Integrál

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Integrál je spolu s deriváciou najdôležitejší pojem matematickej analýzy. Pojem integrálu je zovšeobecnením pojmov ako plocha, objem, súčet či suma. Integrovanie je opačná operácia k derivovaniu.

Neurčitý integrál[upraviť | upraviť zdroj]

Definícia: Funkcia F sa nazýva primitívna funkcia k funkcii f na otvorenom intervale I, ak platí F' = f na intervale I.

Hľadanie neurčitého integrálu (primitívnej funkcie) je opačný proces k určovaniu derivácie. Pri výpočte sa vychádza zo známych integrálov (tzv. tabuľkové integrály) a využíva sa lineárnosť, metóda per partes a substitučná metóda.

Určitý integrál[upraviť | upraviť zdroj]

Integrál ako plocha pod krivkou.

Jednoducho povedané, určitý integrál nezápornej funkcie f(x) medzi nejakými dvoma bodmi a, b je rovný ploche obrazca ohraničeného priamkami x = a, x = b, osou x a krivkou definovanou funkciou f. Formálnejšie povedané, taký integrál je rovný miere množiny S definovanej ako

Integrál sa označuje štylizovaným pretiahnutým písmenom ſ (tzv. dlhé s; z lat. ſumma, summa). Toto značenie zaviedol matematik Gottfried Leibniz.

Integrál opísaný v predchádzajúcom odseku by sa zapísal ako , kde znak označuje integrovanie, a a b sú integračné medze (len pri určitom integrále), dx označuje premennú, podľa ktorej sa integruje (pôvodne označovalo infinitezimálnu hodnotu, ale dnes slúži len ako rýdzo symbolické označenie bez ďalšieho významu).

Príklad[upraviť | upraviť zdroj]

Plocha pod krivkou fx=2x+3, pre 4<x<7:[1]

Tabuľkové integrály[2][upraviť | upraviť zdroj]

Aplikované tabuľkové integrály[2][upraviť | upraviť zdroj]

Presnejšia definícia[upraviť | upraviť zdroj]

Existuje veľa definícií integrálu, ktoré pre rozumne správajúce sa funkcie[chýba zdroj] vedú k rovnakým výsledkom. Z nich najdôležitejšie sú Riemannov integrál a Lebesgueov integrál.

Riemannov integrál navrhol Bernhard Riemann roku 1854 a išlo o prvú definíciu integrálu zodpovedajúcu dnešným pomerom. Lebesgueov integrál vytvoril Henri Lebesgue. Lebesgueov integrál a ďalšie, ešte pokročilejšie integrály, umožňujúce integrovať širšie triedy funkcií, platia pre ne silnejšie verzie mnohých tvrdení a poskytujú mnohé výhody. Patrí sem napríklad Kurzweilov integrál.

Komplexný integrál[upraviť | upraviť zdroj]

V komplexných číslach sa spravidla používajú krivkové integrály. Ak tieto integrály prebiehajú po uzavretej krivke v komplexnej rovine, potom je spravidla možné ich spočítať pomocou reziduálnej vety, Cauchy-ovho vzorca alebo Cauchy-ovej vety.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. AlejTech.sk. Určitý integrál - Leibnitz a Newtonova metóda [online]. priklady.eu, [cit. 2021-11-07]. Dostupné online.
  2. a b CHEMNITIUS, Fritz. Riešené príklady derivácie a spätnej integrácie funkcií. Preklad prof. Anton Dubec. 6.. vyd. Bratislava : Slovénské vydavateľstvo technickej literatúry, 1966. 252 s. Kapitola Základné integrály, s. XI,7.
  3. P. HORÁK - Ľ. NIEPEL. Prehľad matematiky. Bratislava: Vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry, 1982, [cit. 1982-03-03].