Hávamál

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Cudzinec pri dverách (1908) od W. G. Collingwooda.

Hávamál (z nórskeho „Slová Najvyššieho“) je jedna zo zbierky starých nórskych básní vikingského veku Codex Regius. Táto báseň samo o sebe sa skladajúca s viacerých iných básní je z väčšej časti gnómická a podáva rady do života, zásady správneho konania a súhrn múdrostí. Verše sú pripisované Odinovi.[1]

Väčšina básne je napísaná vo veršovom systéme Ljóðaháttr, teda veršovým systémom spájanom s múdrosťou praktického aj filozofického významu.[2] Po gnómickej časti Hávamálu ďalej nasleduje príbeh ako Odin vybojoval runy s názvom Rúnatal a Ljóðatal, ktorý je zoznamom galdrar, čarovných zaklínadiel a kúzel.[3]

História textu[upraviť | upraviť kód]

Jediným dochovaným zdrojom básne Hávamál je Codex Regius z 13. stor. Časť venovaná etike zvaná Gestaþáttr bola výskumami z 19. a 20. stor. identifikovaná ako najstaršia časť básne. Literárny vedec Bellows v roku 1936 označil túto časť, ktorá je vlastne zbierkou prísloví a múdrych rád, za jadro básne. Bolo datované do veľmi dávnych dôb, ale kvôli svojej ústne podávanej povahe nikdy nemalo pevnú formu a ani rozsah. Von Seeovi sa zas v roku 1981 podarilo identifikovať priamy vplyv zbierky Disticha Catonis na Gestaþáttr, čo by mohlo naznačovať, že táto časť je v skutočnosti zo stredoveku a tým vyvolal pochybnosti o skutočne germánskom pôvode tejto básne.[4]

Ku gnómickému jadru básne sa časom pridávali ďalšie porekadlá a fragmenty básní súvisiacich s múdrosťou. Diskutovať o pôvode jednotlivých pridaných častí by bolo ale zbytočné, keďže pre tým ako bola celá báseň v 13. storočí zapísaná, mohol byť takmer každý z veršov a slôh ľubovolne pridaný, odobratý či pozmenený. Jednotlivé verše a slohy ale siahajú až do ranného 10. či dokonca 9. storočia. Jednými z veršov datovaných na začiatok 10. stor. sú aj 76 a 77 verš Gestaþáttru v znení: deyr fé, deyja frændr (dobytok zomrie, príbuzní zomrú), ktorý sa tiež vyskytuje v Hákonarmále od Eyvindra skáldaspillira.

Štruktúra[upraviť | upraviť kód]

Belowsov preklad z roku 1936 má 165 slôh, ale iné neskoršie preklady kvôli skráteniu posledných dvoch veršov 11. slohy zlúčili slohy 11 a 12 a tak majú len 164 slôh. V niektorých úpravách sú dokonca zlúčené slohy 163 a 164. V nasledujúcom rozdelení sa ale držíme Bellowsovej verzie.

Hávamál sa tradične skladá z najmenej piatich na sebe nezvislých častí:

  1. Gestaþáttr, alebo aj Hávamál sensu stricto, (slohy 1 – 80), zbierka prísloví a gnómických múdrostí
  2. Rozprava o ženách (slohy 81 – 95), príbeh o láske medzi Odinom a Billingrovou dcérou (slohy 96 – 102) a príbeh ako Odin dostal medovinu poézie od panny Gunnlöð (slohy 103 – 110)
  3. Loddfáfnismál (slohy 111 – 138), zbierka gnómických veršov podobná Gestaþáttru, adresovaná istému Loddfáfnirovi
  4. Rúnatal (slohy 139 – 146), rozprávanie o tom ako Odin získal runy a úvod pre Ljóðatal
  5. Ljóðatal (slohy 147 – 165), zbierka zaklínadiel

Slohy 6 a 27 sú oproti ostatným štvorveršovým slohám rozšírené o dva verše slúžiace ako komentár. V Bellowsovom preklade sú zamenené slohy 39 a 40. Slohy 65, 73 – 74, 79, 111, 133 – 134, 163 sú chybné.

Slohy 81 – 84 sú v málaháttre a 85 – 88 vo fornyrðislagu. Celá časť slôh 81 – 102 sa preto javí byť len neskôr pridanou vsuvkou, interpoláciou. Sloha 145 je tiež interpoláciou v málaháttre.

Obsah[upraviť | upraviť kód]

Gestaþáttr[upraviť | upraviť kód]

Prvá časť, Gestáþáttr (doslova „Hosťovská časť“), obsahuje súbor zásad ako konať v prípade, že ste hosť alebo cestujúci, zameriavajúcich sa hlavne na zvyklosti a správanie vo vzťahu medzi hosťom a hostiteľom a posvätné tradície pohostinnosti a vzájomnosti pohanskej kultúry starých Nórov.

