Preskočiť na obsah

Homeopatia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Homeopatia je systém alternatívnej medicíny založenej na použití 0 % koncentrácií liečiv, ktoré v masívnych dávkach údajne majú vyvolávať efekt podobný tomu, aký má liečená choroba. Výraz je odvodený od dvoch gréckych slov: homeo (podobný) a pathos (trpiaci). Za otca homeopatie je považovaný nemecký lekár 19. storočia Samuel Hahnemann (1755 – 1843), ktorý bol vraj inšpirovaný poznatkom, že podobné lieči podobné – podľa príkladu liečby malárie kôrou chinínovníka. Kôra obsahuje chinín, ktorý pomáha pri liečbe malárie, ale zároveň spôsobuje horúčku (jeden zo symptómov malárie). Obhajcovia homeopatie sú presvedčení, že zmesi obsahujúce jedinú molekulu účinnej látky na milión molekúl rozpúšťadla dokážu stimulovať „liečiaci mechanizmus tela“. Stupeň zriedenia je často taký vysoký, že množstvo účinnej látky je pod limitom detekcie, v prípravku sa teda s najväčšou pravdepodobnosťou nevyskytuje ani jedna molekula účinnej látky.

Neúčinnosť homeopatie bola vedecky preukázaná.[1] Homeopatické prípravky v testoch nepreukázali vyššiu efektivitu ako placebo[2] a homeopatia je považovaná za pseudovedu.[3][4]

Homeopatia je známa v Európe, najmä medzi kráľovskou anglickou rodinou. Je tiež obľúbená v Indii, kde existuje viac ako 100 škôl homeopatie.

Základy homeopatie

[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď v rámci homeopatie možno rozlíšiť niekoľko smerov, zhodujú sa v akceptácii niekoľkých nasledujúcich princípov.

Princíp prvý: Similia similibus curantur

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý a základný princíp homeopatie sa nazýva similia similibus curantur, alebo podobné sa lieči podobným. Podané homeopatikum pôsobí, pretože u zdravého človeka vyvoláva také symptómy, akými trpí chorý.

Tento princíp odvodil Hahnemann potom, čo počas viacerých dní užíval kôru z chinínovníka páperistého, ktorá obsahuje chinín. Hahnemann uviedol, že prejavené symptómy (pocit zimy na rukách a na nohách, únava, ospalosť, zrýchlenie tepu) boli rovnaké ako symptómy tzv. striedavej horúčky, teda malárie.[5] Z tejto skúsenosti Hahnemann usúdil, že chinín používaný proti malárii pôsobí preto, lebo u zdravého človeka vyvoláva také symptómy (alebo aspoň podobné symptómy), aké sa prejavujú u človeka postihnutého maláriou.[6]

Princíp druhý: Infinitezimálne množstvá lieku; potencie

[upraviť | upraviť zdroj]

Druhým princípom je použiť čo najmenšiu dávku homeopatika. V homeopatii sa však používa špeciálny spôsob riedenia roztokov nazývaný potencovanie.

  • centizimálne potencovanie – východisková tinktúra (tinktúru môžeme získať rozotretím celej rastliny alebo len jej časti v liehu) sa zmieša s deväťdesiatimi deviatimi dielmi destilovanej vody s liehom. Dôkladne sa pretrepe (pretrepanie alebo inak dynamizácia je dôležitá, pretože homeopatiká sú bez nej údajne neúčinné) a len jedna stotina objemu sa prenesie do ďalšej nádoby, kde sa opäť zmieša s deväťdesiatimi deviatimi dielmi vody s liehom. Opäť sa pretrepe. Tento postup sa opakuje viackrát. Ak by sme napríklad týmto spôsobom zriedili východiskovú látku z ľuľkovca zlomocného 30-krát, dostaneme preparát (používa sa výraz potencia), ktorý sa označuje Belladonna C 30 alebo Belladonna CH 30.
  • decimálne potencovanie – postup je ten istý len s tým rozdielom, že látka, ktorú riedime, sa nemieša s 99 dielmi zmesi vody a liehu, ale s deviatimi dielmi tej istej zmesi. Potencia takto získaná sa označuje D 30 alebo X 30.
  • LM potencie – boli vyvinuté S. Hahnemanom na konci jeho života (postup ich výroby je opísaný v 6. vydaní Organonu racionálnej liečby, §270).[7]
  • Korsakovova potenciácia – pri decimálnych, centizimálnych a LM potenciách sa pri ich výrobe používajú sklenené nádobky, ktorých je také množstvo, koľko je riedení. Napríklad na C 30 potenciu sa používa 30 sklenených nádob. Na každý stupeň riedenia sa totiž použije nová, pred tým nepoužitá nádoba. Výhodou Korsakovovej potenciácie je, že na výrobu potencií sa používa len jedna nádobka. Postup je taký, že do nádobky sa naleje destilovaná voda s jedným percentom tinktúry lieku. Obsah sa pretrepe a vyleje. Do nádobky sa opäť naleje destilovaná voda, pretrepe sa a vyleje. Pri tom sa počíta s tým, že na stenách nádobky ostali kvapky z predchádzajúceho riedenia. Takáto potencia sa značí K. Napríklad Belladona K 30 znamená, že prípravok bol vyrobený Korsakovovou potenciáciou pri použití 30 stupňov riedenia. Čehovský (1994) uvádza, že podľa mnohých autorov sa účinok K potencií zastavuje pri čísle 30 a vyššie potencie sú už neúčinné. V rozpore s týmto tvrdením však v lekárňach možno kúpiť relatívne známe homeopatikum používané na chrípkové stavy s názvom Oscillococcinum, ktoré je podľa informačného letáku firmy Boiron (2004) v potencii K200.[8]

