Gigantes y cabezudos

Sprievod obrov a hlavúňov v meste Donostia – San Sebastián.

Gigantes y cabezudos (doslova Obri a hlavúni) patria k ľudovej tradícii a tvoria neodmysliteľnú súčasť mnohých lokálnych sviatkov v západnej Európe a v Latinskej Amerike. Pri príležitosti tejto tradície ľudia vytvárajú obrovské figuríny (los gigantes), alebo panákov s veľkými hlavami (cabezudos). V sprievode kráčajú a tancujú medzi ľudmi, ktorých burcujú alebo naháňajú. Figuríny s neprimerane veľkou hlavou známe ako „cabezudos“ sa v oblasti Valencie nazývajú Chabes.

Gigantes (obri) sú niekoľko metrov vysoké figuríny a človek, ktorý sa ukrýva vnútri konštrukcie, figurínu prenáša, otáča a tancuje v rytme ľudovej hudby. Obri zvyknú prechádzať v sprievode v pároch, obor s obryňou. Často tieto figuríny predstavujú známe archetypy či historické osobnosti, ktoré sú pre danú oblasť niečím významné.

Figuríny sa vyrábajú zo sadry, z polyesteru alebo zo sklených vlákien a vnútorná konštrukcia, ktorú zakrývajú veľké šaty, pozostáva z dreva, zo železa alebo z hliníku. Obrie figuríny nazývané gigantes sú v časti Španielska známe aj ako „els Gegants“ či „gigantones“ („obriská“) a v Santanderi sa môžete stretnúť s označením „gigantillas“ („obríčkovia“). Vďaka svojej veľkosti a výške pôsobia obrie figuríny ako urodzené panstvo v porovnaní s tzv. hlavúňmi (cabezudos, nazývaní tiež kilikis), ktorí sú nižší a ich hlava je výrazne väčšia oproti telu, čo vyzerá komicky. Stretnúť sa môžete aj s figurínami, ktoré vyzerajú ako kôň resp. konská hlava s ľudským telom. „Koníky“ sú v kastílčine známe ako caballitos a v oblasti Navarry a Baskicka sa nazývajú zaldihos. Prehliadky obrov a hlavúňov sa zvyčajne organizujú ako maškarné sprievody.

Pôvod

Sprievody obrov patria k tradíciám v 90 krajinách, no ich pôvod je veľmi odlišný. Prvé písomné zmienky o niektorých figurínach pochádzajú z 15. storočia z Afriky, Ázie a z Európy. Viaceré domorodé kmene v Amerike poznali obrie figuríny ešte pred príchodom prvých Európanov.

Pôvod tohto zvyku v Španielsku siaha do stredoveku. V tomto období bol Pyrenejský polostrov domovom nie len pôvodného obyvateľstva, no veľkú časť obývali tiež moslimovia, ktorým Korán zakazoval zobrazovať živé tvory. Po tom ako postupovala reconquista, kresťania, ktorí priniesli aj svoje tradície, opäť získali stratené územia a nahradili tak moslimských obyvateľov, alebo sa začali usídľovať v odľahlejších izolovaných častiach Španielska. V roku 1201 v Pamplone sa po prvýkrát objavili zmienky v románoch v súvislosti s tromi obrami, ktorí predstavovali osobnosti z mesta Pamplona - Pero-Suciales (drevorubač), Mari-Suciales (vidiečanka) a Jucef-Lacurari (žid). Ale, prvé oficiálne písomné záznamy pochádzajú z Barcelony, z roku 1424 (účty obecnej rady). Obrie figuríny zvyčajne patrili k sprievodom, ktoré sa konali 25. septembra pri príležitosti osláv dňa sv. Fermína. Neskôr prevzali tento zvyk v Kastílskom kráľovstve a na území Aragónskej koruny. Táto ľudová tradícia, ku ktorej patrili aj hudobníci (pasacalles a charangas), bola veľmi rozšírená na vidieku a v mestách v rôznych oblastiach Španielska ako Kastília-León, Navarra, Aragón, Katalánsko, Valencia, Andalúzia, Kastília-La Mancha a sever krajiny. Neskôr sa táto tradícia rozšírila po celom Španielsku a následne do ďalších kútov sveta.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gigantes y cabezudos