Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.

Flexografia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Gumotlač)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Flexografický desaťfarbový stroj Novoflex CM, ktorého hlavnou časťou je CI sekcia s centrálnym tlakovým valcom a satelitne usporiadanými tlačovými jednotkami.[1]

Flexografia[2] (iné názvy: gumotlač[2], flexotlač[2]) je technológia tlače z výšky, pri ktorej sa používa pružná tlačová forma a nízkoviskózne tlačové farby.[3] Flexografia je veľmi podobná kníhtlači. Flexografia je významnou tlačovou technikou v priemysle, ktorý sa zameriava na výrobu obalových fólií.[3][4]

Flexografické formy[upraviť | upraviť zdroj]

Tlačová forma flexografie, tzv. štočok

Vo flexografii sa používajú flexibilné (pružné) fotopolymérne tlačové formy, ktoré majú tlačiace miesta vyvýšené nad netlačiacimi podobne, ako je to pri kníhtlači. Flexografické formy sa pripravujú z fotopolymérnych kompozícií fotochemickou cestou, teda chemickou reakciou pri pôsobení svetelného žiarenia. Metódy stereotypie (gumotypy, plastotypy) sa používajú zriedkavo, najnovšie sa začínajú používať metódy CTP.[5]

V oblasti obalovej flexografie sa pojem tlačová forma používa zriedkavo. Namiesto neho sa často používa pojem štočok, pretože v oblasti obalov pojem "stránka" v pravom slovazmysle neexistuje. Štočok je pružná plastická tlačová forma, pričom je vyrobená fotochemickou cestou a na formový valec sa lepí obojstrannou lepiacou páskou.[5][6]

Flexografická forma (štočok) nie je len prenášacím médiom farby, ale tiež deformovateľným prvkom tlakovej sústavy (pri kníhtlači je to poťah tlakového valca). Deformovateľným je z toho dôvodu, že vyrovnáva nerovnosti medzi povrchom tlačovej formy s filmom farby a povrchom potláčaného materiálu.[5]

Príprava flexografickej formy z fotopolymérnej kompozície[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sa najviac využívajú fotopolymérne flexografické formy. Základom pre ich prípravu je fotopolymérna kopírovacia vrstva požadovanej hrúbky, často asi 3 milimetre (pri potláčaní vlnitých lepeniek majú hrúbku 6 milimetrov). Základou zložkou polymerizácie je schopný monomér. Druhou zložkou je polymér, ktorý sa väčšinou nezúčastňuje fotochemickej reakcie. Medzi ďalšie zložky patria senzibilizátor a iniciátor.[7]

Kopírovanie sa vykonáva v pneumatickom kopírovacom ráme, pretože aj tu je dôležitý kontakt kopírovacieho zariadenia s vrstvou. Kopírovacie podklady majú byť na vrstve ako stranovo správne (čitateľné) negatívy.[7]

Pri nalepení štočka na formový valec je v dôsledku zakrivenia oblúka v rovine tlačiacich prvkov väčšia ako dĺžka oblúka základne. Táto veľkosť rozdielu vzrastá so zvyšujúcou sa hrúbkou štočka a poklesom priemeru formového valca.[7]

Ďalšie špecifikum flexografie sa týka viacfarebnej tlače. Prenosným médiom farby na formu je rastrovaný kovový alebo keramický valec. Jamky sú zhotovené tak, aby ich os bola vytočená o 45 stupňov voči osi valca. Je to kvôli správnej funkcii stierky, ktorá odstraňuje prebytočnú farbu.[7]

Príprava flexografických foriem systémom CTP[upraviť | upraviť zdroj]

Existujú dva typy prípravy flexografických foriem digitálnou, bezfilmovou cestou:[7]

  • hybridná technológia
  • laserové vypaľovanie

Flexografické stroje[upraviť | upraviť zdroj]

Starý flexografický stroj, ktorého vek je približne 40 rokov.
Flexografický stroj SOMA Optima

