Kázanie svätého Mareka v Alexandrii

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kázanie svätého Mareka v Alexandrii
Gentile e giovanni bellini, predica di san marco in alessandria 01.jpg
Základné informácie
AutorGentile Bellini a Giovanni Bellini
Rok1504 – 1507
Technikaolej na plátne
Rozmery347 × 770 cm
GalériaPinacoteca di Brera
Miláno, Taliansko

Kázanie svätého Mareka v Alexandrii (The Preaching of Saint Mark in Alexandria) je obraz, ktorého autorom je údajne Gentile Bellini (1429 – 1507).

Gentile a Giovanni Bellini boli synovia talianskeho maliara Jacopa Bellini (okolo 1400, Benátky – 1470, Benátky). Gentile viedol dielňu svojho otca a od roku 1466 sa stal oficiálnym maliarom mesta Benátok. V roku 1469 bol menovaný falcgrófom a v rokoch 1479 až 1481 ho Benátky vyslali na diplomatickú misiu do Konštantínopolu. Po svojej smrti zanechal Gentile svojmu mladšiemu bratovi Giovannimu v závete dva náčrtníky ich otca. V náčrtníku bola aj požiadavka na dokončenie obrazu Kázanie svätého Mareka v Alexandrii. Obraz bol pôvodne určený pre Scuolu di S. Marco. Jeho námet nie je obvyklý, rozprávanie zo života patróna nie je súčasťou svätcovej legendy. Maliar zobrazil kázanie svätca na námestí a využil túto príležitosť na vykreslenie mnohých postáv v načúvajúcom dave Benátčanov a Orientálcov. Celý výjav nie je koncipovaný podľa historických kulís, ale podľa maliarovej predstavy o živote v Oriente.[1] Belliniho obraz sa vyznačuje perfektnou perspektívou, jemnými farbami a skvele odtieňovanými farebnými plochami. Jednotný štýl obrazu, maliarova schopnosť ukázať príbeh a nebyť opisný, jeho realizmus a zároveň akási bezstarostná ľahkosť diváka okamžite zaujme. Bellini vo svojej tvorbe rozriešil koexistenciu saturovaných farieb a šírenia svetla a zároveň si prisvojil toskánsky štýl ranej renesancie, taliansky "naturalizmus". Nevadilo mu požičať si všeličo od svojich mladších kolegov, Carpaccia (1455 – 1526) a Girorgioneho (1477 – 1510). Jeho chromatika anticipuje tonálnu maľbu a opiera sa o prepracované perspektívne prvky diela. Svojmu zmyslu pre rozprávanie podriaďoval nekoherentné, preciozne, pochmúrne alebo rozveseľujúce detaily. Má nesporné zásluhy o vývoj benátskych vedút a panoramatických obrazov.[2]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. STUKENBROCK, Christine; TÖPPER, Barbara. 1000 mistrovských děl Evropského malířství 1300 1850. Ed. Andrea Poláčková; redakcia Jan Heller. Praha : Nakladatelství Slovart, 2008. ISBN 978-80-7391-129-4.
  2. LEGRAND, Gérard. Renesance. Ed. Jan Royt; redakcia Marie Černá, Eva Stříbrná; preklad Felipe Serano. Praha : Paseka, 2000. ISBN 80-7185-292-9. S. 66.