Horný Hodrušský tajch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súradnice: 48°27′33″S 18°51′14″V / 48,459106°S 18,853977°V / 48.459106; 18.853977

Horný Hodrušský tajch

Horný Hodrušský tajch je tajch v Štiavnických vrchoch v katastrálnom území obce Hodruša-Hámre.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Tajch vznikol pravdepodobne v druhej polovici 16. storočia[chýba zdroj] na dne hornej časti kotliny Holle (Peklisko) v Hodrušskej hornatine. Prvá písomná zmienka o tajchoch v Peklisku je z roku 1584 ale nemusí sa vzťahovať k tomuto tajchu, istá je zmienka z roku 1617, 1630 nasledujúca z roku 1706. V 1736 projektoval a realizoval zvýšenie jeho hrádze Samuel Mikovíny. Roku 1946 bol po prietrži mračien a vytečení opravovaný.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Od konca 1. svetovej vojny do jeho vypustenia bol Horný Hodrušský tajch popri tajchu Počúvadlo a Klinger jedným z najobľúbenejších stredísk domáceho aj zahraničného turizmu, a výletov. Pre jeho romantické zovretie v lesoch bol považovaný za najkrajší tajch v Štiavnických vrchoch, československý skauting tu mal vystavené stále táborisko aj s drevenou chatou. Táto v roku 1948 vyhorela a už nebola obnovená Tajch bol viackrát nadstavovaný, v 60. rokoch 20. storočia bol po ďalšom incidente s prietržou mračien vypustený kvôli možnému ohrozeniu bane Rozália, v roku 1966 bol odovzdaný Štátnym lesom, jeho dno a hrádza bola vysadená stromami. V 80. rokoch bol zavážaný jalovinou z razenia Autotunelu a hĺbenia Novej Rozália šachty. V roku 2005 bola hrádza tajchu rekonštruovaná, aby zvyšok jeho kapacity teda asi 1/3 mohol byť využívaný ako zdroj vody pre zasnežovanie blízkeho lyžiarskeho strediska. Obnovený bol výpustný systém, prepadový sklz aj časť zberného jarku. Pri hrádzi tajchu stojí na mieste bývalých banských budov od roku 2012 novovybudovaný štvorhviezdičkový hotel s wellness centrom rovnakého mena ako lyžiarske stredisko.

V súčasnosti je tajch (pravdepodobne) v správe Slovenského vodohospodárskeho podniku, využíva sa pre potreby spomenutého športového strediska.

Technické využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Horný Hodrušský tajch zachytával zrážkové vody z kotliny Holle, z dnového výpustu ich prepúšťal do Kráľovského vodného jarku šachty Michal v doline Althandel nad Banskou Hodrušou. Z Kráľovského jarku bola odrážka aj na šachtu Lill. Druhý náhonný jarok pokračoval úbočím Širokej cez dolinu Bärenleuten nad Hornú centrálnu stupu, kde hnal najprv vodné kolesá, neskôr Peltonove turbíny s dynamami na jej osvetľovanie a pohon strojov. Vody zadržané Horným a Dolným tajchom čerpali vodu z hlbších častí baní na úroveň dedičných štôlní, hnali mechy hút kladivá hámrov a stúp na úpravu železných aj drahokovových rúd. Od roku 1630 sa v doline pod tajchom dobývali a spracovávali len drahokovové a polymetalické rudy.

Základné parametre tajchu[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nadmorská výška koruny hrádze: 575 m n. m.
  • Objem: súčasný cca 80 000 m³, pôvodný 255 000 m³
  • Vodná plocha: súčasná cca 0,5 ha
  • Dĺžka koruny hrádze: 245 m
  • Šírka koruny hrádze: max. 7 m
  • Výška hrádze od terénu: 17 m
  • Maximálna hĺbka: 14 m

Typ hrádze[upraviť | upraviť zdroj]

Zemná sypaná – heterogénna, konštrukcia a členenie hrádze je rovnaké ako pri tajchu Rozgrund alebo Dolnohodrušský tajch.

Dĺžka prívodných (zberných) jarkov[upraviť | upraviť zdroj]

Časť zberného jarku (Juhovýchodného) od úseku Hodrušského potoku nad Dolným Hodrušským jazerom bola zrekonštruovaná, formou podzemného vodovodu v dĺžke cca 700 m napája tajch v súčasnosti. Druhý zberný jarok (Severozápadný) v 50. rokoch 20. storočia zanikol, bol prebudovaný na trať, ktorou sa vozila ruda k tzv. Povrchovej zvážnej až do ukončenia rekonštrukcie Hodrušskej Dedičnej štôlne. Bol dlhý cca 1 500 m. Tajch má dva prirodzené prítoky – jeden zo smeru dnešnej lanovky lyžiarskeho strediska, druhý zo smeru vstupnej štôlne Bane Rozália a doliny za ňou

Dĺžka náhonných jarkov[upraviť | upraviť zdroj]

Jarok k stupe Horného hodrušského banského závodu cez Barenleuten cca 1 200 m. Kráľovský vodný jarok v dĺžke 5 660 m s 690 metrov dlhou Kráľovskou vodnou štôlňou privádzal naakumulované vody druhou stranou hlavnej doliny k Brennerskému tajchu a následne k šachte Michal banského závodu Althandel nad Banskou Hodrušou.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Lichner a kol.: Banská Štiavnica – Svedectvo času, Harmony 2002
  • Zborník konferencie Štiavnické Bane 2003, vyd. Bevex, Prievidza in Spravodaj č. 2 - 4/2003
  • Durbák a kol.: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, Harmony, Banská Bystrica, 2004