Hriech
Hriech je v náboženských súvislostiach akt narušujúci náboženské príkazy alebo zákazy, alebo činnosť v rozpore s morálnymi normami zavedenými v danej spoločnosti. Je to pojem najčastejšie používaný v náboženských súvislostiach (v kresťanstve, judaizme a islame).
„Hriech je slobodné a vedomé porušenie Božieho príkazu“.[1] Teda aby sa mohlo hovoriť o ťažkom hriechu, musia byť splnené tri podmienky: sloboda, vedomie a vedomosť o veci. Ak jedna z týchto podmienok chýba, hovorí sa iba o materiálnom hriechu, ktorého pripočítateľnosť býva obmedzená.[2]
Pôvod pojmu
[upraviť | upraviť zdroj]Grécky výraz hamartéma (αμαρτημα), podobne ako hebrejské slovo chet (חֵטְא), znamenalo pôvodne zblúdenie, omyl, chybu. V starších pohanských spoločnostiach sa hriechom rozumelo aj pochybenie vo vzťahu k božstvám. Latinské peccatum (pecco od ped-cos, krívavý) zrejme znamenalo chybu pri obete, zviera s chybou; „hrešiť“ v staršej slovenčine znamenalo kliať, preklínať. Až s postupným rozvíjaním ľudskej subjektivity, s posilňovaním osobnej slobody a zodpovednosti a so vznikom monoteistických náboženstiev sa začal hriech chápať ako osobné a vnútorné previnenie a náboženstvo sa začalo spájať s morálkou v našom zmysle slova. Previnenie voči človeku sa začalo chápať aj ako hriech proti Bohu. Túto premenu je možné sledovať v Biblii. Vedomá reflexia hriechu sa rodila na prelome 3. a 2. tis. pred n. l. na Prednom východe. V starom sumerskom náboženstve pravdepodobne pojem hriechu nebol príliš rozvinutý, avšak zrejme odtiaľ pochádza.[3] V období formulácie sumerského mýtu o potope sveta zapísaného klinovým písmom na hlinených tabuľkách začalo byť vedomie hriechu všeobecne, ale tiež vedomie hriechu osobného hlbšie reflektované. Ucelenú reflexiu hriechu nachádzame v mezopotámskej oblasti v období medzi rokmi 1350 – 1050 pred n. l., kedy vzniká tzv. katalóg hriechov nazvaný Šurpu (slovensky spálenie). Hebrejská formulácia mravov, zákona a hriechu v Tanachu je o stovky rokov mladšia. Predpokladá sa, že sumerskí myslitelia v 3. tis. pred n. l. vystavali základy kozmológie a teológie, z ktorej neskôr čerpal celý staroveký Predný východ, najmä v oblasti stvorenia, vzťahu Boha/bohov k človeku a jeho narušenia stvorenia hriechom.[3]
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
|
Tento článok týkajúci sa náboženstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |
- ↑ HALÍK, Tomáš. Vzdáleným nablízku. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2011. ISBN 978-80-7106-907-2. S. 202.
- ↑ TOMÁŠEK, František. Katechismus katolického náboženství. Praha : Dědictví Svatováclavské, 2013. S. 130-133.
- ↑ a b HAVELKA, Ondřej. Předovýchodní zprávy o potopě světa, trestajících dingirech a vědomí hříchu [online]. Dingir, [cit. 2022-09-29]. Dostupné online. (po česky)