Energija

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Model nosiča Energija s raketoplánom Buran.

Energija (rus. Энергия) bola sovietska raketa, ktorá bola navrhnutá spoločnosťou NPO Energija na vynášanie raketoplánu Buran. Bola schopná vyniesť až 100 ton nákladu na nízku obežnú dráhu.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Práce na systéme nosiča Energija začali v roku 1976 po rozhodnutí zrušiť neúspešný program rakety N-1. Zariadenia a infraštruktúra zrušeného programu rakety N1 sa použili pre Energiju – tak ako NASA znovu použila infraštruktúru navrhnutú pre Saturn V v programe Space Shuttle. Energija nahradila aj koncept "Vulkánu", ktorý bol založený na rakete Proton a použila rovnaké palivo, ale v oveľa väčšom množstve.

Prvý štart[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý skúšobný štart Energije s maketou veľkého vojenského satelitu Poljus sa uskutočnil 15. mája 1987 o 21:30. Všetky motory Energije pracovali úspešne, avšak nezapálili sa urýchľovacie motory Poljusu, ktorý tak nedosiahol orbitu a zhorel v atmosfére.

Druhý štart[upraviť | upraviť zdroj]

Jediný ďalší, tentokrát plne úspešný let na obežnú dráhu, pri ktorom bol na orbitu vynesený raketoplán Buran bol v roku 1988. Oba programy Buran aj Energija boli navrhnuté aby držali krok so Spojenými štátmi.

Prerušenie[upraviť | upraviť zdroj]

Produkcia rakiet Energija sa zastavila s pádom Sovietskeho zväzu a koncom programu raketoplánu Buran. Aj keď Energija nie je už dlhšie vo výrobe, nosné rakety Zenit sa stále vyrábajú a používajú. Štyri pomocné rakety na tekuté palivo, ktoré spaľujú kerozín a skvapalnený kyslík, boli základom rakety Zenit, ktorá používala rovnaké motory. Používaný motor je RD-170: silný, moderný a účinný dizajn. Iná jeho odvodenina s polovičnou veľkosťou, RD-180, poháňa raketu Atlas V od firmy Lockheed Martin, jednu z dvoch nových rakiet EELV (druhá je Boeing Delta IV). Motor RD-190, čo je odnož motoru so štvrtinovou veľkosťou by mal byť použitý v Ruskej rakete Angara.

Varianty[upraviť | upraviť zdroj]

Tri hlavné varianty boli plánované po originálnej konfigurácii, všetky z rozdielnymi kapacitami pre užitočný náklad.

Satelit Poljus na rakete Energija

Energija M[upraviť | upraviť zdroj]

Energija M bola najmenšiou návrhovou konfiguráciou. Počet rakiet Zenit bol zredukovaný zo štyroch na dve a namiesto štyroch motorov RD-0120 v jadre mala iba jeden. Bola navrhnutá aby nahradila raketu Proton, ale prehrala v roku 1993 súťaž s raketou Angara.

Energija II (Uragan)[upraviť | upraviť zdroj]

Energia II, nazývaná "Uragan", bola plánovaná znovupoužiteľná raketa schopná pristávať na bežnom letisku. Narozdiel od prvej rakety Energija, ktorá bola plánovaná na čiastočné znovupoužitie (ako americký Space Shuttle), návrh rakety Uragan by dovoľoval úplné znovuzískanie všetkých elementov. Jadro Energije II by bolo schopné opätovného návratu a plachtenia aby pristálo, pravdepodobne s použitím technológií vyvinutých pre raketoplán Buran.

Vulkan-Hercules[upraviť | upraviť zdroj]

Posledná konfigurácia, ktorá nevzlietla bola tiež najväčšia. S ôsmimi prídavnými raketami Zenit a jadrom Energija-M ako s vyšším stupňom by bola schopná vyniesť až 175 ton na obežnú dráhu.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GODWIN, Robert (2006). Russian Spacecraft. Apogee Books, 59. ISBN 1-894959-39-6.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]