[14] Keďže množstvo ľudí berie vážne i populárne hudobné diela, je veľmi ťažké načrtnúť presnú deliacu čiaru medzi vážnou, čiže klasickou hudbou a inými existujúci hudobnými formami.[14] Preto sa niekedy používa aj pojem „light music“ (ľahká hudba), čím sa myslí „menej vážna“ forma klasickej hudby. Týmto pojmom možno pomenovať veľmi širokú škálu žánrov: od folk po heavy metal a rock, od operetu po džez, od country and western po big band a filmové muzikály.

Hudobné formy v Západnej populárnej hudbe[upraviť | upraviť zdroj]

Hudobná forma v populárnej hudbe je zväčša rozdelená do jednotlivých sekcií, obyčajne pozostáva zo strofy, refrénu a prechodu. Medzi ďalšie používané hudobné formy patria 32-taktová harmonická forma, strofická forma[15] a 12-taktové blues. V populárnych piesňach býva zväčša hudobné spracovanie pre jednotlivé strofy rovnaké, v opačnom prípade hovoríme o tom, že hudba je „prekomponovaná“.[10]

Ústrednými prvkami sú sloha a refrén. Každá sloha obyčajne obsahuje rovnakú melódiu (prípadne s miernymi modifikáciami), avšak texty sa zväčša obmieňajú. Refrén zvyčajne obsahuje melodickú frázu a základnú lyrickú linku, ktorá sa opakuje. Popové skladby môžu obsahovať tiež intro a codu, vo väčšine piesní tieto prvky avšak nepatria medzi základné prvky. Popové skladby, ktoré majú slohy a refrény, spravidla obsahujú tiež prechod, čo ako názov naznačuje je sekcia, ktorá slúži ako prepojenie medzi refrénom a slohami na jednom či viacerých miestach piesne.[10]

Sloha a refrén sa v priebehu skladby zväčša opakujú, zatiaľ čo prechod, intro a coda (známa aj pod názvom „outro“) sa objavujú iba jednorazovo. Niektoré populárne skladby môžu obsahovať tiež sólovú sekciu, čo je bežné predovšetkým v rocku a bluesom ovplyvnených štýloch. Počas sólovej sekcie jeden alebo viacero nástrojov hrajú samostatnú melodickú linku, čo môže byť melódia používaná spevákom alebo, ako je bežné v štýloch inklinujúcim k džezu, sólo môže byť improvizované, založené na akordovej progresii. Sólo zväčša predvádza jeden hudobník (napr. gitarista alebo harmonikár), menej častým javom je sólo pre viacerých inštrumentalistov (napr. trúbka v spojení so saxofónom).[10]

32-taktová harmonická forma sa skladá zo štyroch sekcií, ktoré majú každá po osem taktov (4×8=32), dvoch veršov alebo A sekcií, kontrastnej B sekcie (prechod) a návratu verša v poslednej A sekcii (AABA).[16] Forma verš-refrén čiže ABA sa môžu skombinovať s AABA formou, čím vzniká AABA formy. Bežné bývajú tiež variácie typu a1 a a2. Opakovaním jednej akordovej progresie možno vyznačiť samostatnú sekciu v jednoduchých hudobných formách, medzi ktoré patrí 12-taktové blues.[10]

Vývoj v Európe a Severnej Amerike[upraviť | upraviť zdroj]

Hudobný priemysel[upraviť | upraviť zdroj]

Príklad tlačeného hudobného zápisu.

