Preskočiť na obsah

Gavril Romanovič Deržavin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Gavril Romanovič Deržavin
ruský spisovateľ, básnik, politik
ruský spisovateľ, básnik, politik
Narodenie14. júl 1743
Kazaň, Ruské impérium
Úmrtie20. júl 1816 (73 rokov)
Zvanka, Novgorodská gubernia, Ruské impérium
PodpisGavril Romanovič Deržavin, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Gutenberg
Gavril Romanovič Deržavin
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Gavril Romanovič Deržavin

Gavril Romanovič Deržavin, (rus. Гаврии́л (Гаври́ла) Рома́нович Держа́вин , * 14. júl 1743, Kazaň, Ruské impérium – † 20. júl 1816, Zvanka, Novgorodská gubernia) bol ruský osvietenský spisovateľ, básnik, minister spravodlivosti, člen Ruskej akadémie, člen Beseda priateľov ruského slova (Беседа любителей русского слова).

Deržavin pochádzal z rodu tatárskych murzov. Narodil sa v Kazani, kde aj prežil celé svoje detstvo. Veľmi skoro stratil otca, Romana Nikolajeviča Deržavina. Od roku 1762 slúžil v Petrohrade ako radový vojak, v roku 1772 sa stáva dôstojníkom, zúčastnil sa potlačenia Pugačovovho povstania. Pracoval na miestach vysokých štátnych úradov. Svoju literárnu činnosť Deržavin zaháji v roku 1782 ódou Felica (Фелица), v ktorej oslavuje Katarínu II. V roku 1785 ho vymenovali za gubernátora Tambovskej gubernie. Deržavinove snahy zaviesť poriadok a odstrániť korupciu viedli ku konfliktom s miestnou elitou. V týchto časoch napísal ódy Boh (Бог, 1784), Rozliehaj sa, hrom víťazstva (Гром победы, раздавайся!, 1791, neoficiálna prvá ruská hymna), Veľmož (Вельможа, 1794), Vodopád (Водопад, 1789). V rokoch 17911793 bol tajomníkom Kataríny II. 18021803 bol ministrom spravodlivosti, neskôr člen Besedy priateľov ruského slova (Беседа любителей русского слова). V 1803 odišiel do výslužby, zomrel 20. júla 1816 vo svojom sídle Zvanka neďaleko Veľkého Novgorodu.

Gavril Romanovič Deržavin

Deržavin rozvíja tradíciu klasicizmu, nadväzuje na Lomonosova, Sumarokova. Básnik je podľa neho predurčený na oslovovanie veľkých činov a na odsudzovanie zlých skutkov. V óde Felica (Фелица, 1782) oslavuje osvietenskú monarchiu, ktorú stelesňuje vláda Kataríny II. Ústredným motívom jeho poézie je človek ako neopakovateľná individuálna bytosť v bohatstve svojich vnútorných pocitov. Mnohé z jeho ód majú filozofický charakter, zaoberá sa v nich miestom človeka na zemi, problémami života a smrti. Priatelia sa často snažili opravovať deržavinovské verše, pretože nedodržiaval prísne metriku, no Deržavin sa tomu bránil. Jeho obrazy a verše sú na pokojnú a racionalistickú epochu klasicizmu neobyčajne emocionálne a vášnivé.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]