Elektroslabá interakcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Elektroslabá interakcia je fyzikálna teória zjednocujúca elektromagnetickú a slabú interakciu. Sformulovaná bola koncom 60. rokov 20. storočia S. Glashowom, A. Salamom a S. Weinbergom, ktorý za ňu boli v roku 1979 ocenení Nobelovou cenou za fyziku.

Častice asociované s elektroslabou interakciou[upraviť | upraviť zdroj]

Ľavotočivé leptóny resp. kvarky z jednej generácie tvoria páry, takzvané dublety. Ľavotočivosť týchto častíc značíme v tabuľke pomocou indexu L (z angl. left). Naproti tomu pravotočivé leptóny resp. kvarky tvoria singlety. Značíme ich indexom R (z angl. right). Elektroslabá interakcia pôsobí na nasledujúce dublety a singlety elementárnych častíc:

Dublety (slabý Izospin T=½):
leptóy Elektrický náboj Q slabý hypernáboj Yw 3. komponenta sl. Izospinu Tz
Kvarky
Singlety (slabý Izospin T=0):
1 2 3 Elektrický náboj Q slabý hypernáboj Yw

Elektrický náboj udávame v jednotkách elementárneho náboja. Čiara nad kvarkami d, s a b značí takzvané CKM-Miešanie (pozri CKM-matica).

Elektroslabá interakcia pôsobí taktiež na antičastice zodpovedajúce hore uvedeným leptónom resp. kvarkom. Častice podliehajúce elektroslabej interakcii nesú okrem elektrického náboja Q slabý hypernáboj YW. Pričom medzi hodnotou elektrického náboja a treťou komponentou slabého hypernáboja platí tento vzťah:

.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]