Gramofónová platňa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gramofónová vinylová platňa - tzv. singel
Vinylové platne

Gramofónová platňa (iné názvy: platňa; ak je zo šelaku: šelaková (gramofónová) platňa/slangovo šelak; ak je z vinylu: vinylová (gramofónová) platňa/ slangovo vinyl) je kruhová platňa, na ktorej je formou stranových výchyliek do špirálovej drážky prebiehajúcich od okraja platne smerom k jej stredu nahraná zvuková informácia. Prehrávať sa dá pomocou gramofónu.

Typy[upraviť | upraviť zdroj]

Najbežnejšie formáty v druhej polovici 20. storočia boli:

  • SP (single play, singel, malá platňa) – menší typ vinylových platní zvyčajne s rýchlosťou 45 otáčok za minútu, výnimočne s rýchlosťou 33 ot/m. Zvyčajne jedna strana platne obsahovala jednu skladbu, druhá druhú. Priemer platne 17 cm.
  • EP (extended play) – menší typ vinylových platní zvyčajne s rýchlosťou 45 ot/m. V podstate totožné s SP, ale na každej strane sú dve skladby. Predávali sa oveľa menej a mali špeciálne obaly.
  • LP (long play, dlhohrajúca platňa, "elpéčko") – dlhohrajúca platňa zvyčajne o rýchlosti 33 ot/m, výnimočne o rýchlosti 16. Väčšinou obsahovala celý jeden album jednej skupiny alebo inú nahrávku v celkovej dĺžke až 45 minút, výnimočne aj viac. Priemer 30 cm, na jednej strane 4 – 8 skladieb.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vynašiel ju Emile Berliner koncom 19. storočia podľa vzoru zvukového valčeka vymysleného T. A. Edisonom (pozri fonograf). Ešte na prelome 19. a 20. storočia existovali na trhu paralelne zvukové valčeky a gramofónové platne, ale po vypršaní patentu na platne roku 1918 sa rýchlo presadili platne.

Pôvodne sa vyrábali zo šelaku, neskôr (spravidla od 50. rokov, v Česko-Slovensku od roku 1953) z vinylu. Platne zo šelaku mali hrubšie drážky, potrebovali hrubšiu ihlu a špeciálnu rýchlosť 78; jedna strana štandardnej 25 cm platne mohla obsahovať maximálne 3 minúty zvuku, väčší typ 30 cm platne aj 5 minút. Na prehrávanie šelakových platní existujú dva druhy gramofónov. Staršie, sú mechanické, s plechovou rúrou a natáčaním kľukou. Novšie sú elektrické, a zvuk je z nich snímateľný v podobe elektrického signálu nielen do elektrónkových rádií, ale aj do akéhokoľvek druhu elektroniky, po pripojení novšieho typu konektoru.

Najznámějšie značky gramofónových platní z medzivojnového Česko-Slovenska boli Ultraphon, Supraphon, His master's voice (etiketa so psíkom), Esta, Odeon, Polydor, Rekord, Artona, Selekton a veľa ďalších. Medzi týmito značkami existovali ustálené rozdiely v cene a kvalite nahrávok. Napríklad značky Artona a Selekton boli špeciálne zriadené firmou Ultraphon na vydávanie menej kvalitných nahrávok a táto prax bola obvyklá aj u iných firiem. Počas socializmu v Česko-Slovensku existovala iba značka Supraphon a od roku 1971 na Slovensku aj Opus.

Od druhej polovice 80. rokov do začiatku 90. rokov 20. storočia rozšírenie platní prudko kleslo v prospech kompaktných diskov. V súčasnosti sa vydávajú platne skoro iba ako doplnok popri hudobných nosičoch produkovaných na CD; slúžia na zberateľské účely a na činnosť diskotékarov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]