Na prelome 18. a 19. storočia bolo najvýraznejšou črtou vznikajúceho hudobného priemyslu zameranie sa na hudbu ako ekonomickú komoditu dostupnú vo forme notového zápisu.[17] Dostupnosť lacných a vcelku dobre dostupných notových zápisov populárnych piesní a inštrumentálnych kúskov spôsobila rozšírenie hudby medzi široké publikum amatérskych hudobníkov zo strednej triedy, ktorí mohli hrať a spievať populárne skladby vo svojich domovoch.[17]

Centrum hudobného diania v USA koncom 19. storočia bolo sústredené v „Tin Pan Alley“ v New Yorku. Hudobní vydavatelia zo scény Tin Pan Alley vyvinuli novú metódu na podporu hudby: neustále presadzovanie nových piesní. Jednou z technologických inovácií, ktoré pomohli šíriť populárnu hudbu okolo prelomu storočia, boli mechanické piana. Zručný klavirista nahral na takéto piano záznam, ktorý sa potom mohol „prehrať“ na inom mechanickom piane. To umožnilo väčšiemu počtu milovníkov hudby vypočuť si nové populárne klavírne melódie.[17] Na začiatku 20. storočia boli veľkým trendom v populárnej hudbe rastúca popularita vaudeville divadiel a tanečných sál, a najmä nový vynález – fonograf. Nahrávací priemysel rástol veľmi prudko; do roku 1920 bolo v Británii takmer 80 nahrávacích spoločností a takmer 200 v USA.

Vysielanie hudby pomocou rozhlasu, ktoré sa začalo na začiatku 20. rokov 20. storočia, umožnilo rozširovať populárne piesne profesionálnych spevákov a hudobných súborov pomedzi oveľa väčšiu časť obyvateľstva, vrátane jednotlivcov z nižších príjmových skupín, ktorí si nemohli dovoliť vstupenky na koncerty. Rozhlasové vysielanie zvýšilo šancu skladateľov, spevákov a frontmanov, aby sa stali celonárodne známymi. Ďalším faktorom, ktorý pomohol rozširovať populárnu hudbu, bolo zavedenie zvukových filmov koncom 20. rokov 20. storočia, ktoré zahŕňali aj hudbu a piesne. Na prelome 20. a 30. rokov sa nahrávací priemysel skonsolidoval, čo viedlo niekoľko veľkých spoločností k dominancii nad nahrávacím priemyslom.[17]

Hudobník v nahrávacom štúdiu.

V 50. a 60. rokoch začal zohrávať čoraz dôležitejšiu úlohu pri šírení novej populárnej hudby nový vynález – televízia, a tiež vývoj nových nahrávacích technológií.[17] Pomocou viacstopových nahrávacích techník mohli zvukoví technici vytvárať nové zvuky a zvukové efekty, ktoré neboli možné s použitím tradičných „živých“ nahrávacích techník.[17] 70. roky sa začali ako dekáda rockových superhviezd. Pre kapely ako Rolling Stones sa stala normou extravagancia, a to nie len z hľadiska ich súkromného bohatstva a dekadentného obrazu, ktorý prezentovali média, ale aj z hľadiska koncertných vystúpení a štúdiových efektov.[18] Samotný rozsah predaja rockových albumov poskytol hudobníkom – a ich rastúcemu zástupu manažérov, právnikov a účtovníkov – možnosť určovať si podmienky pri jednaní s nahrávacími spoločnosťami, a na okamih sa zdalo, že čím väčšia je bezuzdnosť hudobníkov, tým väčší je finančný obrat.[18] Keď sa koncom desaťročia štvrťstoročie trvajúci vzostupný trend predaja nahrávok zastavil, hudobný priemysel pocítil prvýkrát skutočnú krízu.[18]

Krízu hudobného priemyslu zažehnala začiatkom 80. rokov nová technológia – digitálne nahrávanie. Gramoplatne nahradili technicky revolučné kompaktné disky (CD).[19] Novinkou boli tiež alternatívne, nezávislé kapely a s tým súvisiace študentské rádiové stanice, nezávislé vydavateľstvá a sieť miestnych predajcov.[20] Znovu oživenie kultúry DIY (Do It Yourself – Urob si sám) ako formy protesty proti konzumného spôsobu života ostro kontrastovalo s novými možnosťami globálneho hudobného trhu.[21]

