Preskočiť na obsah

Eskimáčtina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Eskimáčtina je hlavný jazyk (či podľa iných[chýba zdroj] názorov skupina jazykov) z eskimácko-aleutských jazykov. Hovoria ňou najmä Eskimáci. Používa sa v severnej Amerike a Grónsku (okrem Aleutských ostrovov a Komadorských ostrovov) a zvyšky zostali aj v severovýchodnej Ázii.

Je to výrazne polysyntetický jazyk[1] s veľkým množstvom prípon[2]:306.

Delí sa na dve[1] navzájom nezrozumiteľné jazykové skupiny[2]:304:

  • juitské (alebo juitsko-jupické) nárečia (jazyky) - Čukotka, juhozápadná Aljaška, polostrov Nunivak, ostrov sv. Vavrinca:
    • jupičtina [yup'ik, yupik] (10 000 hovoriacich)
    • alutiiq [jupičtina tichomorského pobrežia] (400 hovoriacich)
    • juitčina [stredosibírska jupičtina] (Chaplinon a Ostrov sv. Vavrinca; 1400 hovoriacich)
    • naukančina [naukan] (70 hovoriacich)
    • sireničtina [sirenik] (1 hovoriaci) - často považovaná za úplne osobitný jazyk[2]:304
  • inuitské nárečia (jazyky) [inuitčina, inuit, inupik] - ostatné lokality
    • iñupiaq (severná Aljaška, 3500 hovoriacich)
    • inuvialuktun [inuktun] (západná Kanada; 765 hovoriacich)
    • inuktitut (východná Kanada; vyše 23 000 hovoriacich)
    • grónčina [kalaallisut] (Grónsko, 47 000 hovoriacich)
  1. a b eskimáčtina. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 163.
  2. a b c GENZOR, Jozef. Jazyky sveta : história a súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Lingea, 2015. 686 s. ISBN 978-80-8145-114-0.