Konečným produktom výrobného procesu sú kvapky, alebo tabletky, či globule rôznych veľkostí. Sú vyrobené z mliečneho cukru a napustené príslušnou potenciou. Homeopatikum je distribuované v malých sklenených fľaštičkách z hnedého skla, čím sa obmedzuje prenikanie svetla (je potrebné nevystavovať homeopatiká priamemu svetlu). Údajnú liečivú schopnosť potencií tiež narúša silné magnetické pole a veľké teplo. Pri správnom skladovaní má homeopatikum údajne takmer neobmedzenú životnosť[9]

Tento princíp homeopatie je veľmi ľahko napadnuteľný. Množstvo aktívnych častíc v jednom móle látky nám udáva Avogadrova konštanta NA. Jej číselná hodnota je NA = 6, 022. 1023 / mol. Ak východisková látka, ktorú homeopaticky riedime v pomere 1:100, obsahuje jeden mól látky, tak množstvo aktívnych častíc po zriedení bude blízke hodnote N = 6, 022. 1021, čo je o dva rády menšie číslo. V homeopatii sa však využívajú aj C 200 alebo dokonca až C 10 000 potencie, z čoho vyplýva, že v takejto potencii sa už nemôže nachádzať žiadna častica z pôvodne riedenej látky, ktorá by mohla mať biologický efekt. Tvrdí sa, že čím je vyšší stupeň riedenia, tým hlbšie homeopatický preparát pôsobí (slovo hlbšie treba chápať ako prechod od telesnej sféry k psychickej).

Na výrobu preparátov sa v homeopatii používa šesť typov „látok“:

  • minerálne látky: kovy, zlúčeniny, soli…
  • rastlinné výťažky
  • živočíšne „lieky“: napr. z rozdrvených jašteríc.
  • nosody: prípravky vyrobené z patologických tkanív a sekrétov.
  • sarcody: prípravky z tkanív a sekrétov zdravých zvierat
  • imponderabilia (neodvážiteľné): kladná a záporná magnetická sila, elektrina, slnečné žiarenie a pod.[10]

Princíp tretí: Totalita symptómov

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa §18 Hahnemanovho Organonu racionálnej liečby, len totalita vedie k správnemu výberu lieku. Tretím princípom je tzv. totalita symptómov. Predpisované homeopatikum je homeopatom vybrané nielen na základe rôznych telesných symptómov, ale aj psychických charakteristík pacienta, ktoré homeopat získava rozhovorom s pacientom

Proving

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa §108 Organonu, na to, aby sme zistili účinky liekov, musíme uskutočniť provingy a podľa §107 je provingy potrebné vykonávať na zdravých ľuďoch, pretože len u nich sa účinky skúmaných liekov nemiešajú so symptómami choroby, ktorými trpia chorí.[11]

Homeopat teda vyberá homeopatikum na základe poznania jeho účinkov u zdravého človeka. Súbor týchto účinkov sa nazýva obraz lieku. Proving je postup, pri ktorom sa látka uvedená do stavu homeopatickej potencie podáva zdravým ľuďom nevediacim, akú látku užívajú. Ich úlohou potom je zapisovať si všetky výchylky od normálu v telesnej a psychickej oblasti a čas, v ktorom sa objavili. Výchylky, ktoré sa vyskytli u väčšiny osôb, tvoria obraz lieku.[9] O tom, ako viesť provingy zanechal Hahnemann svoje odporúčania v paragrafoch 121 – 142.

S definíciou provingu podľa Čehovského však nesúhlasí to, čo tvrdí Campbell.[12] V počiatkoch formovania systému homeopatickej liečby, boli obrazy liekov získavané z nepotencovaných látok (napokon princíp similia similimus curantur bol Hahnemanom odvodený z užitia nepotencovaného chinínu). Campbell ďalej udáva, že nevieme jednoznačne ako Hahnemann uskutočňoval proving. Môžeme si však o tom urobiť predstavu z toho, čo napísal vo svojich spisoch a zo správ, ktoré zanechali probanti. Podávané boli tinktúry alebo triturované látky v dávkach, ktoré vyvolávali určité účinky (triturácia je postup, ktorým sa pripravujú nerozpustné látky, napríklad kovy: trením v trecej miske s laktózou v pomere 1:10 alebo 1:100. Po šiestej triturácii sú látky tak jemne rozdrvené, že vo vode vytvárajú koloidné roztoky.[12] Potom sa pokračuje štandardným potencovaním, ktoré sme opísali v kapitole 2.1.3 Princípy homeopatie, v časti o potenciách.). Ich vyhodnotením a spísaním vznikla Materia medica pura. V počiatkoch homeopatie teda Hahnemann používal také dávky liekov ako konvenčná medicína. Až neskôr ich začal riediť (riediť, nie potencovať!), aby sa vyhol nežiaducim účinkom liekov. Myšlienka dynamizácie alebo potenciácie prišla až okolo roku 1825 (Prvá Materia medica pura vyšla v roku 1811, to znamená, že podľa Campbella potom obsahuje obrazy liekov získaných nepotencovaním liekov!) a ako udáva Campbell, hlavným dôvodom pre tento krok bol dôvod spirituálny (potentizáciou sa z látok uvoľňuje duchovná substancia, ktorá potom pôsobí na nehmotné riadiace centrum človeka – myšlienka svojou podstatou vitalistická).

Nie každá látka uvedená do stavu homeopatickej potencie vykázala provingom u zdravých ľudí nejaké výchylky. Dokonca sú pochybnosti o tom, či účinky zaznamenané probandmi sú dôsledkom skutočných vlastností homeopatík alebo dôsledkom autosugescie.[12] Naproti tomu Hayfield (1995, s. 12) píše, že „od Hahnemannových originálnych 100 overovaní bolo doteraz vedecky otestovaných asi 2000 látok.“

Materia medica

[upraviť | upraviť zdroj]

Obrazy homeopatík sú sústredené do kníh, všeobecne nazývaných Matérie mediky. Majú rôznych autorov a v súčasnosti sú ich desiatky. Autorom vôbec prvej homeopatickej Matérie mediky je Hahnemann (1811). K ďalším autorom patria J.T. Kent, H.C. Allen, A. Pulford, Wiliam a Oscar Boericke, Adolph von Lippe a ďalší. Materia medika je pre homeopata nevyhnutnou pomôckou k určeniu homeopatika, ktoré má byť pacientovi podané.

Bezpečnosť homeopatie

[upraviť | upraviť zdroj]

FDA (U.S. Food and drug administration) patriaca pod Ministerstvo Spojených štátov amerických pre zdravie a ľudské služby (U.S. department of health and human services) registruje niekoľko správ, v ktorých sa spájajú ochorenia s použitím homeopatík. Po prešetrení skonštatovala, že homeopatiká pravdepodobne neboli príčinou ochorení kvôli vysokému riedeniu.[13]

Aj keď niektorí pacienti podávajú správy o zhoršení symptómov po užití homeopatického lieku, homeopati vravia, že telo dočasne stimuluje symptómy, čím sa snaží nastoliť zdravie. Kvapalné homeopatiká obsahujú alkohol, ktorého pomerné množstvo je v lieku viac ako u konvenčných liekov. Žiadne nepriaznivé reakcie na takúto hladinu neboli do roku 1996, podľa zdroja z toho istého roku, zaznamenané (Stehlin, 1996). Aj keď klasická homeopatia vôbec neodporúča kombinovať homeopatickú liečbu s alopatickou, nie je známa interferencia homeopatík s konvenčnými liekmi.[14]

Experimentálne štúdie potvrdzujúce neúčinnosť potencií

[upraviť | upraviť zdroj]

Imunologický model

[upraviť | upraviť zdroj]

Podstatou tohoto modelu je skúmanie reakcie buniek imunitného systému na určité látky.