V 1. dekáde 21. storočia sa klasický business model, ktorý fungoval v rockovej hudbe od konca 60. rokov, začal rúcať; vysoko ziskový priemysel sa vinou digitalizácie ocitol v dočasnej kríze.[22][23] Na druhej strane živé vystúpenia, predtým považované za ekonomicky nezaujímavé, prekvitali v dovtedy nevídanej miere.[24] Rastúce ceny vstupeniek vykryli nahrávacím spoločnostiam aspoň čiastočne výpadok príjmov spôsobený poklesom predaja hudobných nosičov. Zatiaľ čo v predošlých dekádach kapely vyrážali na koncertné turné s cieľom podporiť predaj svojich nosičov, v novom miléniu sa práve koncerty stali hlavným zdrojom príjmov pre hudobníkov.[25]

Hudobná kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Hector Berlioz, hudobný kritik aktívny v Paríži v 30. a 40. rokoch 19. storočia.

Moderná hudobná kritika vychádza z tradície hudobnej kritiky klasickej hudby, ktorá tradične zahŕňala štúdium, diskusiu, hodnotenie a interpretáciu hudby, ktorá bola zaznamenaná pomocou notového zápisu, a taktiež hodnotila živý prednes klasických skladieb a kompozícií, ako sú napríklad symfónie a koncerty .

Hudobný kritik Robert Christgau, 2005

Základy modernej hudobnej kritiky populárnej hudby položili v 60 a 70. rokoch 20. storočia britské časopisy ako Rolling Stone a Creem,[26] keď sa pokúšali spraviť populárnu hudbu „hodnou štúdia“.[27] Viacero z týchto smerodajných kritikov poukazovalo na fakt, že trvácnosť populárnej hudby majú na svedomí speváci a skladatelia používajúci tradičné rockové nástroje, vydávajúci dlhohrajúce albumy, a že popové hity nepatria medzi esteticky príliš hodnotné, bývajúc zdrojom „previnilej zábavy“.[28] Rozširujúce sa rady hudobných kritikov populárnej hudby spôsobili, že „pop sa legitimizoval ako forma umenia“, a tým pádom „noviny začali väčšmi vnímať pop ako hudbu, než ako spoločenský fenomén“.[29]

V roku 1976 napísal hudobný kritik Robert Christgau článok nazvaný „Yes, There Is a Rock-Critic Establishment (But Is That Bad for Rock?)“ [„Áno, existuje tu zavedená rocková kritika. (Ale je to pre Rock zlé?)]. Vyzdvihujúc rozdiel medzi „rockovými kritikmi“ a „rockovou tlačou“, medzi „zavedených“ členov rockovej kritiky zaradil okrem seba takých žurnalistov ako sú Jon Landau, Dave Marsh, Paul Nelson a John Rockwell. Ako Christgau taktiež pripúšťa, „keďže každý z nás je samouk (z nevyhnutnosti, keďže naša akadémia je neformálna), aj naše najlepšie práce trpia nedostatkami typickými pre samoukov: extravaganciou, nekompletnosťou a samoľúbosťou. A najhoršie z našich prác majú nedostatky typické pre tárajov“.[30] Christgau neskôr obvinil magazín Rolling Stone z propagovania „nudného mýtu o rockovom idealizme“, a s toho, že už od svojho založenia v roku 1967 sa časopis „tvári, ako keby mal zvrchované právo na muziku“.[31]

