Hans Ankum
| Hans Ankum | |
| holandský právny historik a romanista | |
 Fotografia Hansa Ankuma z roku 1970 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 23. júl 1930 |
| Amsterdam, Holandsko | |
| Úmrtie | 3. jún 2019 (88 rokov) |
| Haarlem, Holandsko | |
| Národnosť | holandská |
| Alma mater | Universiteit van Amsterdam |
| Zamestnanie | univerzitný profesor |
| Rodičia | Leendert Albert Ankum |
| Súrodenci | Pol Ankum |
| Manželka | Pelline van Esová[1] |
| Deti | Anne-Barbara Ankumová[1] |
| Dielo | |
| Žánre | právnická literatúra, právno-romanistické štúdie |
| Obdobie | 20. storočie |
| Témy | rímske právo |
| Literárne hnutie | právna romanistika |
| Debut | De geschiedenis der actio Pauliana (1962) |
| Významné práce | De geschiedenis der actio Pauliana (1962); De Pauliana buiten faillissement in het Nederlands recht sedert de codificatie (1962); Romeinsrechtelijk Handwoordenboek (1973); zbierky jeho štúdií: Extravagantes – Scritti sparsi sul diritto romano (2007); Nueva antología Romanistística (2014) |
| Významné ocenenia | Premio Ursicino Álvarez, Ridder Nederlandse Leeuw (Rad holandského leva), doctor honoris causa (7x) |
| Ovplyvnený | |
| Ovplyvnil | |
| Odkazy | |
 | Hans Ankum (multimediálne súbory na commons) |
Hans Ankum (celým menom: Johan Albert Hans Ankum; * 23. júl 1930, Amsterdam, Holandsko – † 3. jún 2019, Haarlem, Holandsko) bol holandský právny historik, papyrológ a právny romanista svetového významu.[1][4][2]
Držiteľ siedmich titulov doctor honoris causa z univerzít: Aix-Marseille Université (1985); Vrije Universiteit Brussel (1986); Ruhr-Universität Bochum (1995); Univerzitet u Beogradu (2005); Univerzita Karlova (2008); Universidad de Murcia (2015); a Univerzity národného a svetového hospodárstva v Sofii (2015). V roku 2012 získal cenu Premio Ursicino Álvarez.[1][4] V roku 1992 mu bolo holandskou kráľovnou Beatrix udelené štátne vyznamenanie Ridder Nederlandse Leeuw (Rad holandského leva).[3]
Vysoko pozitívne býva vnímaná jeho spolupráca s výskumníkmi po celom svete. Jeho pomoc si vysoko cenili najmä právni historici z krajín bývalého východného bloku, ktorým pomáhal získavať skúsenosti a vedeckú literatúru.[1][4]
Bolo mu venovaných viacero antológií či festschriftov.[4]
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa v roku 1930 do rodiny ľavicového politika Leenderta Alberta Ankuma:nl, starostu holandského mestečka Koog aan de Zaan v rokoch 1946 až 1960.[2] Sám Hans bol členom ľavicovej frakcie provinciálnej rady Severného Holandska. Jeho matka bola učiteľkou francúzštiny. Mal mladšieho brata[3], profesora podnikovej ekonómie, Pola Ankuma:nl. Jeho rodina mala nemecký pôvod a pochádzala pravdepodobne z mesta Ankum (asi 35 km severne od Osnabrücku). Vyrastal v Zaanstreeku a študoval na pobočke lýcea v Zaandame, kde nadobudol vynikajúce znalosti gréčtiny a latinčiny. V rámci ďalšej kariéry zvažoval štúdium na konzervatóriu, no nakoniec si zvolil právo.[1][3][2][5]
Štúdium práva[upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1948 až 1953 študoval na Právnickej fakulte Amsterdamskej univerzity a následne študoval ako štipendista v Paríži (1954 – 56), kde navštevoval prednášky z dejín súkromného práva, rímskeho práva a právnej papyrológie na Sorbonne a v Institut de Droit Romain. Po návrate do Holandska pracoval od roku 1956 ako asistent romanistu Hendrika Richarda Hoetinka. Vysoko si cenil aj svojho bývalého profesora súkromného práva Marcela Henriho Bregsteina.[1][3][2][5]