Príklady praktických rád ohľadom správania sa sú ponúknuté už v prvej slohe:

Všetky vchody, pred tým než vstúpiš,
pozri si,
prever,
pretože nemôžeš si istý byť, kde nepriatelia sedia,
priamo v sieni

76. sloha je snáď najznámejšou z celého Gestaþáttru:

Deyr fé,
deyja frændur,
deyr sjálfur ið sama;
en orðstír
deyr aldregi
hveim er sér góðan getur.

Dobytok umrie,
príbuzní pomrú,
ty sám umrieš;
Je však vec jedna
čo nikdy nezomiera
zosnulého muža skutkov sláva.[5]

Rozprava o ženách[upraviť | upraviť kód]

Billingrova dcéra sa prizerá ako sa Odin stretáva s fenou uviazanou o jej posteľ aby ju strážila (1895) od Lorenza Frølicha.

Slohy 83 až 110 rozprávajú na tému lásky a charakteru žien.

Slohy 84 až 95 sa presnejšie zaoberajú problematikou nevernosti žien a dávajú rady pri ich zvádzaní. Nasledované sú dvoma mytologickými príbehmi o Odinovi a ženách známymi aj ako „Odinve príklady“ alebo aj „Odinove ľúbostné úlohy“. Prvý z príbehov je o Odinovej zmarenej snahe o získanie Billingrovej dcéry (slohy 96 – 102) a za ním nasleduje príbeh o Medovine poézie ktorú Odin získal zvedením jeho strážkyne panny Gunnlöð (slohy 103 – 110).

Loddfáfnismál[upraviť | upraviť kód]

Loddfáfnismál (slohy 111 – 138) je opäť gnómický pojednávajúci o morálke, etike, správnom konaní a kódexe slušnosti. Táto časť je adresovaná istému Loddfáfnirovi (doslova „slamenému spevákovi“).

Rúnatal[upraviť | upraviť kód]

Odinove sebaobetovanie (1908) od W. G. Collingwooda.
Mladší Jellingský kameň (vztýčený Haraldom Bluetoothom okolo roku 970) ukazuje Krista ukrižovaného vo vetvách stromu namiesto kríža.[6]

Rúnatal (Odinova „Runová pieseň“) sa nazýva 139. až 146. sloha Hávamálu, v ktorej Odin odhaľuje pôvod rún. V slohách 139 a 140 opisuje Odin jeho obetovanie seba sebe samému:


Veit ec at ec hecc vindga meiði a
netr allar nío,
geiri vndaþr oc gefinn Oðni,
sialfr sialfom mer,
a þeim meiþi, er mangi veit, hvers hann af rótom renn.

Við hleifi mic seldo ne viþ hornigi,
nysta ec niþr,
nam ec vp rvnar,
opandi nam,
fell ec aptr þaðan.


Viem, visel som na strome veternom
nocí deväť predlhých,
oštepom prebodnutý, Odinovi odovzdaný
sám sebe,
na tom strome, čo nevedno z kadiaľ sú jeho korene.

Chlieb som nejedol ani nápoj z rohu nepil,
dolu som klopil svoj zrak;
vzal som si runy,
kričiac som si ich zobral,
potom som z tadiaľ padol naspäť.[7]

Stromom veterným sa podľa väčšiny odborníkov myslí strom sveta Yggdrasil. Celá scéna obety samotného boha zavesením na strom a prebodnutím kopijou sa často porovnáva s ukrižovaním Krista opísaným v evanjeliu. Podobné paralely medzi Odinom a Kristom možno nájsť aj v iných dielach z tohoto obdobia kedy kresťanstvo a pohanstvo na danom území spoločne koexistovali. Do akej miery je táto podobnosť spôsobená ovplyvnením pohanskej mytológie kresťanstvom a naopak kresťanstva pohanskou mytológiou je veľmi komplikovaná otázka, na ktorej sa rozchádzajú názory viacerých odborníkov.[8]

Ljóðatal[upraviť | upraviť kód]

Úvodom do tejto poslednej časti pozostávajúcej z osemnástich piesní zvaných ljóð, ktoré sú niekedy nazývané aj ako zaklínadlá, je 147.

sloha:

Ljóð ek þau kann
er kann-at þjóðans kona
ok mannskis mǫgr

Piesne, ktoré viem,
že ženy kráľov nepoznajú
ani tí, čo sú synmi ľudí.

Samotné znenie zaklínadiel sa však neuvádza, opísané je len ich použitie a účinok. V rukopise sú dôkladne označené od prvého po osemnáste rímskymi číslicami.[9]

Jediná zmienka o runách a kúzlach s nimi spojenými, ktorá sa v Ljóðatale nachádza je v 158 slohe dvanásta pieseň zobrazujúca motív Odina visiaceho na strome a jeho prepojenie s runami:


svá ek ríst
ok í rúnum fá'k

Tak píšem
a maľujem runy

Napriek tomu mnohí literárni vedci Ljóðatal kvôli predchádzajúcemu Rúnatalu niekedy interpretujú ak odkaz na runy 16-písmenového Mladšieho Futharku.

