Lénaia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Červenofigúrový stamnos, ženy oslavujú Lénaie pri kultovej soche Dionýza, cca 440 pred Kr.

Lénaia (starogr. Λήναια) bola starogrécka slávnosť, oslavujúca narodenie Dionýza.[1][2] Počas tejto slávnosti sa po prvýkrát ochutnalo mladé víno pri rituáloch a hodoch. [3]

Lénaia (zrejme od slova lénos – „lisovacia kaďa“, kaďa na šliapanie hrozna[4]) bola jedným z najdôležitejších sviatkov starovekých Atén, dôležitým nielen čo sa týka uctievania boha Dionýza (uctievaný bol aj boh Iakchos[5]), ale aj pri formovaní ich vlastnej občianskej identity. Lénaie sa v Aténach oslavovali 12. dňa mesiaca gamélión, ale zrejme trvali aspoň štyri dni.[2] Lénaia patrí k najstarším starogréckym sviatkom (sviatok Lénaia na počesť Dionýza Lénaia je starší ako sviatok Veľkej Dionýzie na počesť Dionýza Eleutheria[6]). Vedci predpokladajú, že jej korene siahajú až do minojských čias, ale zatiaľ to nevedia dokázať.[7][8] Je však doložené, že Lénaia bola v starovekom Grécku známa už pred iónskou migráciou, pretože sa oslavovala nielen v Atike (Atičtina bola vedľajšou vetvou iónčiny [9]), ale aj v iónskych kolóniach Malej Ázie, na Eubóii, na niektorých egejských ostrovoch a v iných lokalitách, kde sa Ióni usadili. Na mnohých miestach bola dostatočne významným sviatkom, lebo mesiac, v ktorom sa oslavovala, sa v ich kalendári nazýval Lénaión.[2]

Atický červenofigúrový kylix zobrazuje satyra a Dionýza, oslavujúce ženy alebo Bakchantky na Lénaiách, cca 490 – 480 BC

V Aténach Lénaie rovnako ako Dionýzie poskytli dramatikom príležitosť uviesť v divadelných súťažiach nové komédie či tragédie (už pred výstavbou divadla sa pri aténskom trhovisku (agora) a tanečnom priestore (orchéstra) začali konať prvé súťaže, t. j. v 5. stor. pred Kr.[10]), ale na rozdiel od Dionýzií, ktoré pritiahli do mesta aj mnoho divákov zo všetkých častí helénskeho sveta, predstavenia na Lénaiách sledovali iba aténski občania a metoikovia (iste to mohlo mohlo byť aj v dôsledku nepriaznivých podmienok cestovania spôsobených mrazivým zimným vetrom).[11] Na uliciach Atén sa konali veľké sprievody, ktoré viedli archón basileos a štyria epimeletai, úradníci, ktorí dohliadali aj na posvätné obrady eleusínskych mystérií (nápisy a literárne zdroje potvrdzujú, že Lénaia zahŕňala procesiu, obete, ako aj dramatické predstavenia[12]).[13][14] Odzneli prejavy politikov, udeľovali sa ocenenia výnimočným občanom, veteránom a ich rodinám a verejne sa diskutovalo o životne dôležitých záležitostiach dňa (zdá sa však, že jej aktivity neboli spolitizované do takej miery ako na Veľkých Dionýziach až do 440-tych rokov, kedy sa stali uznávaným miestom divadelných súťaží[15]).[16] Mnoho ľudí sa však tešilo na svoje súkromné oslavy sviatku Lénaia, keď sa pilo víno a hľadali sa spôsoby, ako sa v týchto mrazivých dňoch zahriať. Platónovo Symposion je popisom jednej takejto súkromnej oslavy (symposionu), ktorú organizoval Agathón po víťazstve so svojou tragédiou.[17]

Lénaie pôvodne oslavovali hlavne ženy, teda mainády (lat. bakchantky, t. j. ctiteľky a sprievodkyne boha vína Dionýza, ktoré boli mýtické i skutočné[18]). Lénaion, odveké miesto tohto sviatku, teda súviselo s mainádami, „lénai“ (žien Dionýza[1]), bolo to ich tanečné miesto. Lénaion vo svojej kruhovej podobe značného obvodu pripomína starodávne „mlatisko“. Mainády boli spočiatku nymfy, ktoré ukrývali novorodenca Dionýza pred žiarlivou Hérou, aby ho neusmrtila (Dionýzos bol syn Dia a Semely, Kadmovej dcéry). Zo záverečných predstavení zboru spevákov so sprievodným „tancom“ tzv. dithyrambov sa postupom času zrodila grécka tragédia (zo žartovných piesní na vidieckych dionýziach sa obdobne zrodila grécka komédia[19]).[20]