Globálna perspektíva[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od západnej populárnej hudby, hudobný žáner populárny mimo západného sveta, je kategorizovaný ako World Music. Týmto označením sa inak obľúbené hudobné štýly menia v očiach verejnosti na exotickú a neznámu kategóriu. Západná koncepcia „World Music“ homogenizuje množstvo rôznych žánrov populárnej hudby do jedného pojmu, čo je pre západné publikum prístupnejšie.[32] Pomocou nových technológií sa mestské hudobné štýly dostali aj do odľahlých vidieckych oblastí na celom svete. Vidiecke oblasti sú na druhej strane schopné poskytnúť mestským centrám spätnú väzbu o nových štýloch hudby.[33] Urbanizácia, modernizácia, expozícia zahraničnej hudby a masmédií prispeli k vytvoreniu hybridných urbanistických popových štýlov. Hybridné štýly tiež našli priestor v západnej populárnej hudbe prostredníctvom prejavov ich národnej kultúry.[34] Prijímajúce kultúry si vypožičiavajú prvky z hostiteľských kultúr a menia význam a kontext nachádzajúce sa v hostiteľskej kultúre. Mnohé západné štýly sa na druhej strane tiež stali medzinárodnými štýlmi, k čomu prispeli nadnárodné nahrávacie štúdiá.[34]

Afrika[upraviť | upraviť zdroj]

Senegalský raper Didier Awadi.

Namiesto toho, aby sa vyvíjali z hudby používanej pri určitých tradičných obradoch, ako sú svadby, narodenia alebo pohreby, populárne africké hudobné štýly vychádzajú z tradičných zábavných žánrov.[34] Africká populárna hudba ako celok bola ovplyvnená európskymi krajinami, afro-americkou a afro-latinskou hudbou, a rovnako tiež štýlmi špecifickými pre jednotlivé regióny, ktoré sa stali obľúbenými u väčšej skupiny ľudí.

V mnohých afrických spoločnostiach hrali dôležitú úlohu politické piesne. Napríklad v Južnej Afrike boli politické piesne počas Anti-apartheidového hnutia založené na tradičnej kmeňovej hudbe, skĺbenej s hybridnými formami importovaných žánrov.[34] Aktivisti používali protestné a osloboditeľské skladby, aby primäli jednotlivcov konať, získavať bojom skúsenosti, a aby u nich vybudovali politické povedomie.[35] Tieto piesne odrážali jemné nuansy medzi rôznymi spoločenskými triedami zapojenými do oslobodzovacieho boja.[34]

Jedným zo žánrov, ktoré sa v Afrike používajú v politickom kontexte, je hip hop.[36] Napriek tomu, že hip hop vychádza zo severoamerickej kultúrnej tradície, v Afrike mu dali novú tvár, aby dokázal osloviť africkú mládež. Do Afriky sa dostal v 80. rokoch, kedy bol populárny najmä v Senegale, a postupne sa rozšíril po celom kontinente, takže v každom regióne sa vytvorila lokálna scéna podporujúca „kultúru mládeže, komunitnú inteligenciu a globálnu solidaritu“.[36]

Ázia[upraviť | upraviť zdroj]

Indonézia[upraviť | upraviť zdroj]

KRAS, indonézska heavymetalová skupina.[37]

Populárnu hudbu v Indonézii možno vnímať ako hybrid západných hudobných štýlov a pôvodných, veľmi osobitých indonézskych štýlov.[34] K takýmto špecifickým žánrom patrí aj Dangput, ktorý je v Indonézii veľmi obľúbený, a z ktorého sa vyvinuli štýly Indo-Pop a Underground.[38] Tento žáner sa vyformoval do väčšieho spoločenského hnutia, charakteristického oblečením, kultom mládeže, oživením islamských tradícií a taktiež kapitalistickým zábavným priemyslom.[34]

Indonézski punkeri zo scény Banda Aceh.