Okrem toho sú podľa Müllenhoffa posledné tri zaklínadlá (16 – 18) neskoršími prídavkami s nejasným pôvodom a preto za originálny Ljóðatal považuje len časti končiace sa 161. slohou.

Hávamál a germánske novopohanstvo[upraviť | upraviť kód]

Rozdiel medzi šestnástimi runami Mladšieho Futharku a osemnástimi zaklínadlami Ljóðatalu viedol zástancom germánskeho mysticizmu k rozšíreniu Ml. Futharku o dve dodatočné runy. Najznámejšou verziou takéhoto rozšírenia sú The best-known attempt to this effect are the Armanenove runy vytvorené Guidom von Listom (1902).

Rôzni zástancovia germánskeho novopohanstva kladú na Hávamál dôraz ako na zdroj pohanského etického kódexu. Napríklad Deväť vznešených cností zostavených zakladateľom Odinic Rite, Johnom „Stubba“ Yeowellom v sedemdesiatych rokoch je založených na znení Hávamálu. Nadácia Northvegr Foundation uvádza Hávamál ako jeden zo zdrojov starého nórskeho a starého anglického jazyka, ktoré ilustrujú ideály severského duchovna Heithni.[10]

Sveinbjörn Beinteinsson, vodca islandského Ásatrúarfélagið, vydal jeho prerozprávanie poetickej eddy, vrátane Hávamálu, napísané v rímurskom štýle.[11]

Tyr Neilsen v spolupráci s Benteom Wemundstadom ilustrovali Hávamál fotografiami súčasných vikingov a obrázkami originálneho rukopisu. Ich kniha s názvom Viking Wisdom - HÁVAMÁL - the Sayings of Odin (Vikingská múdrosť - HÁVAMÁL - Odinove príslovia) zahŕňa pôvodnú staronórsku verziu spolu s anglickým prekladom[12] ako aj prehľad niektorých tajomstiev a záhad, ktoré originálny rukopis obklopujú.[13]

Preklady a vydania[upraviť | upraviť kód]

  • editio princeps: Peder Hansen Resen, Edda. Islandorum an. Chr. 1215 islandice conscripta,1665 (google books).
  • Peter Andreas Munch, Carl Rikard Unger, Den Ældre Edda: Samling af norrøne oldkvad, indeholdende Nordens ældste gude- og helte-sagn, Christiania: P. T. Malling, 1847 (google books)
  • Benjamin Thorpe, Edda Sæmundar Hinns Froða: The Edda Of Sæmund The Learned, 1866 (online transcription).
  • Sophus Bugge,Sæmundar Edda. Christiania: P. T. Malling, 1867.
  • Olive Bray, The Elder or Poetic Edda, commonly known as Sæmund's Edda, part I: The Mythological Poems, London: Printed for the Viking Club, 1908, pp. 61 – 111.
  • H. A. Bellows, The Poetic Edda, 1936, "Hovamol: The Ballad of the High One" (online edition)

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Bellows (1936), introductory note.
  2. RICHARDSON, Nathaniel Smith; BOGGS, Edward Brenton; BAUM, Henry Mason. The Church Review. [s.l.] : Bassett and Bradley, 1872. Dostupné online. (po anglicky)
  3. Larrington, Carolyne. (Trans.) (1999) The Poetic Edda, page 14. Oxford World's Classics ISBN 0-19-283946-2
  4. Klaus von See: „Disticha Catonis und Hávamál.“ In: Klaus von See: Edda, Saga, Skaldendichtung. Heidelberg 1981, 27 – 44.
  5. BELLOWS, Henry Adams. The Poetic Edda: The Heroic Poems. [s.l.] : Dover Publications, 2012.
  6. c.f. Patton 2009:271.
  7. Larrington, Carolyne. (Trans.) (1999) The Poetic Edda, page 34. Oxford World's Classics ISBN 0-19-283946-2
  8. a sketch of the problem is given by Kimberley Christine Patton, Religion of the gods: ritual, paradox, and reflexivity Oxford University, ISBN 978-0-19-509106-9, chapter 7 "Myself to Myself: The Norse Odin and Divine Autosacrifice".
  9. Bellows separates the "seventeenth" item into stanzas 163 and 164. There is a gap in stanza 163, and some editors have also combined 163 and 164 into a single stanza.
  10. Alfta Lothursdottir, Trulog and Sogumal, Northvegr (2006); Trúlög: Northern Truisms (northvegr.org)
  11. "Edda", Current 93 (1991); youtube.com link
  12. Viking Wisdom, Hávámal, The Sayings Of Odin [online]. . Dostupné online.
  13. VIKING MAN by Geir Arneberg. ACADEMY of VIKING MARTIAL ARTS. Dostupné online [cit. 2017-08-29]. (po anglicky)
  • C. V. Müllenhoff, Deutsche Altertumskunde, Berlin (1891).

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Wikisource
Wikisource obsahuje pôvodné texty súvisiace s témou: