Kapitánova dcéra (kniha)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kapitánova dcéra
rus. Капитанская дочка
Captain's Daughter 1837.jpg
Prvá strana z pôvodne publikovanej verzie

Autor Alexandr Sergejevič Puškin
Pôvodný jazyk ruský
Krajina vydania Nemecko
Dátum 1. vydania originálu 1836
Literárne obdobie romantizmus
Literárny druh epika
Literárny žáner romantická historická novela
Slovenské vydania knihy

Kapitánova dcéra (rus. Капитанская дочка) je romantická historická novela od Alexandra Sergejeviča Puškina z roku 1836.

Táto historická novela sa odohráva počas Pugačovovho povstania v 70. rokoch 18. storočia. Nesie typické znaky historickej prózy prvej polovice 19. storočia. Obsahuje historickú rovinu a rovinu osobnú. Novela je napísaná vo forme rodinných zápiskov.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Mladého šľachtica Petra Andrejeviča Grineva pošle jeho otec, ktorý si zakladá na tradíciách a dôstojnosti, slúžiť do vojska na juhovýchode ruskej cárskej ríše. Grinev v posádke získava prvé naozajstné skúsenosti. Stretáva sa s dobrom aj so zlom. V posádke slúži síce inteligentný, ale egoistický a sebecký Švabrin, ktorý si kráti čas súbojmi. Grinev sa s ním dostane do sporu. Grinev sa náhodou zblíži s vodcom povstania Jemeljanom Pugačovom. Vďaka malej pomoci Grineva Pugačovovi medzi nimi vzniknú vzájomné sympatie. Grinev sa zamiluje do dcéry veliteľa posádky pohraničnej pevnosti kapitána Mironova, Márie Ivanovny. Pugačov s povstalcami obsadí pevnosť, ale Grineva prepustí. Peter sa opäť pripojí k vojsku, ale keď sa dozvie, že Márii hrozí nebezpečenstvo, tak sa vydá späť na územie povstalcov. Pugačov mu dovolí vziať Máriu so sebou, ale onedlho je Grinev obvinený zo zrady a spolupráce s Pugačovom. Na prosbu Márie samotná cárovná Katarína II. Grineva omilostí, pretože ju dojme mravná čistota a nevinnosť dievčaťa. Zároveň sa cíti zaviazaná aj preto, že kapitán Mironov padol v boji proti povstalcom. Rodičia Grineva sirotu príjmu za svoju.

Kapitánova dcéra zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde najcennejšie veci nevyplývajú z konvencií a formalít, ale sú výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že je nevyhnutné porušiť pravidlá. Podľa Puškina mala spoločnosť len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má láska a schopnosť obetovať sa za druhého. Ako ich protipól sú postavené sebectvo Švabrina, nesúdržnosť a vzájomná nedôvera povstalcov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]