Laparoskopia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Laparoskopia (lapara – lat., mäkké miesto v tele, scopia – lat., pozorovať) je endoskopická operačná metóda brušnej chirurgie, gynekológie a urológii, pri ktorej sa pomocou endoskopických nástrojov pod kontrolou kamery vykonávajú operácie orgánov brušnej dutiny.

Zaraďuje sa medzi relatívne nové metódy diagnostiky a liečby v chirurgii a iných odboroch, hoci je na scéne už takmer 100 rokov, aj keď nie v takej forme ako ju poznáme dnes. V bežnej medicínskej praxi sa využíva približne iba 20 rokov.

Medzi najčastejšie laparoskopické operácie patrí cholecystektómia (odstránenie žlčníka), hernioplastika (plastika pruhu), apendektómia (odstránenie appendixu – červovitého prívesku slepého čreva). S postupným rozvojom endoskopickej techniky sa rozvíja aj spektrum laparoskopickej operatívy. Dnes sa v modernej chirurgii laparoskopicky operujú takmer všetky orgány brušnej dutiny.

Možnosti použitia laparoskopie:

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé známe vyšetrenie brušnej dutiny cez „kľúčovú dierku“ uskutočnil roku 1901 Georg Kelling, síce u psa, ale princíp napustenia vzduchu a potom za kontroly zraku vyšetriť dutinu brušnú, ostal rovnaký a ďalej sa už len zdokonaľoval. Techniku nazval coelioskopia (coelion, z lat. útroby). Onedlho nastal rozvoj techniky, zdokonaľovanie nástrojov a prístrojov. Prvé vyšetrenie brušnej dutiny u človeka vykonal Dimitrij Ott v r. 1901 za použitia svetla a zrkadla cez malý nárez brušnej steny. Názov laparoskopia ako prvý použil Heinz Christian Jacobaeus v r. 1910, ktorý referoval aj o vyšetrení hrudníka pomocou endoskopickej techniky a celé vyšetrenie nazval laparotorakoskopia. Ďalšími priekopníkmi boli G. Berci, A. Cushieri, Kurt Semm, M. Classen, M. Demling, N. Soehendr a Buess. Prvú laparoskopickú operáciu, a to appendektómiu, uskutočnil nemecký gynekológ Kurt Semm v r. 1982. Tá však nezaznamenala taký úspech ako laparoskopická cholecystektómia. Práca o nej, ktorú uskutočnil Phillipe Murett v r. 1987 vzbudila pozornosť odbornej verejnosti a našla svojich nasledovníkov. O laparoskopickej cholecystektómii referoval však už v r. 1985 Erich Mühe, ale bez toľko potrebnej a nevyhnutnej odozvy. Zlatý vek laparoskopie v chirurgii nastal v deväťdesiatych rokoch, postupne sa rozšírila aj do ďalších odborov ako je gynekológia a urológia. Rozšírilo sa spektrum a indikácie výkonov. V posledných rokoch sa zavádza robotizácia do laparoskopickej chirurgie, ktorá na rozdiel od konvenčnej laparoskopie je obmedzená hlavne z ekonomických dôvodov.

Laparoskopický postup[upraviť | upraviť zdroj]

1. založenie kapnoperitonea – pomocou Veressovej ihly sa brušná dutina naplní CO2 do tlaku 8 – 15 mmHg v závislosti od druhu operácie. Pri zavádzaní kapnoperitonea je potrebné včas rozpoznať možné komplikácie, ako je nafúknutie podkožného väziva, napichnutie čreva, alebo veľkej predstery

2. zavedenie laparoskopu – najčastejšie v okolí pupku (nad/pod) sa zavedie trokár a potom laparoskop – špeciálne upravená kamera so studeným svetlom na báze optických vláken, so sklonom zorného poľa kamery najčastejšie 30°, to umožní operatérovi „vidieť za roh“

3. zavedenie ostatných nástrojov – pod kontrolou kamery sa zavedú trokáry – špeciálne vodiče laparoskopických nástrojov z kovu alebo plastu, v ktorých sú zavedené laparonástroje (kliešte, držiaky, graspre, disektory...)

4. samotné vykonanie operácie

5. vytiahnutie nástrojov a ich trokárov pod kontrolou kamery, vytiahnutie laparoskopu a hlavného trokára, zašitie kože brušnej steny

Výhody[upraviť | upraviť zdroj]

  • menšia stresová reakcia organizmu pri operácii
  • malá operačná rana a z toho vyplývajúca kratšia rekonvalescencia, pooperačné bolesti a lepší kozmetický efekt
  • precíznejšia preparácia a následné menšie poškodenie štruktúr a tkanív
  • menšia strata krvi
  • detailnejší pohľad
  • možnosť vizuálne prehliadnuť ostatné orgány brušnej dutiny

Nevýhody[upraviť | upraviť zdroj]

  • poruchy cirkulácie a zvýšené hodnoty CO2 v krvi počas operácie
  • obmedzené možnosti operovania pokročilejších ochorení – hlavne zápalových a nádorových
  • nemožnosť „ohmatať“ ostatné orgány – vyšetrenie pohmatom orgánov (črevo, pečeň, maternica, vaječníky, močový mechúr, pankreas, žalúdok) z dôvodu prevencie nádorového ochorenia
  • poranenia vzniknuté pri zavádzaní kapnoperitonea a trokárov:
    • poškodenie podkožného väziva, jeho pomliaždenie, prípadne nekróza
    • poranenie vnútrobrušných orgánov (veľká predstera, črevo, aorta)

Laparoskopické nástroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Laparoskop – špeciálne upravená kamera so studeným svetlom na báze optických vláken, so sklonom zorného poľa kamery najčastejšie 30°, to umožní operatérovi „vidieť za roh“, kamera má najčastejšie priemer 10 mm, stále častejšie sa však používajú priemery 5 mm
  • Trokár (priemery 5 mm, 10 mm, 11 mm, 12 mm), kovový, plastový (jednorázový)
  • Kliešte
  • Grasper
  • Klintsch
  • Nožnice
  • Harmonický skalpel

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]