Profesorská kariéra[upraviť | upraviť zdroj]
Po štyroch rokoch ako asistent v Amsterdame vyučoval Ankum dva roky rímske právo spolu s Robertom Feenstrom v Leidene. V roku 1962 obhájil svoju dizertačnú prácu na tému actio Pauliana, ktorej sa venoval v dvoch zväzkoch: v jednom vo vzťahu k rímskemu právu a v druhom vo vzťahu k recepcii. V roku 1963 nastúpil na miesto riadneho profesora. Odvtedy vyučoval, písal vedecké práce a zúčastňoval sa konferencií všade po svete o rímskom práve a dejinách práva.[1][3][2][5]
Počas svojej profesúry pôsobil dve obdobia ako dekan (spolu štyri roky) a tri roky ako prorektor. V roku 1986 bol zvolený za doživotného člena Kráľovskej holandskej akadémie umení a vied. Desať rokov bol na akadémii tajomníkom sekcie práva.[5] Do dôchodku Ankum odišiel až v roku 1995.[1][3]
Zomrel po ťažkej chorobe v roku 2019.[1][3]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Ankumove články vychádzali v najvýznamnejších romanistických časopisoch, ako napríklad Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte, Tijdschrift voor Rechtsgeschiedenis, Revue Internationale des droits de l'antiquité, Labeo, Iura: rivista internazionale di diritto romano e antico či Index. Publikoval vyše 330 textov[1], hoci takmer žiadne monografie.[2] Na Slovensku publikoval v periodiku Orbis Iuris Romani.
Zaoberal sa predovšetkým hlavnými inštitútmi rímskeho práva, rímskymi právnikmi a dogmatickými zásadami rímskeho práva. Už vo svojej dizertačnej práci zároveň preukázal aj svoj záujem o oblasť recepcie rímskeho práva. Dôraz rímskoprávnu kazuistiku. Okrem vlastníckeho práva študoval napríklad zmluvné vzťahy a oblasť kúpnej zmluvy (emptio venditio). Napísal aj niekoľko zásadných esejí o Lex Aquilia, ktoré sú stále aktuálne.[2]
Výber:
- De geschiedenis der actio Pauliana (1962)
- De Pauliana buiten faillissement in het Nederlands recht sedert de codificatie (1962)
- Romeinsrechtelijk Handwoordenboek (1973)
- Elementen van Romeins recht (1976)
- zbierky jeho štúdií:
- Extravagantes – Scritti sparsi sul diritto romano (2007)
- Nueva antología Romanistística (2014)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k l m TANEV, Konstantin. In Memory of Hans Ankum, a Scholar and a Friend. Právněhistorické studie, 2020, roč. 50, čís. 2, s. 127 – 131. ISSN 0079-4929.
- ↑ a b c d e f g h SPRUIT, Jop. Johan Albert (‚Hans‘) Ankum. Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte: Romanistische Abteilung, 2020, roč. 137, s. 639 – 652. ISSN 2304-4934.
- ↑ a b c d e f g h WINKEL, Laurens. In Memoriam: Hans Ankum (1930-2019). Fundamina, 2019, roč. 25, čís. 1, s. 195 – 197. ISSN 2411-7870.
- ↑ a b c d POLOJAC, Milena. Hans Ankum (1930 – 2019). Annals of Faculty of Law in Belgrade, 2020, roč. 68, čís. 1, s. 236 – 245. ISSN 0003-2565.
- ↑ a b c d WACKE, Andreas. In memoriam Johan Albert (Hans) Ankum, 1930-2019. Tijdschrift voor Rechtsgeschiedenis, 2020, roč. 88, čís. 1 – 2, s. 303 – 317.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hans Ankum