Ďaľším veľmi obľúbeným žánrom v Indonézii je Punk rock. Ako si všíma česká hudobná publicistka Jana Chržová, „Indonézia sa môže pýšiť undergroundovými punkovými komunitami, ktoré patria k najväčším na svete“.[13] Miestna scéna sa začala rozvíjať predovšetkým v polovici 90. rokov, a to hlavne v Jakarte, keď miestna mládež objavila klasický punk a s ním skupiny ako Dead Kennedys, The Exploited alebo Discharge.[13] Medzinárodnú pozornosť pritiahla komunita punkerov z indonézskej provincie Aceh v roku 2011, kedy miestna náboženská polícia počas koncertu zadržala 64 punkerov, „oholila im násilím hlavy, spálila ich oblečenie a nahnala ich do jazera, v ktorom sa mali očistiť z morálneho bahna“.[13]

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

V čínskej kultúrnej oblasti, ktoré zahŕňa okrem ČĽR aj Hongkong, Tchaj-wan, krajiny Juhovýchodnej Ázie a západ USA, udáva mainstreamovej populárnej hudbe tón predovšetkým periféria. Počtom obyvateľov trpaslíci, Hong Kong (6 mil.) a Tchaj-wan (22 mil.) vďaka svojej pomerne liberálnej politickej klíme a otvorenosti svetu od 70. rokov minulého storočia produkovali a stále produkujú piesne, ktoré dominujú hudobnej scéne v jedenapolmiliardovej pevninskej Číne.[39] V rámci stredného prúdu sú tu populárne predvošetkým žánre zvané c-pop, cantopop a mandopop.

Stredný východ[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Popular Music. (2015). Funk & Wagnalls New World Encyclopedia
  2. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom :0
  3. Definition of "popular music" | Collins English Dictionary [online]. [Cit. 2017-05-26]. Dostupné online.
  4. a b ARNOLD, Denis. The New Oxford Companion Music, Volume 1: A-J. [s.l.] : Oxford University Press, 1983. ISBN 0-19-311316-3. S. 111.
  5. a b ARNOLD, Denis. The New Oxford Companion to Music, Volume 2: K-Z. [s.l.] : Oxford University Press, 1983. ISBN 0-19-311316-3. S. 1467.
  6. a b TAGG, Philip. Analysing popular music: theory, method and practice. Popular Music, 1982. DOI10.1017/S0261143000001227.
  7. LAMB, Bill. Pop Music Defined [online]. About Entertainment, 24. august 2016, [cit. 2017-05-26]. Dostupné online.
  8. Allen, Robert. "Popular music". Pocket Fowler's Modern English Usage. 2004.
  9. Laurie, Timothy (2014). „Music Genre As Method“. Cultural Studies Review. 20 (2), str. 283-292.
  10. a b c d e SADIE, Stanley. The New Grove Dictionary of Music and Musicians. Zväzok 20. New York : Grove, 2001. ISBN 0333608003. Kapitola Popular Music: Form, s. 142–144.
  11. LASHUA, Brett. Sounds and the City: Popular Music, Place and Globalization. Basingstoke : Palgrave Macmillan, 2014. ISBN 9781137283115. S. 19.
  12. FURLONG, Andy. Youth Studies: An Introduction. London : Routledge, 2013. ISBN 9780203862094. S. 237.
  13. a b c d CHRŽOVÁ, Jana. Punx z Banda Aceh. Spark. Rock magazine (Smile Music s. r. o.), máj 2017, roč. 26, s. 78-79. (čeština)
  14. a b Definition of Popular Music [online]. International Association of Sound and Audiovisual Archives. Dostupné online.
  15. Middleton (1990), str. 30
  16. MIDDLETON, Richard. Studying Popular Music. Philadelphia : Open University Press, 1990. ISBN 0335152759. S. 46.
  17. a b c d e f Middleton, Richard and Peter Manuel. "Popular music" in Grove Music Online.
  18. a b c FRITH, Simon. Rock Music [online]. Encyclopædia Britannica, 2010, [cit. 2017-01-22]. Kapitola Corporate rock”. Dostupné online.
  19. COLDEWEY, Devin. 30 years ago, the CD started the digital music revolution [online]. NBC News, 28. septembra 2012, [cit. 2016-11-20]. Dostupné online.
  20. Indie rock [online]. Allmusic, [cit. 2016-11-20]. Dostupné online.
  21. A. Rodel, "Extreme Noise Terror: Punk Rock and the Aesthetics of Badness", in C. Washburne and M. Derno, eds, Bad Music: The Music We Love to Hate (New York, NY: Routledge), ISBN 0-415-94365-5, str. 235–56.
  22. The Music Industry. The Economist, 15. október 2008. Dostupné online.
  23. GOLDMAN, David. Music's lost decade: Sales cut in half. [online]. 3. február 2010. Dostupné online.
  24. The Price of the Ticket. The New Yorker, 10. august 2009, s. 34. Dostupné online.
  25. KNOPPER, Steve. Nine Ways Musicians Actually Make Money Today [online]. Rolling Stone, 28. august 2012, [cit. 2016-12-25]. Dostupné online.
  26. WOLK, Douglas. Thinking About Rockism [online]. 4. máj 2005. Dostupné online.
  27. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom PMLoss2015
  28. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom Rosen2006
  29. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom jones2002
  30. CHRISTGAU, Robert. Yes, There Is a Rock-Critic Establishment (But Is That Bad for Rock?). Village Voice, 26. január 1976. Dostupné online.
  31. CHRISTGAU, Robert. Rolling Stone Presents Twenty Years of Rock & Roll. Video Review, November 1989. Dostupné online [cit. 2017-04-02].
  32. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom :5
  33. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom :14
  34. a b c d e f g Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom :17
  35. ROJAS, Eunice. Sounds of Resistance: The Role of Music in Multicultural Activism. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2013. ISBN 9780313398063. S. 266–267.
  36. a b LASHUA, Brett. Sounds and the City: Popular Music, Place and Globalization. Basingstoke : Palgrave Macmillan, 2014. ISBN 9781137283108. Kapitola Continental Drift: The Politics and Poetics of African Hip Hop, s. 196–197, 199, 201, 203–204, 206.
  37. https://www.metal-archives.com/bands/Kras/3540420458
  38. WALLACH, Jeremy. Sounds and the City: Popular Music, Place and Globalization. Ed. Brett Lashua. Basingstoke : Palgrave Macmillan, 2014. ISBN 9781137283108. Kapitola Indieglobalization and the Triumph of Punk in Indonesia, s. 149, 151–152, 157.
  39. Keane, Michael. Donald, Stephanie. Hong, Yin. [2002] (2002). Media in China: Consumption, Content and Crisis. Routledge Publishing. ISBN 0-7007-1614-9

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Popular music na anglickej Wikipédii.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Music journalism na anglickej Wikipédii.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rockism and poptimism na anglickej Wikipédii.

Externá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • T.W. Adorno with G. Simpson: ‘On Popular Music’, Studies in Philosophy and Social Science, ix (1941), 17–48
  • R. Iwaschkin: Popular Music: a Reference Guide (New York, 1986)
  • P. Hardy and D. Laing: The Faber Companion to 20th-Century Popular Music (London, 1990/R)
  • Larry Freeman: The Melody Lingers on: 50 Years of Popular Song (Watkins Glen, N.Y.: Century House, 1951). 212 str. N.B. Strany 193-215.
  • Haddix, Chuck. Rags to Be-bop: the Sounds of Kansas City Music, 1890-1945. [Text by] Chuck Haddix (Kansas City, Mo.: University of Missouri at Kansas City, University Libraries, Marr Sound Archives, 1991). Nemá ISBN
  • J. Kotarba, B. Merrill, J. P. Williams, a P. Vannini Understanding Society through Popular Music. NY:Routledge, 2013 (2. vyd.) ISBN 9780415 641951
  • R. Middleton: Studying Popular Music (Milton Keynes, 1990)
  • P. Gammond: The Oxford Companion to Popular Music (Oxford, 1991)
  • D. Brackett: Interpreting Popular Music (Cambridge, 1995)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]