Biele krvinky (leukocyty) delíme podľa prítomnosti alebo neprítomnosti granúl v cytoplazme na dve skupiny: granulocyty a agranulocyty. Bazofily patria ku granulocytom. V krvi človeka sú veľmi vzácne – z celkového počtu bielych krviniek tvoria 0,3 – 1 %. V ich cytoplazme sa nachádzajúce granuly obsahujú histamín a iné látky, ktoré keď sú v procese tzv. degranulácie uvoľnené do mimobunkového priestoru, vyvolajú alergickú reakciu. Degranulácia je jav, pri ktorom granuly nachádzajúce sa vnútri bunky putujú k jej cytopazmatickej membráne, s ktorou fúzujú, čím sa do extracelulárneho priestoru vylieva obsah granúl; v podstate ide o tzv. tok alebo kolobeh membrán – v tomto prípade o granulokrinnú sekréciu. Degranulácia bazofilov môže byť vyvolaná viacerými podnetmi. Napríklad bazofily ľudí alergických na peľ degranulujú in vitro v kontakte s peľovým extraktom. Toto sa však nedeje s bazofilmi ľudí, ktorí nie sú alergickí na peľ.[15]

Existujú však také podnety alebo stimuly, kedy bazofily degranulujú vždy. Stane sa tak napríklad pri ich kontakte s anti – IgE sérom. Anti – IgE sérum môžeme získať, keď koze naočkujeme IgE sérum získané od človeka. Či k degranulácii skutočne došlo, môžeme dokázať tromi spôsobmi:[16]

  • meraním koncentrácie histamínu v extracelulárnom priestore,
  • farbením (degranulované bazofily strácajú schopnosť zafarbiť sa zásaditými farbivami),
  • pozorovaním expresie tzv. membránových markerov (exocytózou granúl dochádza k naviazaniu CD63 markerov na cytoplazmatickú membránu bazofilu; marker CD63 sa pred degranuláciou nachádzal v granulách a nie na cytoplazmatickej membráne).

Degranulácia bazofilov môže byť inhibovaná (zoslabená), ak degranulujúce bazofily vystavíme in vitro pôsobeniu histamínu v určitých koncentráciách. Ide o negatívnu biologickú spätnú reakciu.

Degranulácia bazofilov spôsobená zriedeným antiIgE sérom

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1988 bola v časopise Nature zverejnená štúdia s názvom “Degranulácia ľudských bazofilov spustená veľmi zriedeným antisérom voči IgE“. Krátko po svojom uverejnení spustila v médiách obrovský rozruch. Štúdia tvrdí, že keď sú ľudské bazofily vystavené anti-IgE antigénom, začnú uvoľňovať histamín z vnútrobunkových granúl. Toto môže byť demonštrované pri riedeniach anti-IgE od 1:102 po 1:10120. V týchto medziach degranulovalo 40 až 60% bazofilov a to aj napriek neprítomnosti akejkoľvek molekuly anti-IgE v najvyšších riedeniach. Aby sa degranulácia mohla prejaviť, riedenie muselo byť sprevádzané silným trasením, z čoho autori usúdili, že prenos biologickej informácie môže byť daný do súvisu s molekulárnym usporiadaním vody.[17]

Táto štúdia teda potvrdzovala účinnosť homeopaticky zriedených látok (potencií). Časopis Nature súhlasil s jej uverejnením pod niekoľkými podmienkami: výsledky museli byť potvrdené inými laboratóriami (potvrdené údajne boli; laboratóriami v Taliansku, Izraeli a Kanade) a musel byť daný súhlas pre vstup vyšetrovacieho tímu časopisu Nature do laboratória Dr. J. Benviste vo Francúzsku, ktorý je hlavnou osobou stojacou za touto štúdiou. Správa tímu, ktorý bol tvorený redaktorom Nature, sirom J. Maddoxom (fyzik), ďalej chemikom a odhaľovačom podvodov, W. Stewartom a eskamotérom menom J. Randi, bola zverejnená hneď v ďalšom čísle Nature pod názvom High-dilution experiments a delusion.[18]

Správa tímu z časopisu Nature uvádza okrem iných aj nasledovné závery:

  • Experimentálne prevedenie nebolo spôsobilé overiť biologickú účinnosť potencií. Nebolo zabránené neželanej kontaminácii vzoriek (napríklad pokusy boli uskutočňované na otvorenej lavici).
  • Fenomén biologickej účinnosti potencií nie je reprodukovateľný. Nebol uskutočnený žiaden seriózny pokus, ktorý by vysvetľoval, prečo tomu tak je. Napríklad, niektoré krvné vzorky poskytovali negatívne výsledky (teda bez degranulácie) a podľa záznamov experimentálnej činnosti laboratória (ktoré boli poskytnuté tímu Nature od Dr. Benveniste) sa v priebehu niekoľkých rokov vyskytli obdobia, kedy experiment neposkytoval pozitívne výsledky.
  • Nebol učinený žiaden seriózny pokus, ktorý by eliminoval systematické chyby, vrátane predpojatosti pozorovateľa.
  • Čo sa týka laboratórií, ktoré potvrdili výsledky tímu Dr. Benveniste (Miláno, Toronto, Rohovot), tím Nature po zhodnotení ich údajov, ktoré mal k dispozícii, uzavrel vec s tým, že k posúdeniu sú tieto údaje nedostatočné.