Flexografické stroje sa vyznačujú relatívne jednoduchou konštrukciou, pričom výkonné kotúčové flexografické stroje pracujú s rýchlosťou aj viac ako 600 metrov za minútu. V obalovej flexografii sa rýchlosť tlače navyjadruje v počte otáčok formového valca za hodinu, resp. v počte výtlačkov za hodinu. Je to kvôli tomu, že obalová flexografia pracuje s formovými valcami premenlivého priemeru a na jeho povrchu môže potláčaný materiál vyskytnúť viackrát.[3]

Väčšina flexografických strojov je kotúčových, pretože takéto usporiadanie je lepšie kvôli povahe produktov tlačených touto technikou. Farba sa nanáša na tlačovú formu (štočok) pomocou kovového valca, ktorý sa nazýva aj aniloxový valec. Tento aniloxový valec je rastrovaný, teda má vyleptané jamky, pomocou ktorých prenáša farbu na flexibilnú tlačovú formu (štočok). Najčastejšie sa používajú viacfarbové tlačové stroje vhodné na plnofarebnú tlač.[8]

Spoločným znakom všetkých flexografických strojov je, že v prípade prerušenia tlače musia byť valce odstavené z tlaku a farebníková jednotka sa v prípade disperzných a rozpúšťadlových farieb musí stále otáčať, aby farba na povrchu aniloxového valca nezaschla.[3]

Flexografické stroje sa rozdeľujú na:

  • hárkové
  • kotúčové:
    • agregátové kotúčové
    • satelitové kotúčové

Farebníky flexografických strojov[upraviť | upraviť zdroj]

V praxi je možné stretnúť rôzne riešenia farebníkov. Najhlavnejšou časťou je rastrovaný kovový dávkovací valec (aniloxový valec). Jeho povrch je pokrytý jamkami, ktoré prenášajú tlačovú farbu na tlačovú formu (štočok). Hustota jamiek je od 60 do 500 lpc. Tieto jamky sa zhotovujú pri nižších hustotách buď moletovaním, chemickým leptaním alebo elektromechanickým rytím. Valce s vyššou hustutou jamiek (nad 200 lpc) sa zhotovujú vypaľovaním pomocou urýchlených elektrónov a infračerveného laserového lúča. Časom sa oderom povrchu valca zmenšuje objem jamiek a musí sa valec vymeniť. Aby sa tomu zabránilo, povrch valca sa chrómuje, nitriduje alebo karbiduje.[9]

Farba sa nanáša na rastrový valec buď z otvorenej, alebo uzavretej kazetovej farebnice. Prebytočná farba sa odstraňuje pomocou stierky z tenkej kovovej alebo plastovej lišty, ktorá je upevnená v držiaku. Stierka môže byť súbežne alebo protibežne voči rastrovému valcu. Pri kazetovej farebnici je stierka jej súčasťou. Prednosťou kazetovej farebnice je nízka úroveň odparovania rozpúšťadla z tlačovej farby.[9]

Flexografické farby[upraviť | upraviť zdroj]

Flexografické farby sú širokou skupinou výrobkov vzhľadom na rozmanitosť oblastí využitia flexografie(od tlače novín až po potlač obalov). Delia sa podľa mechanizmu schnutia na farby na vodnom základe, rozpúšťadlové farby a UV flexofarby.[10]

Flexografické farby sa dodávajú vo forme koncentrátov s viskozitou 0,1 až 0,25 pas. Pred ich použitím sa ich viskozita upravuje pomocou riedidla, zároveň sa tak upravuje aj ich výsledná sýtosť vyfarbenia.[10]

Využitie flexografie[upraviť | upraviť zdroj]

Flexografia sa využíva najmä v obalovom priemysle pri tlači na celofán, plastové a kovové fólie.[8] V podstate sa dá potlačiť akýkoľvek materiál, ktorý fyzicky prejde tlačovým strojom.[8] Flexografia sa využíva aj pri tlači lacnejších časopisov, ako aj lokálnych novín.[8] Výtlačky sa sušia odparovaním, farba schne okamžite a neodtláča sa na prsty ako sa bežne stáva pri ofsetovej tlači.[8]

Výhody a nevýhody flexografie[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi výhody flexografie patrí to, že je to relatívne lacná tlačová technika, tlačové formy sú lacné a čas potrebný na prípravu je krátky. Sušenie je tiež krátkodobý proces a rotačný princíp umožňuje použiť vyššiu rýchlosť tlače.[8]

Medzi nevýhody patrí problematická reprodukcia jemných detailov a tendencia k farebnej odchýlke.[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ivan Doležal. NOVOFLEX CM - nová generace flexotiskových rotaček [online]. Světtisku.cz, September 2004, [cit. 2014-11-09]. Dostupné online.
  2. a b c flexografia. In: Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Veda a Encyklopedický ústav SAV, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh - Gala), s. 465.
  3. a b c d PANÁK, J.; ČEPPAN, M.; DVONKA, V., a kol. Polygrafické minimum. Ed. Nadežda Čeppanová. 3.. vyd. Bratislava : TYPOSET, s.r.o., 2008-Október. ISBN 978-80-970069-0-7. Kapitola 4.4 Flexotlač - Flexotlačové stroje, s. 217.
  4. PANÁK, J.; ČEPPAN, M.; DVONKA, V., a kol. Polygrafické minimum. Ed. Nadežda Čeppanová. 3.. vyd. Bratislava : TYPOSET, s.r.o., 2008-Október. ISBN 978-80-970069-0-7. Kapitola 1.2 Tlačové techniky, s. 13.
  5. a b c PANÁK, J.; ČEPPAN, M.; DVONKA, V., a kol. Polygrafické minimum. Ed. Nadežda Čeppanová. 3.. vyd. Bratislava : TYPOSET, s.r.o., 2008-Október. ISBN 978-80-970069-0-7. Kapitola 2.4.5 Flexotlačové formy, s. 143.
  6. PANÁK, J.; ČEPPAN, M.; DVONKA, V., a kol. Polygrafické minimum. Ed. Nadežda Čeppanová. 3.. vyd. Bratislava : TYPOSET, s.r.o., 2008-Október. ISBN 978-80-970069-0-7. Kapitola 4.4.2 Osobitosti flexografie a jej súčasné postavenie - Montáž flexotlačových foriem, s. 220.
  7. a b c d e PANÁK, J.; ČEPPAN, M.; DVONKA, V., a kol. Polygrafické minimum. Ed. Nadežda Čeppanová. 3.. vyd. Bratislava : TYPOSET, s.r.o., 2008-Október. ISBN 978-80-970069-0-7. Kapitola 2.4.5 Flexotlačové formy, s. 144.
  8. a b c d e f g BANN, David. Polygrafická príručka. Ed. Mgr. Katarína Halčinová; redakcia Prom. fil. Blažena Moravčíková; preklad Ing. Zuzana Jakubíková, Ing. Milena Reháková, PhD.. Bratislava : RotoVision SA (slovenské vydanie SLOVART, s.r.o.), 2008. ISBN 978-80-8085-590-1. Kapitola Iné tlačové techniky, s. 110.
  9. a b PANÁK, J.; ČEPPAN, M.; DVONKA, V., a kol. Polygrafické minimum. Ed. Nadežda Čeppanová. 3.. vyd. Bratislava : TYPOSET, s.r.o., 2008-Október. ISBN 978-80-970069-0-7. Kapitola 4.4 Flexotlač - Farebníky flexotlačových strojov, s. 219.
  10. a b PANÁK, J.; ČEPPAN, M.; DVONKA, V., a kol. Polygrafické minimum. Ed. Nadežda Čeppanová. 3.. vyd. Bratislava : TYPOSET, s.r.o., 2008-Október. ISBN 978-80-970069-0-7. Kapitola 3.3.3 Druhy tlačových farieb - Flexotlačové farby, s. 185.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]