Izák Potter

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Izák Potter[1] (angl. Isaac Potter; * 17. február 1690, Chaddesley Corbett, Anglicko – † 18. február 1735, Štiavnické Bane, Slovensko) bol anglický konštruktér parných strojov.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Izák Potter bol synom kováča Humphreyho Pottera st., ktorý bol v kontakte so staviteľom prvého atmosférického parného stroja Thomasom Newcomenom. V roku 1717 prišiel aj s bratom Humphreym Potterom ml. do Benátska, kde začali stavať parný stroj na čerpanie vody. V septembri 1718 Potterov brat tragicky umierel a Izák sa pravdepodobne vrátil do Anglicka. Začiatkom júla 1720 však už prišiel do Viedne v sprievode tlmočníka menom Sabathery a ponúkol cisárovi Karolovi VI., že postaví parný stroj na čerpanie vody v baniach. V dňoch 8. až 17. júla 1720 prvýkrát navštívil Banskú Štiavnicu a Novú Baňu, kde sa zoznámil nielen s tamojšími baňami, ale aj zariadeniami na odčerpávanie vody. Po zvážení svojich možností dňa 21. augusta 1721 podpísal zmluvu na skonštruovanie atmosférického parného stroja na šachte Althandel v Novej Bani. O tri týždne neskôr prišiel do Novej Bane, kde začal so stavbou stroja. Po jeho dokončení o rok neskôr sa uskutočňuje prvá skúška. V dňoch 11. január až 6. február 1723 uskutočňuje Potter ďalšiu skúšku parného stroja v Novej Bani. Následne vzniká tzv. Privilegované uhorské tažiarstvo na šachte Althandel v Novej Bani, ktorého podielnikom sa stáva aj on sám a žiada Dvorskú komoru o rezervovanie práv na vybudovanie parného stroja v Banskej Štiavnici, garantovanie privilégia na stavbu obdobných strojov v celej ríši a na využívanie lesov, vôd a ciest potrebných k ťažbe po dobu 10 rokov. Dňa 14. júla 1726 sa oženil s dcérou banského správcu na Althandli Wilhelma Deutgena.

20. septembra 1726 predal Potter 1/64 podielu Privilegovaného uhorského ťažiarstva svojmu spoločníkovi Louis de la Hayemu za 4 000 zlatých. Dňa 23. novembra 1727 sa zúčastnil slávnostného začiatku otvárky šachty Karol v Novej Bani, kde mal byť umiestnený druhý parný stroj. V roku 1727 Potter podal žiadosť na banský súd v Novej Bani o pridelenie údelu na ťažbu železnej rudy na Veľkom Poli a zakladá ťažiarsku spoločnosť. Taktiež podnikal so svojim spoločníkom Jeanom Grillom Costebadiem na bani Baba-Dolina pri Pukanci. Privilegované ťažiarstvo v Novej Bani sa však pre neúspechy v ťažbe a pretrvávajúcej strate v rokoch 1729 a 1730 rozpadlo a podiely v novobanských baniach prebral štát.

V auguste 1729 čelil Potter žalobe cisárskeho hodinára Dove Wiliamsona pre dlh 650 zlatých. Dňa 8. júna 1730 nariadil hlavný komorský gróf vyplácať Potterovi 4 zlaté týždenne, keďže bol bez prostriedkov a jeho prítomnosť v tunajšej banskej oblasti bola potrebná. Potter pre finančné problémy následne predal svoje podiely na Veľkom Poli pri Novej Bani.

V roku 1731 sa zúčastnil na prieskume zásob uhlia na Koháryho majetku neďaleko Ilije (obec pri Banskej Štiavnici).

Od roku 1732 robil Potter aj pokusy s vykurovaním „ohňového“ stroja v Novej Bani kamenným uhlím. V nasledujúcich rokoch pod vedením J. E. Fischera von Erlach spolupracoval na výstavbe atmosférických parných strojov na Vindšachte (Štiavnické Bane). V roku 1734 nariadením Dvorskej komory rozobral parný stroj v Novej Bani, ktorý bol vlatníctvom štátu, a následne ho inštaloval pri šachte Kyslá v Dolných Hámroch (dnes šúčasť obce Hodruša-Hámre).

Po krátkej a vážnej chorobe dňa 2. februára 1735 spísal pred svedkami svoj testament pred Banským súdom v Banskej Štiavnici. Avšak už niekoľko dní na to zomiera a 13. februára 1735 sa koná jeho pohreb na Vindšachte (Štiavnické Bane). Koncom augusta 1735 anglický veľvyslanec vo Viedni Thomas Robinson písomne informuje príbuzných o jeho skone. Jeho testament bol napadnutý jedným zo spolupodielnikov a prebieha dlhoročný spor o značnú finančnú pohľadávku, na ktorú si nárokoval Louis de la Haye. Konečne, 22. augusta 1742 hlavný komorský gróf J N. Mitrovský definitívne rozhodol spor o Potterovo dedičstvo v prospech jeho dedičov.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. POTTER, Izák. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok VII O – Q. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2020. 718 s. ISBN 978-80-8149-127-6. S. 616 – 617.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]