Dr. Benveniste reagoval na tieto závery článkom v tom istom čísle Nature.[19] Namietal napríklad, že zásahmi tímu Nature nebolo dodržané pôvodné prevedenie experimentu, že nikto z tímu Nature nebol imunológom, ďalej že hodnotenie Nature je založené na použití dvoch vzoriek krvi, pričom experiment sa odohrával v otrasných fyzických a psychických podmienkach a tiež, že päť rokov výskumu nemôže byť zmarených dvomi dňami, v ktorých experimenty neposkytli pozitívne výsledky.

Výsledky štúdie Davenas et al. (1988) sa pokúsili replikovať niektoré nezávislé laboratóriá. Napríklad štúdia autorov Ovelgonne at al. (1992)[20] konštatuje, že sa im nepodarilo potvrdiť výsledky štúdie Davenas et al. (1988), ktoré preto potrebujú objasnenie (nebol totiž dokázaný podvod zo strany autorov Davenas et al. (1988)).

Iná štúdia bola uverejnená v časopise Nature.[21] Autori došli k záveru, že nenašli dôkaz pre degranuláciu bazofilov, ktorá by mala byť spôsobená zriedeným anti-IgE sérom. Zo strany dr. Benveniste však bolo poukázané na to, že táto štúdia zanedbala verné okopírovanie pôvodnej metodiky.[22] Vecchi[23] po analýze tejto štúdie píše, že jej výsledok sa dá interpretovať aj tak, že s 99,73% pravdepodobnosťou je rozdiel medzi biologickým efektom potencií a biologickým efektom kontrolnej vzorky. Teda opak nulovej hypotézy, podľa ktorej nie je rozdiel medzi potencovanými roztokom a placebom.

Pozitívne reprodukcie záverov štúdie Davenas et al. (1988) uvádza Dr. Benveniste v hore zmienenom článku Reproduction or re-re-re-re-reproduction?

Inhibícia degranulácie bazofilov spôsobená zriedeným histamínom

[upraviť | upraviť zdroj]

V štúdii Belon et al. (2004) sa skúmal vplyv potencie histamínu na inhibíciu degranulácie bazofilov.[24] Záver, že potencie histamínu (10 – 30 až 10 – 38 M) inhibovali degranuláciu bazofilov, potvrdili tri zo štyroch na tejto štúdii zúčastnených laboratórií. Autorom inej nezávislej štúdie[25] sa nepodarilo potvrdiť závery štúdie Belon et al. (2004), čo vysvetlili tým, že príčinou môžu byť malé zmeny v ich experimentálnom prevedení.

Toxikologický model

[upraviť | upraviť zdroj]

Toxikologický model skúma vplyv jedu na tkanivá alebo pletivá. Možno ho aplikovať napríklad na rastliny, živočíchy alebo bunkové kultúry.

Tento model bol využitý vo výskumnej činnosti autorov Betti et al. (2004) z Univerzity Bologna;[26] konkrétne na semenách pšenice. V práci sa skúmal rast zŕn pšenice. Na experiment sa použilo 360 zŕn, ktoré boli rozdelené do troch skupín. Prvá skupina (C – anglicky control) bola kontrolná. Obsahovala 60 zŕn, ktoré boli poliate destilovanou vodou. Druhá skupina (P+0 – poisoned) s počtom 150 zŕn bola otrávená 0,1% roztokom oxidu arzenitého a vystavená jeho pôsobeniu po dobu 30 minút. Táto koncentrácia a čas sa ukázali byť takým stresom, ktorý ešte nebol smrteľný. Po uplynutí 30 minút boli semená 60 minút vyplachované vodou. Potom bolo každé semeno obalené kúskom hliny a vložené do špeciálne upravenej obálky po jednom a poliate 3,2 ml vody (v obálke sa nachádzala menšia celofánová obálka, ktorá udržiavala vlhké prostredie, vďaka čomu stačilo zrná poliať len raz). S treťou skupinou zŕn (P+T – poisoned and treated) bolo učinené to isté čo s druhou, len s tým rozdielom, že keď boli nakoniec vložené do obálok, neboli poliate obyčajnou vodou, ale 3,2 ml homeopatickej potencie D 45 oxidu arzenitého.

V siedmy deň od začiatku experimentu boli namerané hodnoty, z ktorých vyplýva, že podstatné rozdiely v raste jednotlivých častí klíčiacej rastlinky medzi druhou a treťou skupinou boli len v dĺžke stonky. Skupina otrávená oxidom arzenitým a poliata homeopatickou potenciou tej istej látky, ktorá otravu spôsobila (P+T), mala pri p<0,001 o 24% dlhšiu stonku ako skupina, ktorá bola otrávená a poliata len obyčajnou vodou (P+0). Z toho vyplýva, že aj keď homeopatická potencia D 45 oxidu arzenitého neobsahovala takmer určite žiadnu molekulu oxidu arzenitého, predsa ju podľa tejto experimentálnej štúdie nemožno považovať za obyčajnú vodu.

