Kéfisodotos Starší
Kéfisodotos (starogr. Κηφισόδοτος) bol grécky sochár v 4. storočí pred Kr.[2][3]
Aténsky sochár Kéfisodotos bol žiakom svojho otca Praxitela, ktorý spolu s Feidiom pracoval na Akropole.[4] Antika si ho cenila ako vynikajúceho umelca.[3][1] Vyzdvihovala najmä jeho sochu Atény v Pireu, súsošie Múz a výzdobu jedného z Diových oltárov.[5] Starovekého cestovateľa Pausania upútalo v Tébach súsošie bohyne Tychy a malého Pluta, ktoré porovnával s podobným Kéfisodotovým dielom: „Vložiť Pluta do rúk Tychy (Náhody) ako matky alebo opatrovateľky považujem za múdry nápad, rovnako vhodný, ako ho spodobňuje Kéfisodotos. Tento muž vytvoril Aténčanom sochu Eirény, držiacu na rukách Pluta.“[6]
Súsošie Eirény a Pluta (zosobnenie Mieru, prinášajúceho Hojnosť) je jediné zachovalé dielo (v kópii), ktoré sa mu môže s istotou pripísať. Vytvoril ho na pamiatku mieru medzi Aténami a Spartou roku 374 pred Kr., a bezpochyby vyjadrovalo nádej na šťastnejšie časy.[4] Socha sa zachovala v mnohých kópiách. Originál sa nachádzal na agore v Aténach.[7]
V tomto majstrovskom diele poznať typickú grécku (aténsku) sochársku školu 4. storočia pred Kr., ako je dokonalé stvárňovanie drapérie i grandiózna technika, zachycujúca tie najjemnejšie detaily,[8] ale v porovnaní s inými prácami badať v ňom už nový prvok, a to nežný materinský výraz bohyne, hladkajúci pohľadom malého Pluta, ktorého drží na rukách.[4]
Ozajstnú umeleckú revolúciu do aténskej sochárskej školy po veľkých majstroch druhej generácie (po Feidiovi) však priniesol jeho syn, ktorý sa po starom otcovi volal Praxiteles.[9]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 376.
- ↑ Antonio Corso, Studia archaeologica, str. 76
- ↑ a b Plínius Starší, Naturalis Historia, 34,74.
- ↑ a b c José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 123-125.
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 236.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 211.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 402.
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 120.
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 126.