Aristoteles uvádza, že archón basileus, príbuzný starovekých kráľov, „dozerá nad lénaiskú dionýziu“, ktorá pozostáva zo sprievodu a hudobnej súťaže.[21] Prítomnosť basilea na organizácii sviatku svedčí o jeho archaickom charaktere, keďže tento úrad zastávali už starí králi.[22] Na mnohých gréckych vázových maľbách je znázornený stĺp (tento stĺp „modla“ bol často ozdobený vetvičkami, koláčmi, odevmi alebo brečtanom), na ktorom je umiestnená bradatá maska zosobňujúca Dionýza, stĺp je obklopený tancujúcimi mainádami (majú zväčša dlhé splývavé rúcha, brečtanové vence, rámové bubny, dvojité trstinové píšťaly, fakle a bakchické palice[23]) a satyrmi.[20]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b Carl Kerényi. Dionysos. Princeton : Princeton University Press, 2020. ISBN 978-06-9121-410-8. S. 296.
  2. ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 366.
  3. ↑ Leo Frantisek Saska. Mythologie Řeků a Římanů. Praha : Kober, 1875. S. 103.
  4. ↑ Chris Blencowe, Judith Levine. YRIA: The Guiding Shadow. London : Sidewalk Editions, 2013. ISBN 978-09-9267-610-0. S. 106.
  5. ↑ Alberto Bernabé, Miguel Herrero de Jáuregui, Ana Isabel Jiménez San Cristóbal, Raquel Martín Hernández. Redefining Dionysos. Berlin : Walter de Gruyter, 2013. ISBN 978-31-1030-132-8. S. 100.
  6. ↑ Jacques Jouanna. Sophocles: A Study of His Theater in Its Political and Social Context. Princeton : Princeton University Press, 2022. ISBN 978-06-9124-040-4. S. 181.
  7. ↑ John Stephens. Ancient Mediterranean Religion. Cambridge : Cambridge Scholars Publishing, 2016. ISBN 978-14-4389-551-4. S. 115.
  8. ↑ S. C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9109-239-8. S. 640.
  9. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 252.
  10. ↑ Martin Hose, David Schenker. A Companion to Greek Literature. Hoboken : John Wiley & Sons, 2020. ISBN 978-11-1908-861-5. S. 347.
  11. ↑ Ian C. Storey, Arlene Allan. A Guide to Ancient Greek Drama. Hoboken : John Wiley & Sons, 2014. ISBN 978-11-1845-512-8. S. 17.
  12. ↑ Justin Jeffcoat Schedtler. A Heavenly Chorus: The Dramatic Function of Revelation's Hymns. Tübingen : Mohr Siebeck, 2014. ISBN 978-31-6153-126-2. S. 172.
  13. ↑ Demosthenes. Demosthenes, Against Meidias (oration 21). Oxford : Clarendon Press, 1990. ISBN 978-01-9814-763-3. S. 389-390.
  14. ↑ Inscriptiones Graecae, Regions Attica, IG II² 1496 [1]
  15. ↑ Ian C. Storey, Arlene Allan. A Guide to Ancient Greek Drama. Hoboken : John Wiley & Sons, 2014. ISBN 978-11-1845-512-8. S. 64.
  16. ↑ Peter Wilson. The Athenian Institution of the Khoregia. Cambridge : Cambridge University Pres, 2003. ISBN 978-05-2154-213-5. S. 27-28.
  17. ↑ Christoph Lanzendörfer. Hatschepsut: Von Liebe und Gleichgültigkeit. Nordersted : BoD – Books on Demand, 2021. ISBN 978-37-5578-759-4. S. 59-60.
  18. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 2010. 66-048-80. S. 90.
  19. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 2010. 66-048-80. S. 116.
  20. ↑ a b Christine Schnusenberg. The Mythological Traditions of Liturgical Drama. Mahwah : Paulist Press, 2010. ISBN 978-08-0910-544-1. S. 153.
  21. ↑ Aristoteles, Athénaión politeia, 57,1. [2]
  22. ↑ Frédéric Marti. Purgatoire infernal. Paris : Mon Petit Editeur, 2012. ISBN 978-27-4837-555-8. S. 76.
  23. ↑ Patricia Della-Piana. Witch Daze. Morrisville : Lulu.com, 2010. ISBN 978-05-5776-333-7. S. 27.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Lénaia&oldid=7324539“