K iným záverom dospeli autori štúdie Binder et al. (2005).[27] D 45 Arsenicum album malo v porovnaní s výsledkami pôvodnej štúdie opačný, teda inhibičný efekt na rast výhonku.

Klinické štúdie

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1997 bola v britských lekárskych novinách Lancet zverejnená súhrnná štúdia, podľa ktorej, výsledky metaanalýzy sa nezlučujú s tvrdením, že klinické výsledky homeopatie sú zapríčinené placebom.[28] Podľa nulovej hypotézy: „Všetky klinické efekty homeopatie sú zapríčinené placebom“ by mal byť nulový rozdiel v konečnom výsledku súhrnnej štúdie medzi skupinami, ktoré užívali homeopatikum a skupinami, ktoré užívali placebo. Tento rozdiel však nulový nebol. Výsledok kombinácie 89 čiastkových štúdií vychádza v prospech homeopatie. K dôležitému zisteniu však tiež patrí, že ak sa z 89 štúdií vybrali tie kvalitnejšie (kvalitu štúdie vyjadruje napríklad veľkosť vzorky, t. j. koľko probandov sa zúčastnilo štúdie), homeopatia strácala výraznú dominanciu nad placebom. Na záver autori tejto štúdie konštatujú, že dôkazy, ktoré by hovorili o jasnej účinnosti homeopatie pre každý klinický stav, sú nedostatočné.

V auguste roku 2005 bola v tých istých britských lekárskych novinách zverejnená metaanalýza s názvom Sú klinické efekty homeopatie placebo efekty? Porovnávacia štúdia placebo kontrolovaných pokusov homeopatie a alopatie.[29] Jej záverom je tvrdenie, podľa ktorého klinické efekty homeopatie sú placebo efektom. K tomuto článku bol pripojený aj anonymný redakčný úvodník s titulom Koniec homeopatie, v ktorom stálo, že lekári by mali poučiť svojich pacientov, aby nebrali homeopatické prípravky. Zo strany zástancov homeopatie je uvádzané, že štúdia bola vypracovaná aj na takých homeopatických štúdiách, v ktorých sa skúmal vplyv homeopatík na chirurgické a anesteziologické stavy, kde homeopatia nehrá žiadnu rolu.[30][31] Nie je známy pôvod 8 homeopatických vybraných štúdií, čo vnáša do celej súhrnnej štúdie netransparentnosť. Autori metaanalýzy (Shang, 2005) údajne neuviedli, ktoré jednotlivé klinické štúdie podrobili analýze.

Kvalita experimentálnych homeopatických štúdií je význačným problémom, ktorý bráni konečnému konštatovaniu, či je alebo nie je homeopatia úspešná. Jonas et al. (2001) po zhodnotení klinických experimentov v oblasti homeopatie, ktoré boli uskutočnené v rokoch 1945 – 1995 a publikované v anglickom jazyku, tvrdia, že klinický homeopatický výskum je vo fáze detstva. Jednotlivé klinické štúdie charakterizuje vo väčšine prípadov nízky počet probandov, slabá meracia technika a žiadne replikácie.[32]

Obchod s homeopatickými liekmi

[upraviť | upraviť zdroj]

Homeopatia je priemysel s odhadovanou hodnotou 5[33] až 6 miliárd dolárov (2020).[34] Viaceré súkromné osoby, vedci a lekári (napr. Donald Driscol, advokát zo Severnej Kalifornie a onkológ Dr. Wallace Sampson) vedú súdne spory s výrobcami a distribútormi homeopatických liekov tvrdiac, že homeopatické produkty sú vnucované v rozpore so zákonom o ochrane spotrebiteľa, poukazujú na neférové obchodné praktiky a zavádzajúcu reklamu.

