Lampros z Atén
Lampros (starogr. Λάμπρος; * asi 520 pred Kr., Atény – † 450 pred Kr., Atény) bol starogrécky hudobník a učiteľ hudby.[1][2][3]
Lampros z Atén[1] bol známy svojou striedmosťou a zdržanlivosťou v kompozícii, ktorá sa neskôr prejavila v štýle aj u jeho študenta Sofokla.[4][5] Zdá sa, že žil zdržanlivým životom, odmietal vraj piť víno, čo nebolo práve typické muzikantské správanie. Athénaios vo svojom diele Deipnosofistai zaznamenal informácie o diskusiách pri večeriach (o symposiach), ktoré umožňujú nahliadnuť do vtedajšieho života. Píše, že predstaviteľ antickej komédie Frynichos povedal, že „čajky nariekali, keď medzi nimi zomrel Lampros, človek, ktorý pil vodu, subtílny hypersofista, suchá kostra Múz, nočná mora pre slávikov, hymnus Háda.“ [6][7][8] Platón v diele Obrana Sokratova uznáva Lampra za dobrého učiteľa hudby, hoci nie až takého akým bol Konnos, syn Metrobia (Sokrata mohol jeho otec alebo mentor zoznámiť s uznávanými učiteľmi, akým bol tiež hudobník Lampros[9]). Lampra ocenil aj Cornelius Nepos.[10]
Podľa nemeckého muzikológa H. Aberta chronologické dôvody bránia stotožniť Lampra, o ktorých sa zmieňuje komický básnik Frynichos, Platón alebo Cornelius Nepos, s homonymným Lamprom, majstrom hudby a tanca, učiteľom Sofokla, ktorého spomína Athenaios. Či tieto zdroje odkazujú na tú istú osobu, je predmetom diskusie medzi odborníkmi.[10]
Americký historik John W. Barker napr. predpokladá, bez toho, aby uviedol na akom základe, že by sa malo rozlišovať medzi Lamprom, ktorého spomína Frynichos a postavou rovnakého mena, o ktorej sa zmienil Platón. Rozlíšenie predpokladané Barkerom sa ale javí ako neopodstatnené. Určite je ale vylúčená možnosť (najmä chronologicky) stotožniť Lampra spomínaného v týchto písomných prameňoch s Lamprom z Erythrai, ktorého byzantský lexikón Suda spomína ako jedného z Aristoxenových učiteľov.[10][11]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Daniel Lee Baumgartner Sr, Daniel Lee Baumgartner. Logos Arete: A Lexicon of the Ancient Greeks. Bloomington : AuthorHouse, 2008. ISBN 978-14-3436-284-1. S. 225. [1]
- ↑ Nikolaos Aspiotes. Prosopographia musica Graeca. Berlin : Frank & Timme GmbH, 2006. ISBN 978-38-6596-083-2. S. 214.
- ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Lampro [2]
- ↑ Frank N. Magill. The Ancient World. London : Routledge, 2003. ISBN 978-11-3545-739-6. S. 1062.
- ↑ John Hazel. Who's Who in the Greek World. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3480-224-1. S. 225.
- ↑ Athénaios z Naukratidy, Deipnosofistai, 2,21. [3]
- ↑ Tim Rayborn. Beethoven's Skull. New York : Skyhorse, 2016. ISBN 978-15-1071-272-0. S. 18-19.
- ↑ Andreas Markantonatos. Brill's Companion to Sophocles. Leiden : BRILL, 2015. ISBN 978-90-0421-762-1. S. 288-289.
- ↑ Armand D’Angour. Socrates in Love: The Making of a Philosopher. London : Bloomsbury Publishing, 2019. ISBN 978-14-0888-390-7. S. 161.
- ↑ a b c Amedeo Visconti. Aristosseno di Taranto. Paris : Publications du Centre Jean Bérard, 2020. ISBN 978-23-8050-013-4. S. 143-144.
- ↑ Stavros Tsitsiridis, Plato. Platons Menexenos. Berlin : Vieweg+Teubner Verlag, 1998. ISBN 978-35-1907-656-8. S. 169.