Skeptické názory

[upraviť | upraviť zdroj]

„Pokiaľ sa zákony chémie nezbláznili, je väčšina homeopatických liekov príliš zriedená na to, aby mohla mať nejaký fyziologický účinok...“ Consumer Reports (január 1987)

„Ak by FDA vyžadovala, aby homeopatické lieky dokázali svoj účinok, aby mohli zostať na trhu, tak by homeopatia v USA vyhynula.“ Dr. Stephen Barrett

„Ako homeopati vysvetlia tú domnelú potenciu nekonečne malej dávky, dokonca aj vtedy, keď sa zriedením odstránili všetky molekuly lieku? Začnú hovoriť o záhadných vibráciách, rezonanciách, silových poliach alebo radiácii, ktoré sú všetky vede neznáme.“ Martin Gardner

Zdroje a odporúčané čítanie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • VITHOULKAS, George. Homeopatická věda. Praha : Alternativa, 1997. 334 s. ISBN 80-85993-35-X.
  • Homeopatia - Liek alebo jed? Pavol Hucík, Bystrany, 2008 [1] Archivované 2009-02-16 na Wayback Machine
  • Homeopatie: Víc než léčba – Jiří Čehovský, Praha: Alternativa, 1994, 184 s.
  • Homeopathic remedies besieged by lawsuits – Tom Philp, Sacramento Bee, Dec. 16, 1996.
  • Homeopathy - the ultimate fake – Stephen Barrett, M.D.
  • Homeopathy - a position statement – National Council Against Health Fraud
  • Homeopathy: Gentler healing? Or watered-down deception? – The Health Gazette of Karl Hempel, M.D.: Homeopathy
  • Is Evidence for Homeopathy Reproducible? – The Lancet
  • Homeopathy: Is It Medicine? – Barrett, Stephen; Hundredth Monkey and Other Paradigms of the Paranormal – A Skeptical Inquirer Collection, ed. Kendrick Frazier (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1991), str. 271 – 277.
  • Homeopatia – praktické použitie v rodine - Robin Hayfield, Bratislava: Ikar, 1995, 144 s, ISBN 80-7118-191-9
  • Čo je homeopatia? – Peter Bezemek, Banská Bystrica, 2011 [2]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ A systematic review of systematic reviews of homeopathy. British Journal of Clinical Pharmacology, 2002, s. 577–82. ISSN 0306-5251. DOI: 10.1046/j.1365-2125.2002.01699.x. PMID 12492603.
  2. ↑ "Are the clinical effects of homoeopathy ... [Lancet. 2005 Aug 27-Sep 2] - PubMed - NCBI". ncbi.nlm.nih.gov. 2014. Retrieved 2 February 2014.
  3. ↑ CSICOP, cited in National Science Foundation Subcommittee on Science & Engineering Indicators (2000). "Science and Technology: Public Attitudes and Public Understanding: Science Fiction and Pseudoscience". National Science Foundation. Retrieved 13 July 2007.
  4. ↑ Raimo Tuolema. [link.springer.com/content/pdf/10.1007/978-94-009-3779-6_4.pdf "Science, protoscience and pseudoscience."] J C. Pitt and M. Pera (eds), Rational Changes in Science, pp. 83–101. D. Riedel, 1987.
  5. ↑ Šiška P.: Homeopatia – možno na tom predsa niečo je.... In: Quark, 11, 2005, s. 40 – 41
  6. ↑ Čehovský, 1994, s. 19
  7. ↑ Hahnemann S.: Organon der Heilkunst' [online]. [Cit. 2008-06-24]. Dostupné online. Archivované 2007-06-29 z originálu.
  8. ↑ BOIRON: Oscillococcinum' [online]. [Cit. 2005-01-29]. Dostupné online. Archivované 2005-01-29 z originálu.
  9. ↑ a b Čehovský, 1994
  10. ↑ HUBBARD-WRIGHTOVÁ E., Rýchly kurz homeopatie, Alternativa, Praha 1997, s. 34.
  11. ↑ Hahnemann, 1921
  12. ↑ a b c CAMPBELL, Anthony. Homeopathy in Perspective. [s.l.] : Lulu, 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-84753-737-9.
  13. ↑ STEHLIN, Isadora. Homeopathy: Real Medicine or Empty Promises?. FDA Consumer magazine, december 1996. Dostupné online [cit. 2009-06-16]. Archivované 2007-09-29 z originálu. (po anglicky)
  14. ↑ Questions and Answers About Homeopathy [online]. National Center for Complementary and Alternative Medicine, apríl 2003, rev. 2009-01-12, [cit. 2009-06-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ Fisher, P.: The end of the Benveniste affair? Archivované 2005-12-24 na Wayback Machine na web stránke Positive health
  16. ↑ Biological research Homeopathy Boiron Group
  17. ↑ DAVENAS, E; BEAUVAIS, F; ARNARA, J, et al. Human basophil degranulation triggered by very dilute antiserum against IgE. Nature, jún 1988, roč. 333, čís. 6176, s. 816 – 818. DOI: 10.1038/333816a0. PMID 2455231. (po anglicky)
  18. ↑ MADDOX, John; RANDI, James; STEWART, Walter W. 'High-dilution' experiments a delusion. Nature, júl 1988, roč. 334, čís. 6180, s. 287 – 291. DOI: 10.1038/334287a0. PMID 2455869. (po anglicky)
  19. ↑ BENVENISTE, Jacques. Dr Jacques Benveniste replies. Nature, júl 1988, roč. 334, s. 291. DOI: 10.1038/334291a0. (po anglicky)
  20. ↑ OVELGÖNNE, J H; BOL, A W J M; HOP, W J C, et al. Mechanical agitation of very dilute antiserum against IgE has no effect on basophil staining properties. Experientia, máj 1992, roč. 48, čís. 5, s. 504 – 08. DOI: 10.1007/BF01928175. PMID 1376282. (po anglicky)
  21. ↑ HIRST, S J; HAYES, N A; BURRIDGE, J, et al. Human basophil degranulation is not triggered by very dilute antiserum against human IgE. Nature, december 1993, roč. 366, čís. 6455, s. 525 – 527. DOI: 10.1038/366525a0. PMID 8255290. (po anglicky)
  22. ↑ Benveniste J.: Reproduction or re-re-re-re-reproduction? Archivované 2007-07-08 na Wayback Machine Digibio
  23. ↑ Vecchi I.: Experiments past and future Weirdtech
  24. ↑ BELON, P; CUMPS, J; ENNIS, M, et al. Histamine dilutions modulate basophil activation. Inflammation Research, máj 2004, roč. 53, čís. 5, s. 181 – 188. DOI: 10.1007/s00011-003-1242-0. PMID 15105967. (po anglicky)
  25. ↑ GUGGISBERG, Adrian G; BAUMGARTNER, Stephan M; TSCHOPP, Cornelia M, et al. Replication study concerning the effects of homeopathic dilutions of histamine on human basophil degranulation in vitro. Complementary Therapies in Medicine, jún 2005, roč. 13, čís. 2, s. 91 – 100. Dostupné online [cit. 2009-06-16]. DOI: 10.1016/j.ctim.2005.04.003. PMID 16036166. Archivované 2010-08-02 z originálu. (po anglicky)
  26. ↑ BETTI, L; BRIZZI, M; NANI, D, et al. Effect of high dilutions of Arsenicum album on wheat seedlings from seed poisoned with the same substance. British Homoeopathic journal, apríl 1997, roč. 86, čís. 2, s. 86 – 89. DOI: 10.1016/S0007-0785(97)80122-6. (po anglicky)
  27. ↑ BINDER, M; BAUMGARTNER, S; THURNEYSEN, A. The Effects of a 45x Potency of Arsenicum album on Wheat Seedling Growth – a Reproduction Trial. Forschende Komplementärmedizin Und Klassische Naturheilkunde, október 2005, roč. 12, čís. 5, s. 284 – 291. DOI: 10.1159/000087969. PMID 16230858. (po anglicky)
  28. ↑ LINDE, Klaus; CLAUSIUS, Nicola; RAMIREZ, Gilbert, et al. Are the clinical effects of homeopathy placebo effects? A meta-analysis of placebo-controlled trials. Lancet, september 1997, roč. 350, čís. 9081, s. 834 – 843. DOI: 10.1016/S0140-6736(97)02293-9. PMID 9310601. (po anglicky)
  29. ↑ SHANG, Aijing; HUWILER-MÜNTENER, Karin; NARTEY, Linda, et al. Are the clinical effects of homoeopathy placebo effects? Comparative study of placebo-controlled trials of homoeopathy and allopathy. Lancet, august 2005, roč. 366, čís. 9487, s. 726 – 732. DOI: 10.1016/S0140-6736(05)67177-2. PMID 16125589. (po anglicky)
  30. ↑ SHAH, Rajesh. The Lancet's absurd story [online]. [Cit. 2009-06-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  31. ↑ FISHER, Peter. Homeopathy and The Lancet. Evidence-based Complementary and Alternative Medicine, marec 2006, roč. 3, čís. 1, s. 145 – 147. DOI: 10.1093/ecam/nek007. PMID 16550237. PMC: 1375230. (po anglicky)
  32. ↑ JONAS, Wayne B; ANDERSON, Rachel L; CRAWFORD, Cindy C, et al. A systematic review of the quality of homeopathic clinical trials. BMC Complementary and Alternative Medicine, 2001, roč. 1, s. 12. DOI: 10.1186/1472-6882-1-12. PMID 11801202. PMC: 64638. (po anglicky)
  33. ↑ Research and Markets. Worldwide Homeopathy Industry to 2028 - Healthcare Expenditure and Reimbursement Presents Opportunities [online]. prnewswire.com, [cit. 2021-12-22]. Dostupné online.
  34. ↑ RESEARCH, Precedence. Homeopathic Products Market Size to Hit USD 19.7 Bn by 2030 [online]. globenewswire.com, 2021-11-16, [cit. 2021-12-22]. Dostupné online.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Homeopatia&oldid=7910600“